Názov? Zmizol... IV.

Maiki a Paiki pracovali spolu v autoservise.

Maiki už odmala túžil byť slávnym, chcel byť na výslní, kde by sa všetci pozerali len naňho, sledovali každý jeho pohyb, mali by naštudované jeho výrazy, úsmevy i pevné stisnutie čeľustí, ktoré si trénoval vždy, keď ho nik nevidel. Na strednej mal však kamaráta a ten, lebo bol príliš zhovorčivý, sa mu s niečím priznal. Chcel presne to, čo Maiki, a chcel to preto, lebo to chcel iný chalan, s ktorým sa neznášal a vo všetkom ho túžil predbehnúť.

Maiki prebral tých pár neurónov, čo mu po alkoholovom ošiali ostalo a rozmýšľal. Tuho, ťažko, bolestne mu dochádzalo, že stať sa slávnym chcú milióny, ale uspeje z nich len pár, nie pre svoj talent, lebo talentov je dnes požehnane, ale pre šťastie, známosti, svoj pôvod a pre šťastie. S rumencom v lícach a rukami vo vlasoch si vytĺkal z hlavy svoj dávny sen a jediné, čo si nechal bola nádej, že raz sa šťastie usmeje aj naňho.

Keď sa v servise zamestnal Paiki, zdalo sa mu, že prišiel jeho čas.

Paiki bol zvláštny a Maikimu hneď napadlo, že taký šot do televízie, krátky príbeh o ňom, by mu dovolil objaviť sa aspoň na pár sekúnd na obrazovke. Začal svojho kolegu potajomky sledovať kamerou, bral si služby iba s ním, ak Paiki pracoval cez víkendy, pridal sa aj on. Ibaže to, ako si Paiki oblizoval prsty zašpinené od oleja, a keď si myslel, že sa nik nedíva, si z neho uchlipol, to všetko mu pripadalo málo.

Raz sa Maikimu vyšmykla otvorená fľaša oleja, buchla o auto pri prednom skle a trochu z nej vytieklo. Nadol začal vytekať mastný, lenivý prúd a Paiki, ktorý bol z druhej strany pod autom, ho hneď vycítil, zasunul sa úplne pod neho až mu na druhej strane vytŕčala iba hlava, otvoril ústa a čakal, kedy mu začne olej do nich tiecť. A Maiki si práve vtedy zabudol kameru.

Paiki sa začal pre svojho kolegu trápiť. Všimol si, že je naňho nalepený, díva sa vždy jeho smerom a keď ho prichytí, len sklopí zrak a tvári sa, že nič. Jeho pohľady boli kamarátske, ale až príliš zasnené, trúfalo zvedavé a zároveň naivné. Jeho blízkosť, prítomnosť pri Paikim bola neuveriteľná, bola všade tam, kde on, nech si vzal akúkoľvek dlhú, nočnú, alebo víkendovú smenu.

Trvalo mu to viac ako mesiac, kým na to prišiel. Maiki má oňho záujem.

Najprv sa zľakol, ale potom sa nadul pýchou. Niekto, dokonca taký frajer ako Maiki má záujem o neho. Potom sa zase zľakol, lebo si uvedomil, že pri najlepšej vôli mu jeho cit nemôže opätovať. Paiki bol stále ako malé decko. Naivný a precitlivelý. Uveril ľuďom každé klamstvo, iba ak to nebola do neba volajúca lož a aj vtedy sa tváril, že človeku verí, len aby ho nezarmútil. Myslel si, že ľudí trápi odmietnutie a sklamanie ako jeho, preto trpel s nimi a trpel dokonca viac ako oni.

Maikiho by nedokázal odmietnuť. Nezniesol by jeho statočný pohľad a bolesť, ktorú by si predstavil, že kvíli v jeho vnútri. Uvedomil si, že ešte nikdy nevzal do servisu nejaké svoje dievča, možno preto, že odkedy tu začal pracovať, nijaké nemal. Bol vysoký, vyzeral vyšší ako bol, lebo bol chudý a skláňal sa dopredu ako unavený obor, chúlil k sebe plecia a jeho pretiahnutá tvár tak vyzerala ešte užšia. A navyše, keď sa začal rozprávať s niekým, kto sa mu páčil, začal neuveriteľne smrkať. Pár sekúnd rozprával normálne, potom sa mu nosné dutiny zaliali a jeho hlas sa zmenil. Vreckovka špinavá od oleja bola len posledným klinom do rakvy.

Pred týždňom mu napadlo, že ak nemôže Maikimu ukázať, že má babu, a teda nech si zbytočne nerobí nádeje, mohol by to skúsiť s chlapom, len tak, naoko, že už je zadaný. Priviedol ho k tomu jeden zákazník, pán v strednom veku, trochu pri sebe, ale aj tak sympatický. Navštevoval ich už päť dní, ráno aj večer, akoby nemal čo robiť a vždy prišiel po práci s tým, že jeho auto je nepojazdné a musia ho skontrolovať. Na ďalší deň skoro ráno si ho vyzdvihol. Vymýšľal si niečo o brzdovej kvapaline, oleji, ale olej to byť nemohol, lebo Paiki ho cítil na míľu. Na tretí deň sa začali brániť, že nie sú súkromné parkovisko, ale on vyzeral veľmi nešťastne, začal sa prosebne dívať na Paikiho, dokonca sa krivo usmial, bol kôpka nešťastia, že už sem nemôže prísť a Paikimu napadlo, že či ho aj on nebalí. Díval sa mu na prsty a nemal na nich žiadnu obrúčku, iba tenký nevkusný krúžok. Kde konkrétne býva, odkiaľ je, o tom nechcel povedať vôbec nič. Veď chlapom sa môžu páčiť iné typy, ako dievčatám, podporoval mechanik svoju teóriu.

Zákazník ich nakoniec prehovoril a Paiki sa s ním rozhodol chodiť. Ale nevedel, ako sa to robí. Ani za svet by sa neozval prvý a pozval ho niekam pred Maikim, to by bola zrada, úder pod pás, preto potreboval, aby iniciatívu prevzal on. Len mu ukáže, že má uňho šancu a bude to. Paiki sa k nemu vždy postavil veľmi blízko, raz sa dokonca odvážil a štuchol doň: „Už ste tu zas? Normálne na vás myslím, že kedy prídete? Nebudeme si tykať? Nie? Aha...“ vzdialil sa sklamaný a šiel skontrolovať olej. Ale nevzdal to. Neustále sa pokúšal dostať k zákazníkovi, tľapkal ho po pleci kedy sa len dalo, aj po chrbte, lúčil sa s ním rovno objatiami a díval sa mu do očí s výrazom: „No tak...pozvi ma...“, a vôbec nevidel jeho zmätok, vystrašený pohľad a náhlivosť, s ktorou sa uberal preč. Ale vždy sa vrátil, vždy teplejšie oblečený a viac nervózny, ale aj tak bol tam a Paiki bol presvedčený, že len kvôli nemu. Dokonca sa vystrel, frajersky si vyrovnával montérky a začal si prehrabávať rukou vlasy, lebo byť objektom túžby dvoch mužov, to by nedokázal každý.

Maikimu po čase došlo, že má pred sebou chlapov, medzi ktorými sa rodí určitý cit. Napadlo mu, že ľudí by možno zaujímalo, ako to vyzerá, keď sa červená chlap, raz dokonca obaja a začal ich ešte pozornejšie sledovať a natáčať.

Obaja Maiki aj Paiki mali dobrú náladu a boli v najlepšej pohode.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Jozef v pohode nebol.

Už keď sa mu auto vrátilo späť, bol rozhodnutý nedať sa dobehnúť mechanizmami skrytými v jeho dome, lebo akékoľvek čary nebol ochotný pripustiť. Nemohol auto nechať na príjazdovej ceste, pretože tadiaľ chodili do lesa traktory, ale blízko zastávky v meste našiel autoservis. Prichádzal sem po práci s falošnou zámienkou a vycítil, že ho majú za blázna, ale bolo mu to jedno, hlavne že prekabátil svoj dom. Bol na seba hrdý, vyriešil svoj problém a na nejaký čas zabránil domu, aby ho trápil.

Ale keď sa Paiki, ako si prečítal na menovke, začal k nemu správať akosi... domácky, akoby sa poznali roky, ba ešte viac, už mu všetko jedno nebolo. Spanikáril, začal podozrievať dom, že je to jeho ďalšia pasca, alebo že si z neho niekto strieľa. Denne váhal, či vôbec ísť do servisu, ale manželkin frfľanie, žaloby, že zas niečo zmizlo, mu pripomenuli, prečo to vlastne robí a dodali mu odvahu, ktorá zmizla len čo naň Paiki po príchode zažmurkal.

Začal zle spávať, opäť chrápal a to vadilo Magde, hoci ona chrápala hlasnejšie a v snoch ho mátal Paiki, ako naňho volá: „Póď, miláčik, póď!“ v spodnej bielizni.

Snažil sa v servise správať odmerane, oblečený ako tvrdý a nekompromisný Rus, ponáhľal sa, ale nie príliš, aby to nevyzeralo, že sa bojí, a predsa, vždy keď sa ho mechanik nečakane dotkol, zježili sa mu chlpy, pozrel mu do očí a čítal v nich, že od neho niečo chce, ale nevedel čo a hlavne sa toho bál.

Bol chlap, musel si opakovať, že je chlap. A ako taký sa nebojí, dokáže všetko vyriešiť, lebo chlapi sa nevzdávajú. Opakoval si, že toto je len zlý žart, hra osudu, životná skúška, ktorou musí prejsť, alebo sa môže vzdať tomu debilnému domu, odovzdať mu svoje auto, jednu z vecí, čo z neho robia chlapa, so slovami „Tu máš, ber si, ja sa vzdávam, rob si so mnou čo chceš“, ale to by nikdy nepripustil, rovnako ako by si nepriznal, že je obťažovaný. „Taká blbosť!“ vravel si vždy, keď sa v myšlienkach púšťal tým smerom.

Skúsil zmeniť servis, našiel ďalší na konci ich malého mesta a takisto si našiel na stole aj pokarhanie za neskorý príchod a doma chladnú večeru a manželku cítiacu sa ukrivdene, lebo za tú hodinku čo mešká, sa dalo stihnúť veľa škaredých vecí, naznačila mu a viac z nej nedostal. Keď v druhom servise ráno zapýtali za prehliadku voza dvakrát viac a potom sa pohádal s vozíčkarom, lebo bol taký zničený, že si nevšimol, že mu zabral parkovacie miesto, priznal si, že buď znesie Paikiho šťastný pohľad pri jeho príchode, alebo sa vzdá domu.

„Domu? Nikdy!“ zašepkal totálne skleslým hlasom heslo predchádzajúcich dní a zamieril k servisu.

Jozef bol na dne.

Večer chodil neskoro spávať, pretože sa bál raňajšej návštevy servisu, ale Magda nevedela o ničom a namýšľala si, že to medzi nimi začalo škrípať. Urobila pár odvážnych pokusov, pričom za iných okolností by za ňou Jozef skočil do postele rybičku, ale predstava Paikiho mu vzala najmenšiu chuť. Málo spal, Magda sa s ním hádala a vyzvedala, či za tým niekto je a keď jej rozpovedal príbeh o Paikim, neuverila mu. Nerozprávala sa s ním celý deň a až zmiznutie Ferdinandových kolieskových korčulí ju donútilo požiadať manžela o pomoc pri upokojovaní syna.

Teri sa poučila z bratovho nešťastia a každý večer v tureckom sede sa snažila spojiť s duchmi domu, lebo to bolo podľa nej vysvetlenie a vyhrážala sa im, že ak siahnu na jej magneťák a cd milovanej skupiny, tak sa postará, aby sa znovu vtelili do živých tiel, len aby im mohla najväčšími mukami ublížiť a spomínala španielsku čižmu, železnú pannu a matematiku. Ináč sa jej v dome celkom páčilo, bolo tu veľa miesta a nemusela stretať Ferdinanda na každom rohu. Kradla mu čipsy, potom ich zalepila a cez malú dieru nafúkla trubičkou, len aby počula svoje meno zvolané jeho plačlivým hlasom. Teri si užívala, pretože jej spolupráca s duchmi vychádzala.

Ferdinand si tiež celkom dobre vychutnával prázdniny, akurát sa nevedel zmieriť s tým, že čipsy mu mizli tak často, aj keď zmizol riad, dvere do kuchyne, lieky a iné veci. Mal pocit, akoby si ten, kto riadi tento dom, naňho zasadol, alebo mal strašne rád čipsy. Nebál sa, lebo poznal pravidlá hry a stále nové a nové chýbajúce veci ho už nevzrušovali, a tak pátral, až odhalil Terin trik.

„Nežilo sa nám predtým lepšie?“ pýtala sa samej seba Magda, obklopená rodinkou v obývačke, po dvoch týždňoch zabývania sa.

„Kedy?“

„No keď sme žili ešte v byte. Nemali sme veľa miesta, ale bol tam väčší pokoj, ničoho sme sa nemuseli báť...“

„Ja sa ničoho nebojím“, vyhlásil bohatiersky Ferdinand a bál sa aj za svojho televízneho hrdinu, ku ktorému sa zozadu blížil vrah.

„Mne sa tu páči“, vyhlásila Teri.

„Podľa mňa je to tu veľmi nepraktické. Ďaleko od mesta, od ľudí, čo keby sa niečo stalo? Dedina má svoje výhody aj nevýhody, ale my sme zvyknutí na mesto“ bol Jozefov postoj.

„Ocko sa bojí.“

„Nebojím sa, len rozumne uvažujem.“

„Ferdinand, nepodpichuj ocka.“

„Ja ho nepodpichujem. Teri mi kradne sladkosti.“

„Ja ti nekradnem! Ako si také niečo môže myslieť!“

„Ticho! Nebudeme sa hádať“, ozval sa Jozef. On kradol sladkosti.

„Mami, priznaj sa, že sa bojíš.“

„Nebojím sa.“

„Klameš.“

„Mám strach o vás.“

„Tak vidíš.“

„O mňa nemusíš“, Teri nahodila tajomný výraz „ja mám spojenie s duchmi tohto domu...Som ich pani....“

„Teri, prestaň! To nie je smiešne.“

„Veď to ani nemalo byť. Bolo to určené len pár drzým škrečkom“, a zaškúlila na brata „aby sa mi neplietli do cesty.“

„Teri!“

„A čo keby sme sa vrátili do mesta. Dom by sme mohli predať a kúpiť si nejaký lepší byt, čo vy nato?“ nadhodila Magda tému, ktorá v nej žila už celé dni.

„Ja by som radšej chcela v nedeľu na obed kuraciu polievku. A rezne“, bojkotovala mamin návrh Teri. O návrat nemala záujem, tento dom jej pripadal perfektný.

„S domácim rezancami...“ zaprosil Ferdinand „au! Teri ma kopla!“

„Teri! Tak dobre, s domácim rezancami. V nedeľu si urobíme slávnostný obed“ kapitulovala mama.

„Ty nenažranec? Nemôžeš prežiť bez domácich rezancov, čo?!“

„Teri!! Ako sa to správaš k bratovi!“

„Sorry.“

Teri sa stiahla do svojho kresla, zababušila do deky, ktorú používali namiesto poťahu a nadurdene pozerala pred seba. Ferdinand tušil, že ju niečím nahneval, ale nevedel čím a nech sa akokoľvek snažil, premietal ich rozhovor, nevedel na to prísť. „Taká škoda“ vzdychol si.

Jozef rozmýšľal nad sladkosťami. V ich dome platil už pekných pár rokov zákon, že vždy keď Magda nakúpila sladkosti, ukryla ich. Ak ich niekto našiel, mohol ich zjesť. Teda nemohol, ale už sa tomu nedalo zabrániť. Nik neočakával, že sa k tejto hre pridá aj Jozef, ani on sám, ale posledné dni, keď nemohol spať, zablúdil do komory, prehrabával sa v nej, pod rukami mu niečo zašušťalo a bola to dobrá, čokoládová tyčinka s karamelom a nugátom, rozplývala sa mu na jazyku, takmer ju zlízal po kúskoch, aby mu vydržala čo možno najdlhšie.

Magda si obzerala Jozefa, pregĺgal sliny a oblizoval sa, ale vôbec to nespájala dokopy so sladkosťami. Podľa nej nikto v dome nezmýšľal ako ona, a tak váhala či sa má držať svojho, alebo sa pridať k deťom a manželovi. Prvé dni po každom ziapala, bola neustále podráždená, vedomie, že situáciu nemá pevne v rukách tak ako vždy, z nej urobilo klbko nervov. Zachrípla, tri dni mohla len šepkať a ak chcela, aby sa to zlepšilo, musela sa krotiť. Rodina to ocenila, hlavne muž, až kým nezačal mať neskoré dojazdy, nechcel ísť spať a bol až príliš tichý a zamyslený.

Akoby si vybila batérie, snažila sa zvládnuť všetky nepredvídateľné situácie, každé ráno sa zobúdzala s myšlienkou, čo to bude dnes a tŕpla, či sa niekto nerozkričí, nerozplače, či to nebude ona a jej veci, ktoré si vyberie dom. Páčil sa jej, predstavovala si, ako by do záhradky nasadila záhon tulipánov a narcisov, ktoré by kvitli zjari, tulipány čierne a fialové, tie ju úplne očarili, do stredu by šiel jeden ružový krík, alebo kmienok, možno výrazná žltá, alebo tmavočervená, okolo sirôtky a slamienky, ktoré by mohla sušiť, alebo by nasadila všade len nevädze, šalvie, smohly a stračie nôžky, lebo fialová je jej obľúbená farba a kvitli by spolu so zvončekmi na lúke. K domu by zasadili orgován, tiež fialový, tienil by verandu a z druhej strany náprstníky, alebo srdcovku, fuksiu, alebo len jednoduché slnečnice.

Dom by nechali ovinúť aktinídiou s ružovo zelenými listami, brečtanom, alebo lianou a zakryli by tak padajúcu omietku kým by nenasporili na novú. Dokázala hodiny mudrovať, porovnávať, ťahať z pamäte všetky tie úžasné veci, ktoré chcela mať v dome, skákala od záhradky k nábytku, len aby nemusela riešiť ich problém, ktorý žiadne riešenie nemal.

Hodiny trávila upratovaním, zametaním a utieraním prachu, umývaním okien a kúpeľne, varila a písala si, čo by si mohli nasadiť do zeleninovej záhradky, plela pred domom a chodila nakupovať do dediny. Čakala.