Bojovníčka

Nastala jar. Slnko hreje

silnejšie, jak v zime.

Dúfa zrnko v chladnej zemi,

že ho tráva prijme

medzi seba do partie,

kde je semien hojne.

"Smiem sa s vami deliť o zem?"

vraví predôstojne.

Zašumí mu byľka zhora:

"Len sa smelo ťahaj

a medzi nás pevne

zarásť dlho nezaváhaj."

Zahniezdi sa chvíľku v pôde,

pukne šupka v stene

a už skúma jedným očkom,

kam vryje korene.

"Hurá, rastiem, idem k nebu,

kde ma slnko ťahá!"

no odrazu nestačí mu

ukrutná námaha,

hoc sa pučí, trápi, snaží...

Pred zrnkom je kameň!

"Pekne prosím, pusť ma ďalej,

milostivý pane."

Ten však o tom ani počuť

nechce. Veď je pánom.

Posmutnie na chvíľu zrnko,

lúči sa už s ránom,

kedy chcelo uzrieť svetlo

i nádheru sveta.

"Smiem ťa pozvať k sebe dolu?

To sa neodmieta!"

začuje hlas za chrbátom

uplakané semä,

keď sa čosi prudko vrylo

ku nemu do zeme

a zastalo vedľa stebla,

čo vrástlo pod skalu.

"Ťahaj že sa touto cestou",

dá mu radu malú

fešáčisko krtko Jožko.

"Myslíš?" vraví zrno

a plazí sa po cestičke

vpravo, vľavo, strmo,

až vylezie k svojmu cieľu.

Jeho púť sa končí.

Vystrie údy, napne listy,

rosu strasie z očí

a díva sa do ďaleka,

kam rozprestrie kvety.

Tak sa skončil príbeh dlhý

kvietka - margaréty.