Tma, svetlo

Už si predstavovala ďaľšiu. Pomaly stekajúcu ku končekom vlasov, jemné zaváhanie a pomalé odlepovanie sa. Dopadanie na zem, ktoré prerušuje drásajúci pocit stekania a šplech tichom, stávajúcim sa ešte horším očakávaním zopakovania sa toho celého s mechanickou pravideľnosťou ďobania ďatla do stromu.

Tma.

Má ma rád, nemá ma rád, má ma rád ........ Také skutočné ................. Vracali sa so sestrou a matkou z lesa. Ona držala v ruke kvet. Choďte na kraj cesty, brechot psa, divný kameň na ceste a prešlo auto - bordové, vložila si kvet do vrecka.

Svetlo.

Dvere otvorené a preniká cez ne svetlo. Je deň.

Čo si tu hľadala? opýtal sa sivovlasý muž ktorého spoznala len čo si oči zvykli na svetlo. A čo hľadáš ty? Už dávno som prestal hľadať, čokoľvek, nemá to zmysel.

Muž zmizol ja som vybehla von, potkla sa na schodoch a dopadla až dole. Nutkanie vložiť si ruku do vrecka ma premohol a bol tam, zosušený bielo žltý kvet.

Tak to by na dnes stačilo a teraz do postele. Ale dedko .................

Muž so sivou bradou presunul zosušený kvet na ďaľšiu stránku knihy v kožennom obale. Potichu sa presunul k veľkým dreveným dverám a zatvoril ich za sebou.

Tma.