Názov? Zmizol... III.

Stál pred kôlňou s rukami v teplákoch, bielu vyhrnutú košeľu mal zaprášenú od pilín a pavučín, lebo pred chvíľou obišiel celý dom. Kopal do zeme iba v papučiach a naberal do nich kôru zo stromov a tenké triesky, ktoré sa mu zapichli do chodidiel, až si musel sadnúť na klát a povyberať si ich.

Zazeral na prázdne miesto a čakal, čo urobí Magda. Počul ako otvorila dvere, vzdychla a on už vedel, že tým myslela „no super, ďalší problém“. Sústredil sa na praskanie konárikov, ktoré sa blížilo k nemu, ale neobišlo ho.

„Schody sú späť“, oznámila zbytočne, lebo Jozef nimi zišiel pred necelou polhodinkou. Namiesto nich chýbala škodovka.

Rukou sa mu prehrabala vo vlasoch, nemal jediný sivý, ak mu teraz nejaké nepribudli, za to však boli tvrdé a hrubé, s pilinami, ktoré mu začala vyberať.

Jozef sa zdvihol, zahrešil len pre seba a vošiel do domu. Vyšiel do spálne a zamkol sa tam.

Zmizlo mu auto, opakoval si. Stará, červená škodovka. Pomaly sa stávala na cestách raritou, vôbec neladila s ladnými tvarmi nového tisícročia, plech na nej bol samá hrdza, zase, rovnako ako minulý rok, keď ju zborovo natierali. A opäť jej pripevňovali výfuk. Odpadol im na ceste neďaleko, na veľmi dôležitej ceste za svokrovcami, keď si u nich Jozef potreboval vylepšiť skóre. Práve vtedy ich zradilo auto, a predsa mu to všetko odpustil, lebo bolo jeho, jediné. Na iné nemal zatiaľ peniaze, a hoci si potajme kupoval žreby do súťaží, okrem takých, kde sa dal vyhrať zájazd, lebo tých sa bál, aj tak ho mal rád. Vedel, že naňho zabudne len čo príde nové, hádam pár melancholických spomienok nebude môcť dostať z hlavy von, ako keď mu zdochýnal motor, keď sa mal narodiť ich syn a on bol viac spotený ako Magda, lebo ho musel neustále roztláčať a kým ju brali na pôrodnícke, uňho bolo podozrenie na infarkt. Alebo ich zimná pohotovosť, keď sledovali, či nablízku nie sú policajti, lebo nemali zimné pneumatiky. Všetci boli nalepení na skle a deti z toho mali úžasnú zábavu. Aj si priali konečne stretnúť nejakého policajta, ale nenachytali ich ani raz. Zopár krát dokonca neodolal poháriku, šiel spotený a počul si biť srdce, strážcov zákona čakal za každou zákrutou, ale nik ho nezastavil.

Je preč. Fíha. Nenávratne preč. Čosi mu vravelo, že sa zajtra vráti, objaví sa, ale on sa hneval sám na seba, potreboval si potrápiť dušu, podpichovať sa, aby si mohol neskôr povedať už dosť, veď na tom nie som až tak zle. Je navždy preč. Nikdy sa nevráti, je to jeho trest za to, aký je ľahko ovplyvniteľný, hlúpy, ako vtedy, keď naletel tej vdove, ktorá mu priam do rúk vtisla tento dom, s úsmevom ho vyprevádzala, ťapkala po pleci, aby šiel „tak, choďte, choďte, uvidíte, neoľutujete“ a on tušil, že ho klame, ale bolo mu to jedno, lebo Magda chcela byt a dom by ju sto krát viac potešil.

Na oknách nemali žalúzie a svetlo stúpajúceho slnka mu odporne presvitalo cez privreté viečka. Otočil sa mu chrbtom a potil sa. Vyzliekol si košeľu a pokožka ho pálila, akoby bol niekde na pláži. Nedalo sa nič robiť, musel zísť dole.

V dome sa upratovalo, Magda so šatkou okolo hlavy vyzerala rozhodne, optimisticky, aj Ferdinand pokrivkával do špajzu a späť a štuchal sa s Teri, ktorá mala na starosti utieranie prachu. Jozef, ak by mal mať nejakú pozíciu v dome v ten deň, bol jeho duchom. Sivý, ako sivé nohavice a zaprášené vlasy, naháňal strach, pretože kade chodil, roznášal triesky a piliny, ktoré narúšali Magdine predstavy o ligotavom a vyleštenom interiéri a objavoval sa nečakane, pretože nemal chuť s nikým hovoriť, ani si hmkať a pospevovať ako v bežný deň. Jeho zvukmi bolo vzdychanie a narážanie fľašky piva do nábytku.

Večer bol dom krásny.

Nebol, ale vyhlásila to vonku o ňom Magda slovami: „No nie je náš dom krásny?“ očakávajúc súhlas, ak nie búrlivý, tak aspoň tichý. Ferdinand bol závislý na čipsoch a Teri sa bála, že mama nájde niekde nové zaprášené miesto a nestihne si dnes vypočuť svoju obľúbenú kapelu, otec samozrejme nerozprával, takže tichým súhlasom bol ich dom uznaný za krásny.

„No, mesiačik už zažíha hviezdičky“, pokúsila sa o originálny výrok mama a ukázal na malú ligotavú bodku na modrom večernom nebi. Ako prvá zamierila k dverám, s ostatnými za sebou až na Teri, ktorá osamotene stála pred vchodom a pozerala na to blikajúce svetielko na oblohe.

„Nemysli si, že ma dostaneš“ zašepkala rozhodne, sama v záhrade, chudá a vysoká, no s bojovne vystrčenou bradou posielala odkaz tým hore. Neznášala ich, už odmala ju strašili desivé filmy, bála sa, že raz vpadnú do jej života a vynútia si stať sa jeho neoddeliteľnou súčasťou. Nikdy dobrovoľne nesadne do lietadla, bolo jedno z hesiel jej puberty.

Pán Jozef v noci zistil, že strašiť, buntošiť a prechádzať sa po dome je úžasné. Zvýši to adrenalín, mozgové závity nechá ísť na sto desať percent, lebo predstaviť si za každým rohom niečo neznáme, každému šumu, prasknutiu, ťuknutiu, zavytiu, zatrepaniu krídel prideliť inú a nebezpečnú príčinu dá poriadne zabrať. Vykrádal sa z domu von, pomaly našľapoval po úzkej chodbe a opatrne stisol kľučku zadných dvier. Baterku namieril pred nohy a z tmy naňho zažiarili dve červené svetlá. V okamihu boli preč, zostal len dojem červenej, červeno hrdzavej farby a odrazy nôh od zeme, z čoho usúdil, že šlo o líšku.

Keď ho to o tretej nad ránom prestalo baviť, sadol si pred vchod, nechal zasvietené a otváral zaradom plechovky piva. Hlava sa mu váľala z jednej strany na druhú, zosunul sa takmer až na chrbát, no nepopustil a neprivrel viečka dlhšie, než na pár sekúnd. Za každú cenu chcel mať svoje auto späť a chcel aj vidieť, ako sa objaví. Lenže neobjavilo sa.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Nikto z ich domu nemal políciu v láske. V jednom z prvých bytov bol ich susedom mladý policajt. Bol maniakom do počítačov, kolegov si vodil večer do bytu a hrával s nimi hry. Sedeli tam do druhej, tretej v noci, nadávali keď sa im nedarilo, čo bolo skoro vždy a tieto slová boli jedny z prvých, ktoré sa naučila Teri. Nemohla spávať, v noci plakala a dožadovala sa ticha, a tak Magda raz buchnátmi do chrbta vyhodila Jozefa z postele, nech ide robiť poriadky.

„Páni policajti, prepáčte že vyrušujem...teda dúfam, že nevyrušujem“, Jozef mal vždy prehnane veľkú úctu voči strážcom zákona, odkedy ho ako malého jeden chytil za nepovolenú jazdu na kolobežke. Strieľal si z neho, ale malý chlapec sa vydesil a nechalo to na ňom doživotné stopy.

„Ale akí páni policajti“, odpovedal mu veľkopansky jeden z nich, s fľašou v ruke „šak sme všetci rovnakí...rovní, nie?“

„Hej, presne tak. Viete, ja mám dcéru, malú a tá nemôže zaspať, lebo je tu priveľký hluk. Nemohli by ste...trochu...“

„Čo trochu?“

„Stíšiť...“

„Čo stíšiť?“

„Zvuk?“

„Čo? Ego ti stíšim, ty potkan podlízavý. Ego, počuješ?!“ a odpratal sa dozadu bez toho, aby zavrel dvere.

„Teraz som na rade ja. Sa pozeraj, jak ide šampión“, začul Jozef, keď potichu zatváral.

Od policajtov nemohol čakať pomoc. Určite by sa nepretrhli, aby mali nájsť starú škodovku, ktorá sa stratila v dome, kde sa strácajú aj schody, kozub a kopa iných vecí. Napadli mu ešte súkromní detektívi. Bol to hlúpy nápad, veď ten jediný, ktorého poznal bol exot, alebo blázon, hocičo, len nie normálny. Volali ho Kapitán Paštrnák. Paštrnák preto, lebo nosil bradu. Ktosi mu chcel dať meno Fúzik, ale tak sa už niekto volala a navyše, fúziky nemal. Mal bradu a niekedy pár dňové strnisko. Tak sa ľudia odrazili od toho. Strnisko, mohol by sa volať Strniak, ale to neznelo pekne, krajšie by znelo Paštrnák, navyše má hlavu ako kaleráb, guľatú, a kaleráb aj paštrnák patria medzi zeleninu.

Všetky tieto podrobnosti sa dozvedel od svojho kolegu, Chumáčka. Stratila sa mu svokra a manželka ho donútila ísť za Paštrnákom, ktorého meno a adresu vytiahla z niektorého zo svojich zaručene dobrých zdrojov. Jej manžel nikdy nič podobné nerobil, a tak požiadal Jozefa, aby sa šiel pozrieť s ním.

Na dverách detektívnej kancelárie, utisnutej v prízemí paneláku, bol nápis: Vstupujte dverami napravo, neželáme si nič viac, než utajenie vašich súkromných záležitostí. Vošli teda dnu ako bolo napísané. V malej čakárni, s lavicami okolo celej miestnosti sedela jedna staršia babka, dáma v stredom veku, v čiernom, dokonca aj klobúk mala čierny a závoj jej zakrýval tvár, čo dávalo tušiť, že je vdova. Za dverami sedeli dvaja výrastkovia, neumytí, neupravení a zjavne pod vplyvom alkoholu. Neskôr z nich vyšlo, doslova to zo seba vyhodili, že včera vylúpili benzín pumpu, alebo obchod pri benzín pumpe, to bolo prvé, na čom sa nevedeli dohodnúť a pretože im to vyšlo, rozhodli sa svoj úspech osláviť. Oslavovali tak dlho a po toľkých kútoch mesta, že niekde v nich, alebo na ceste k nim, stratili tašku s peniazmi. Nemohli ju nájsť, a tak sú teraz tu, a hoci nemajú peniaze na zaplatenie, sľubujú percentá z lupu.

Všetci návštevníci sa zapisovali na papier ako u lekára, Chumáček bol štvrtý v poradí, babka prvá, za ňou lupiči a tretia vdova. Boli tu dokonca rozložené časopisy na malom stolíku, rozobraté na strany a po stenách viseli obrovské fotky očí, nosa, uší, úst – roztvorených s napoly vyplazeným jazykom a piercingom, zašpinené ruky v modlitbe a krásne ružovučké nohy dieťaťa fotené odspodu.

Dvere sa otvorili a korpulentný muž v ošúchanom károvanom saku, nenápadnými okrúhlymi okuliarmi a prevísajúcimi lícami, ktoré s neoholeným strniskom vyzerali ako bokombrada, vošiel do stredu miestnosti. Zamračene sa poobzeral a ukázal na vdovu.

„Vy!“ a vošiel dnu s tajomnou dámou za chrbtom. Babka frfľala, chlapci sa smiali, že sa mohli preobliecť za baby, ale inak tam ešte bola celkom dobrá nálada. Onedlho prišli ďalší dvaja zákazníci. Pán v stredom veku, ktorý v tričku a mierne obnosených rifliach vyzeral nenápadne, mohol byť hocičím, robotníkom, aj úradníkom, ktorý túžil zo seba zhodiť sako. Štvrťhodinku po ňom sa objavila slečna, pekná, mladá, všetci chlapi sa dívali na ňu, iba babka na nich a frfľala ešte viac.

„Takže ďalší!“

Detektív vtrhol doprostred miestnosti a už sa rozhliadal.

„Vy!“ ukázal na slečnu. Každý mužského pohlavia zavzdychal, ale iba nenápadný v strednom veku sa ozval.

„Ale ona prišla až po mne. Vy neberiete podľa poradia?“

Detektív zafučal a ukázal na pásik malých písmen nalepených vedľa dverí:

Poradie určuje detektív sám.

A chystal sa zavrieť dvere.

„Potom načo sa tu zapisujeme?“, nedal sa nenápadný „bol som tu aj včera, čakal som od rána ako druhý na zozname a vôbec ste ma nevzali.“

Detektív zafučal ešte hlasnejšie a chytil sa dverí. Zakolísal sa a vtedy si všetci, už úplne všetci uvedomili, že je opitý.

„Vy ste tu kto? Ja rozkazujem! Keď je tu napísané, že poradie určuje detektív, tak ho určuje! Choďte slečna, choďte, choďte!“ strkal ju dovnútra.

Všetci stíchli, krútili hlavami, iba zlodejíčkovia sa smiali.

„A keď ja poviem, že ide ona, tak pôjde ona!“ detektív vyrazil späť do čakárne ako strela „vy tu nemáte čo rozkazovať! Len si choďte, bežte, je tu ešte kolega Men – do – za“, a vystrúhal znechutenú grimasu „budete aspoň mesiac čakať, kým si vás všimne! Tak čo nejdete, há?“, a zabuchol dvere.

„Si myslíte, že ste lepší?!“, zase sa objavil „takých ako vy žeriem na obed! Ste prepustený! Vypadnite!“ otvoril dvere na ulicu a mával na muža, aby opustil jeho kanceláriu.

„A vypadnite domov všetci! Skončila sa ordinačná hodina! Či pracovná hodina, to je jedno...“ a vyrazil ich.

Pán Chumáček sa tešil, že nemusí dať hľadať svokru, len si nebol istý, či mu žena uverí, a tak so sebou dotiahol domov aj Jozefa ako svedka nevydareného pokusu.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

V nedeľu poobede sa rozpršalo. Šťavnatý, sýty dážď cupital po streche a obyvatelia domu chtiac nechtiac zaspali pod jeho monotónnou taktovkou.

Jozef spal náramne tvrdo. Celý deň premýšľal, váhal medzi políciou, ktorej ďalší člen sa znemožnil haváriou v opitom stave, odmietol fúkať a vyhrážal sa novinárom, že ak neprestanú otravovať, všetko im povie. Porozpráva im svoj ťažký život od a po z, od škôlky po strednú a nevynechá jedinú pikantnosť policajného života. „Keby ste vy vedeli aký je to“ tu chvíľu na obrazovke zaváhal „ťažký život!“ Ešteže zavolali právnika, aby mu zavrel ústa.

Na súkromného detektíva sa neodvažoval ani len pomyslieť. Zatiahol naňho pri večeri reč, že či si ešte Magda spomína na jeho zážitok a Magda sa chytila. Nielenže si spomenula na meno Paštrnák, na všetky okolnosti, pri ktorých sa kedysi smiali, ale aj odúvali, podľa nálady, ale vytiahla z pamäte aj nové klebety. Paštrnáka vraj zabásli za podvod a ublíženie na zdraví. Bol taký drzý a detektívna kancelária mu už asi dosť nezarábala, že ju zmenil na liečiteľskú, s ozajstnou sestričkou, mladou Poľkou, ktorú neskôr zviedol a pod nátlakom jej otca, aj to len vďaka stavu opitosti, si ju vzal za ženu. Pracovali spolu, ona hasila, čo sa dalo, triedila mu rastliny, ktoré podonášal z mestských parkov, aby ich mohol predávať ako liečivé byliny, radšej mu sama miešala vodičky a pripravovala maste, ale k nešťastiu napokon došlo. Uverila mu jedna žena, ťažko chorá, ktorá si to nechcela pripustiť a on bol jediný, ktorý jej vravel, že to prejde, je zdravá, lebo je silná vovnútri a podobné táraniny, ktorým neveril. Jeho povesť sa však dostala až k nej a jej chuť po živote zlyhala. Podali naňho žalobu, no neuspeli. Potrestala ho nakoniec manželka, ktorá sa vrátila späť do Poľska s malým dievčatkom, nedávno narodeným. Ani to ho neodstavilo od alkoholu, skôr ako sa dalo očakávať, túžil sa v ňom utopiť, ale na to potreboval peniaze, a tak pokračoval v práci. Čo urobil, Magda nevedela. Stalo sa to nedávno, bola to len jedna malá nitka rozhovoru, bezvýznamná, že jeden z tých zloduchov je konečne za mrežami, ako Paštrnák a už menovali ďalších.

Po tomto rozhovore opadla z Jozefa akákoľvek chuť využiť pomoc spoločnosti na riešenie jeho problému. Ľahol si na posteľ a pozeral na blesky. Osvetľovali mu manželku, ktorá sa prezliekala do saténového pyžama za štyristo korún a napadlo mu, prečo nie sú búrky častejšie, lebo takto osvetlená, na krátky moment, ho konečne po dlhom čase dráždi. Ale aj tak zaspal skôr, než vyšla z kúpeľne.