Otázkou k osudu

Ako vo vyhni lúčnych kvetov sa motala v kruhu nekonečných lások. Rukami sa dotýkala jeho vlasov ako čiernej pavučiny neznámych dní a očami prosila o každú chvíľu, ktorá by priniesla zlomok istoty v jej pochybovačných krokoch. Bránila sa križovatkám, mierila na rázcestie s jedinou odbočkou a dúfala v zásah hviezdnej oblohy. Vtom odpútala pozornosť od prachu pod bosými nohami, ktorý pálil ako kúsky smrti pod nechtami noci, a vzhliadla k nebeským anjelom. Znepáčil sa jej pohľad odspodu s večnou otázkou v duši a v červenom svetle hemoglobínového oparu vzlietla prvý a posledný raz- naveky.