Nie sú oči ako oči

Sú žiaci, ktorí nedávajú pozor a zasa žiaci, ktorí sa robia, že dávajú pozor. To, že by celá trieda počúvala učiteľa je pekná utópia. Napriek tomu aj žiaci, ktorí majú štvorky - päťky vedia prekvapiť. Bol som o 5 rokov mladší ako dnes. Tiež bol pondelok - a siedma hodina literatúry. Pre 3. F vyslovený zabiják, keď som skúšal bane lietali, písomky som s tými expertmi ani písať nemohol, to by vyzeralo!

V ten deň sme brali jedného z najlepších slovenských básnikov, vitalistov a romantikov, a síce Jána Smreka. Práve som rozoberal báseň Iba oči. Škrípal som zubami, jedni spali na lavici, ďalší dojedali desiatu... Juraj M. sa dokonca hral s akýmsi mikroténovým sáčkom, nevidel som, čo tam mal.

„Mahrík, čo sa hrajkáš so sáčkom?" - namosúrený som ho upozornil.

On len zdvihol vrecko nad hlavu a nevinným hláskom precedil: „Iba oči."

Vo vrecku naozaj boli oči. Na našej škole sa na biológií sa pitvali kravské oči, Juraj bol zrejme poverený ísť na bitúnok a oči zadovážiť, tak ich mal v škole, pred 8. Hodinou - biológiou. Pár chalanov sa smialo, jedno dievča mi v triede normálne omdlelo a museli sme ho kriesiť... 

Od vtedy je pre mňa Smrek viac naturalista, ako vitalista.