Sebastián Hasten 1.časť... 1. kapitola

Sebastián Hasten je donedávna celkom obyčajný trinásťročný chlapec. Donedávna znamená do príchodu nepoznanej starej mamy Agáty. Starú mamu Sebastián nikdy nevidel. A preto bolo preňho veľkým prekvapením keď sa jedného dňa zjavila pred ich vchodovými dverami. Bývali v malej dedinke na juhu Slovenska. Stará mama prišla asi dva mesiace pred koncom školského roka. V škole toho veľa zažíva pretože bol veľmi obľúbený hlavne medzi rovesníkmi a staršími žiakmi. Bol to veľmi super basketbalista a preto hrával aj v školskom klube. Všetci ho obdivovali. Otec mu pracoval v zahraničí a mamu mal novinárku. Ale poďme k príbehu.

Je čas vysvetliť prečo sa stal neobyčajným. Začalo sa to asi takto:

Ako sa tak míňal školský rok tak sa blížili vysnívané letné prázdniny. Sebastián cez leto nikam nechodil ale teraz mal naplánované ísť k donedávna objavenej starej mame. Ráno v deň vysvedčenia sa Sebastián pobral do školy aby si zobral vysvedčenie a mohol upaľovať domov. Okolo desiatej bol už doma aj s vysvedčením.

,, Mami, mami aha!" utekal Sebastián k svojej mame, v rukách držal vysvedčenie a mával s ním pred očami.

,, Si šikovný!" pochválila ho mama.

,, Sebastián poď sem." chytila ho každou rukou za jedno plece a začala ,, dnes musím  ísť na služobnú cestu do Amsterdamu na konferenciu. Preto musíš ísť ku starej mame."

Sebastiánovi zamrzol pohľad. Aspoň mesiac chcel stráviť po boku svojich najlepších kamarátov a nie kysnúť niekde vo ,, fialovej vilke"- ako tomu hovorí stará mama- niekde na samotke v lese.

,, No nepozeraj sa tak. Nemôžeš ísť so mnou takže nikam inam nemôžeš ísť. Iba k starej mame."

Sebastián nenamietal. Vedel že by to bol vopred prehratý boj.

,, O ôsmej mi ide lietadlo a to tam musím byť dve hodiny pred odletom a ešte teba odviesť k starej mame. Teda musíme o polhodinu vyraziť. Choď sa pobaliť."

Sebastián bol radšej ticho. Išiel hore a nenamietal. Zúrivo treskol dverami a nahnevane hádzal svoje veci do kufra.

O pol hodinu už stál pri ich bielom Mercedesy. Za tú polhodinu nepovedal ani slovo.

Prišla mama a už išli ulicami mesta. Až v aute sa premohol niečo povedať. Cestou si všetko vysvetlili a Sebastiána už tak netrápilo že tam musí ísť. Cesta trvala dobrú hodinku. Vošli do toho mesta a zbadal že to nie je také zlé. Celkom pekné mestečko. Zastali pri veľkom fialovom dome. Sebastiánovi ,, padla sánka"!

- Toto je vilka? Toto je vila!- pomyslel si.

Dom bol naozaj úžasný. Bol veľký. Veľa okien krásna brána, okenice boli celé pomaľované krásnymi farbami. Pred domom stála malá pani s fialovým klobúčikom a šatami. Sebastián vyšiel z auta.

,, Tak tu ste! Už som sa o Vás bála či ste nezablúdili. Ahoj Sebastianko rada ťa zasa vidím."

,, Ahoj" odpovedal.

Rozlúčil sa s mamou a tá s autom odišla.

,, No poď. Ukážem ti tvoju izbičku."

Tieto ,,zdrobnelinky" pochopil tak že ho berie ako sedemročného chlapca  s malou izbičkou a macíkmi na poličke.

No ten sa ale mýlil!

Toto nebola izbička. Vidieť ako sa v starej mame mýlil.

V izbe mal dve televízie, stroje na cvičenie, počítač, dvoj posteľ, veľkú skriňu a rozloha izby bola minimálne ako ich celý dom! A celkom najlepšie bolo že tá izba bola veľmi svetlá. Bolo v nej mnoho veľkých okien. A nie svetlá priam presvetlená!

Sebastián sa rozhodol že dnes preskúma dom a okolie. Pozrel sa z okna svojej ,, izbičky"  a zbadal plnú ulicu detí. Na začiatku ulice bolo plno dievčat vo veku do desať rokov a práve skákali škôlku alebo so švihadlom. V strede boli zasa chlapci vo veku od osem do štrnásť rokov. Boli štyria. Na konci ulice boli všetky ostatnú vekové kategórie. Asi preto lebo tam bol kostol, krčma a obchod. Okolo chlapcov za začali potulovať dievčatá v ich veku. Vyzeralo to tak že sa začali hrať na policajtov a zlodejov alebo naháňačku lebo sa zrazu všetci rozutekali pred jedným z chlapcov. Nemohol si nevšimnúť na druhej strane ulice veľké futbalové ihrisko , hneď vedľa basketbalové ihrisko a tenisový kurt.

Začal uvažovať čo sa robí na druhej strane ulice. Zišlo sa tam pokope veľa ľudí . Na križovatke medzi krčmou, kostolom a obchodom sa práve zrazili dvaja chlapci na bicykli. Na druhej strane ulice sa stále naháňali deti a pridali sa k nim aj malý chlapci. Po ulici sa zatiaľ začali premávať bicyklisti, korčuliari a futbalisti. Začal rozmýšľať čo robia tí traja chlapci ktorí si tlačia hlavu do ruky iného chlapca. Jeho úvahy prerušilo klopanie na dvere.

,, Ďalej."

Vo dverách sa objavila stará mama s táckou v ruke. Na tácke boli nejaké keksy, čajník, šálky na čaj a lyžičky.

,, No... ehm... keď že tu spolu dlhšie pobudneme tak by sme sa mohli zoznámiť pri šálke teplého čaju nie?"

-Teplý čaj v lete. No pekne.- pomyslel si Sebastián zakiaľ dávala stará mama na malý stolík v roku šálky čaju. Tento stolík a dve stoličky pri ňom si Sebastián ani nevšimol. Tak si sadol a zobral jednu šálku s lyžičkou.

- Dnešný večer presedím pri čaji s mojou starou mamou.- Hovoril si.

No opäť ho zdanie klamalo. Stará mama je celkom iná káva ako iní ľudia. Zrazu sa postavila a išla ku skrini . Otvorila ju a začal v nej niečo hľadať. Teraz sa začal detailnejšie obzerať po miestnosti. Všimol si napríklad obrazy a veľký nápis na strope. Bol po latinsky a tak nerozumel nič. Bolo tam napísané:

Voluptas se quaeque plasma solus.

Voluptas ei Sumar!

,, Stará mama? Čo znamená ten nápis?" povedal nesmelo a ukázal prstom naň keď sa stará mama otočila.

Usmiala sa.

,, Znamená. Šťastie si každý robí sám. Šťastie je Sumar."

- Sumar, Sumar to som niekde počul. Už viem! Bolo to napísané na knihách. Na polici pri schodoch.-

Mal pravdu všimol si to keď vychádzal po schodoch do izby.

,, Čo je to Sumar?"

,, Ešte je skoro ti to hovoriť."

,, A kedy mi to povieš?" vyzvedal Sebastián.

,, Príde čas keď nato prídeš sám ak ti to dotiaľ nepoviem."

,, A prečo mi to nemôžeš povedať?"

,, Mám na to dva dôvody. Prvý- neuveril by si mi. A druhý- keď budeš chcieť, zistíš si to."

,, Uverím ti. Naozaj!"

,, Neuveríš ver mi."

„ Ale..."

,, Žiadne ale," vytiahla nejakú škatuľu zo skrine a zavrela skriňové dvere." Teraz si niečo zahráme."

Priniesla spoločenskú hru!

,, Zahráme si: Kam prídeš?"

,, Čo to je?"

,, Je to zo Sum..." zasekla sa.

,, Zo Sumaru? Povedz mi niečo o ňom!"

Ale ona ako keby ho nepočúvala. Len rozložila hru a začala vysvetľovať:

,, Odhaľuje tvoje vlastnosti. A je to o tom či prídeš do neba prvý."

Tento večer pokračoval nečakaným smerom.

Nebol nudný. To vôbec nie! Zažili toľko zábavy ako Sebastián nikdy predtým. Stará mama vyhrávala hru za hrou. Nikdy nehral takúto zábavnú hru. Už sa stmievalo a stará mama zavelila: ,, A do postele!"

- A pekný večer je preč. -

,, Veď je len osem!" namietal.

,, Ja viem. Ale ja som ťa neposlala spať." žmurkla naňho.

Sebastián sa usmial a postavil sa že sa ide osprchovať a z postele pozerať televíziu.

Stará mama zatiaľ všetko spratúvala zo stola a išla nevedno kam. Seb (tak budeme Sebastiána volať) si z kufra ktorý mal pri posteli vybral pyžamo a sprchový gél a odobral sa do sprchy.

Zo sprchy vyšiel celý navoňaný a išiel si ľahnúť do postele a zapnúť televíziu. Hľadal ovládač a otvoril posúvacie dvierka  ktoré boli na skrinke pod televíziou. A keď ich otvoril boli tam položené tri ovládače. Za nimi DVD-prehrávač, Videoprehrávač a vedľa nich bolo plno kaziet a DVD.

- Teda! Toto som nečakal! Koľko prekvapení skrýva tento dom!- pomyslel si.

Vybral si nejakú animovanú komédiu a išiel si ľahnúť.

Po chvíli mu už padali viečka.

A tak vypol DVD a televíziu , ľahol si na druhý bok a rýchlo zaspal...

Ráno sa Sebastián zobudil svieži a vyspatí. Vybral z kufra svoj mobil. Mal na ňom tri neprijaté hovory a jednu SMS.

- Všetky tri od mami-

Otvoril SMS a začal čítať:

Ahoj Sebastián volala som ti už trikrát ale nezdvíhal si.

Asi spíš ale aj tak ti prajem krásne sny a ničím nerušnú noc.

Keď sa zobudíš prezvoň ma.

Mama

Seb hneď vytáčal mamu. Prezvonil a rozmýšľal nad dnešným plánom.

- Dnes si poobzerám dom a vybehnem na ulicu. Večer si pozriem tú knihu o Sumare. A potom...-

Počas tých troch bodiek začal zvoniť Sebovi mobil. Ihneď ho zdvihol.

,, Ahoj mami!"

,, Ahoj Seb. No ako?"

,, Je tú krásne. Vôbec nie je nuda. So starou mamou sa človek nikdy nenudí. Mám krásnu izbu! A ty kedy prídeš?"

,, No... ehm... asi až o tri týždne." povedala nesmelo .

,, Tri týždne? No super." povedal ironicky.

,, Veď sa ti tam páči!"

,, Páčiť páči ale tri týždne? Bez teba aj domu."

,, Budeš to musieť zvládnuť. Počuj Seb, musím končiť hovory sú dosť drahé. Tak ahoj a poslúchaj!"

,, Ahoj."

Mobil položil na stolík a vybral sa dolu. Zo stoličky zvesil župan a vybral sa dolu. Bolo desať hodín a ulica bola už plná detí.

,, Dobré ráno." ozvalo sa mu spoza chrbta keď vchádzal do jedálne.

,, Dobré, dobré." odpovedal.

,, No čo ako si sa vyspal?"

Stará mama sedela v kresle s veľkými okuliarmi na očiach a štrikovala.

,, Celkom dobre. Čo je na raňajky?"

,, Všetko je na stole." usmiala sa stará mama.

Otvoril dvere a zbadal asi päť slečien v bielych šatočkách ako dávajú raňajky na stôl.

,, Dobré ráno." pozdravil všetky.

,, Dobré ráno!" znela zborová odpoveď.

,, Ty máš slúžky?" otočil sa za starou mamou.

„ Vieš koľko vecí mám a ešte o nich nevieš?" usmiala sa.

Tak si Sebastián sadol za stôl a dosýta sa najedol.

,, Aký je nadnes program?" opýtal sa keď sa postavil od stola.

,, Dnes prídu moje priateľky a budeme skúšať novú pieseň. Účinkujem totiž v súbore. A ty môžeš zatiaľ vybehnúť von alebo si niečo prečítať."

- Vonku nikoho nepoznám. Radšej sa pozriem na ten Sumar- pomyslel si

„Tak radšej budem..." začal.

Cŕŕŕŕn!

Nestihol ani dopovedať a už zvonil zvonec.

,, Už sú tu! Poď ideme ich privítať!" stará mama sa postavila z kresla odložila štrikovanie a išla otvoriť dvere.

Dvere otvoril Sebastián a za dverami stálo asi dvadsať starých žien.

(Približne od šesťdesiat rokov.)

Všetky boli usmiate. Mali červené líčka a pár zubov.

,, Pochválený buď Pán Ježiš Kristus Agátka." povedali všetky žienky pred dverami.

,, Až naveky!" odpovedala Agátka.

,, Toto je ten tvoj vnuk?" povedala babka ktorá stála najbližšie k dverám.

,, Je to on Martuška. Toto je on."

Vošla dnu a Sebastián dostal jeden veľký, uslintaný bozk na čelo.

Po tejto babke dostal ďalších devätnásť veľkých uslintaných bozkov a tieto už neboli len na čelo. Aj na bradu, krk, líca, ucho a jeden dokonca na ústa. Po poslednom mal tvár takú ako keby si ju dal do hrnca plného vody a vybral by ju odtiaľ.

Sebastián nemohol ísť nikam pri tomto že vraj speve ani len nevidel nie to ešte čítal! Tieto babky spievali nie len cirkevné ale aj moderné! Volali sa - na babky trochu originálne- KOJOTKY!

Tento názov dostali od jedného slovenského choreografa- radšej- nemenovaného.

Zistil to podľa trička na ktorom to bolo napísané a podľa brožúry ktorú dostal ako najvernejší poslucháč.

Kojotky začali spievať svoju hymnu. Znela ako keby spievali pieseň Tancuj, tancuj vykrúcaj po dánsky a podľa zvuku tam bezpochyby boli dánske vulgarizmy.

Kojotky Sebastiána pochválili a dostal ďalší bozk od tetušky „Martušky".

Počul už len falošný spev a hrozné zvuky z hudobných nástrojov.

Sebastián sa radšej pobral. Pri vchode ho zasa ťapla jedna babička po zadku. Už mu to liezlo na nervy. No hádajte kto to bol?

No predsa „Martuška".

Utekal preč a pobral sa ku knižnici. Cestou sa zastavil v kúpeľni a umyl si tvár s mydlom.

,, Toto my bol čert dlžen. Celý večer budem počúvať piesne po dánsky , celý večer ma budú ťapkať po zadku Kojotky a ,,cuckať" mi tvár."

Keď si  to potichu dopovedal chcel vyjsť z kúpeľne ale akurát sa cez tenkú chodbičku medzi kuchyňou a obývačkou (kde Kojotky cvičili) tlačila babička ,,Martuška".

Bol rád že sa jej vyhol ale ešte neradšej bol z toho čo niesla.

Na tácke ktorú niesla malú kopu štamprlíkov a vaječný koňak. Rýchlo vyšiel po schodoch do svojej izby a ľahol si na posteľ.

,, Urobme si rekapituláciu dnešného dňa," povedal nahlas sám pre seba „ dnes budem počúvať dánske piesne a budú ma tu obťažovať staršie slečny. A ešte k tomu aby toho nebolo dosť tu nebudú len babky spievať dánske piesne a obťažovať staršie slečny ale spievať dánske piesne - nechcem sa vyjadriť sprosto, a dúfam že nie- ožraté babky a budú ma obťažovať ožraté staré slečny." Povedal trošku dosť zložitú vetu.

Chvíľu sa pobavil na tom čo vlastne povedal ale keď zistil že to je možno pravda naskočila mu husia koža. Radšej sa zdvihol a odišiel si zobrať tú knihu na ktorú medzičasom zabudol.

Zišiel dolu po schodoch a začal hľadať medzi hŕbou kníh.

Nech hľadá ako hľadá nič zatiaľ nenašiel.

,, Tu je!" potešil sa. Vyberie knihu z police a prečíta názov.

- Príručka Sumarčana- presne toto tam je napísané.

Bola to malá tenká a dosť stará knižka.

Vyšiel opäť po schodoch do svojej izby. Na stole bola položená škatuľa hry ktorú včera hrali so starou mamou.

- Všetky myšlienky ktoré som si myslel o starej mame a tomto dome sa zatiaľ nesplnili. Ale tá posledná sa nejako plní.- pomyslel si pre seba.

Sadol si na posteľ a otvoril obsah.

Sumar pre začiatčníkov-1

Ako vyzerá Sumarčan - 1

Sumarská história-2

Všetko o Sumare-3

Ako sa k nám dostať-4

Naše dve mestá a ich večná vojna. Prečo bojujú?-5

Obyvateľstvo-6

Doslov-6

„ Začnem hádam Sumarom pre začiatočníkov." povedal nahlas sám pre seba.

Otvoril stranu jeden a začal čítať:

Každý kto v Sumare nebol a chystá sa ísť by mal vedieť aspoň toto:

V Sumare máme dve mestá(Radbur a Mostanberg).

Tieto mestá proti sebe bojujú už dlhé stáročia. Koniec tomu nie je ani teraz. Každé mesto má svoje opevnenie a vojsko. Sú to vlastne hrady aké sme videli už veľmi dávno.

Tieto mestá bojujú o moc.

Toto je všetko pre začiatočníkov.

(Viac o vojne a mestách na strane päť.)

Tieto vojny ho tak zaujali že rýchlo nalistoval stranu päť a začal čítať:

Ako ste sa dozvedeli v Sumare sú dve mestá. A otázka prečo bojujú je veľmi jednoduchá a zodpovedaná hneď v úvode. Ale teraz túto tému trochu viac rozoberieme.

Veľmi dávno sa stalo že dvaja králi ktorí panovali v týchto mestách. Vtedy jeden mocný čarodej vyvinul jeden mocný kameň. Veľmi mocný kameň. A tento kameň zaručoval neobmedzenú moc nad živlami: zemou, vzduchom, vodou a čiastočne aj ohňom.

Čiastočne preto lebo oheň v Sumare sa pri jeho vytvorení stane trochu neovládateľní.

Tento čarodej vydal kameň jednému mestu s nádejou že sa použije na dobré účely. Ale mesto kameň vôbec nepoužilo na dobré účely. Úplne vtedy vypálili a zavodnili všetko čo im prišlo pod ruku. Preto im ho chcel čarodej zobrať. No mesto sa o tom dozvedelo a čarodeja rýchlo uvrhli do žalára a obvinili zo zrady. Čarodej sa z neho rýchlo dostal pomocou čarov. Kameň ukradol a rozdelil ho na tri časti. Jednu časť zanechal v jednom kráľovstve druhú zaniesol do druhého a tretiu dobre ukryl. Prečo? Mal na to jednoduchý dôvod.

Mestá kameň používali aby mohli panovať nad celou krajinou a preto ho používali proti sebe. A tak kameň rozdelil. Fungovať bude iba vtedy ak sa všetky tri časti spoja. To znamenalo že by sa museli mestá spriateliť alebo ho ukradnúť druhému mestu ( čo bolo nemožné lebo aj jedna časť kameňa bola veľmi chránená). Takže by zostalo spriateliť sa. A tak keby sa spriatelili tak by proti sebe nebojovali a tak by kameň vlastne nepotrebovali. A stále by im chýbala tretia časť.

Dobre to vymyslel no nie?

Aj by pokračoval ale na schodoch počul kroky. A tak rýchlo zavrel knihu a zo stolíka pred sebou zoberal rýchlo inú. Vlastne ani nevedel ako sa tam kniha dostala.

- Dúfam, že nie Martuška.- pomyslel si s hrôzou.

Dvere sa otvorili.

„ Nerušíme ťa zlatko?" chvála bohu. Je to stará mama.

„ Nie, nie." Odpovedal.

Starej mame padol zrak na knihu.

„ Čo to čítaš?"

„ Nič, nič. Ja len pozerám."

„ Ukáž pozriem sa."

Podíde k nemu. Zoberie knihu a povie:

„ Odkedy teba baví práca s kvetmi?" odpovedá začudovane stará mama. S to preto lebo zobrala tú vrchnú lebo samozrejme nevedela že Sebastián má pod ňou aj inú.

Keď dopovie pozrie naňho a zrak jej padne na Príručku Sumarčana!

„ Čo to čítaš? Ukáž to sem. Príručka Sumarčana. Odkiaľ to máš?"

„ V knižnici si to mala."

„ Všetky som odpratala iba túto som tam nechala." povedala pre seba.

„ Už o tom viem." povedal jej Sebastián.

„ Naozaj?"

„ Áno."

Podíde k dverám a zvolá:

„ Dievčatá poďte hore! Vie o tom!" zvolala na nich.

Privalili sa tetušky a pozerali sa na Sebastiána.

Zrazu asi polovica si dala dolu tvár! No pod ňou mali normálnu. Začali sa vyzliekať a zrazu pred ním bolo veľa krásnych mladých dievčat. Normálne a slušne poobliekaných. Tak pred ním stálo asi desať mladých žien a desať starších žien.

„ Čo sa to tu deje?" povedal skoro hystericky Sebastián.

„ Chcela som ti to povedať až keď sa to bude u teba prejavovať." povedala so smutným pohľadom stará mama.

„ Čo prejavovať?!" Sebastián už kričal. Všetko ho začalo rozčuľovať.

 Dievčatá a tetušky sa radšej pobrali z izby so slovami: Musí si oddýchnuť.

„ Dobre sadni si a pohovoríme si." Stará mama zavrela dvere a obidvaja si sadli.

„ Sumar. Je to svet. O ktorom normálny človek nevie. Vieš no... ty si... ako by som ti to povedala. Ty aj celá tvoja rodina- takže aj ja- sme ehm... čarodejníci." Povedala nesmelo.

„ Prosím?!!!!"

„ Je to tak." Povedala so sklopeným pohľadom.

„ Toto je nejaký žart?"

„ Žiadny žart." Odpovedala.

„ ČO?? A čo akože sa má prejavovať?"

„ Vieš keď sa začnú prejavovať tvoje schopnosti."

„ Aké schopnosti?" povedal Sebastián a vôbec nič nechápal.

„ Mám ti ich naozaj vymenovať? Chceš ich naozaj počuť?"

„ Áno." Odpoveď bola dosť nesmelá.

„ Môžeme sa prenášať. Z dlaní nám vychádzajú laná vody. Každá rodina má iné schopnosti. Začnú sa prejavovať až na tvoje narodeniny. A to je presne zajtra."

„ A to akože mám čakať že mi z dlaní začnú vytekať prúdy vody?" už sa neovládal.

„ Nie. V tvojom veku je to pár dní nekontrolovateľné. Tak myslím že pozajtra už budeš vedieť ovládať schopnosti. Ale pozor! Tieto schopnosti závisia aj od pocitov! Takže keď budeš nazúrený tak sa ti z dlaní začne valiť voda. Musíš sa ovládať!" poúčala ho stará mama.

Seb nevyšiel z úžasu.

„ Necháš ma chvíľu? Chcem byť sám!" povedal rázne.

Teraz mu stále chodilo po rozume všetko čo povedala stará mama:

...sme čarodejníci... z rúk sa ti bude valiť voda...

Nevedel čo má robiť. Či zúriť a či sa smiať. Či sa má rozplakať alebo zabávať. Nevedel jednoducho nič.

Napokon sa rozhodol že sa bude správať ako keby sa nič nestalo.

- Veď do teraz ani nebolo vidno že je stará mama iná. A ak to bude takto pokračovať tak bude dobre.- pomyslel si.

Tak vyšiel z izby a...

Všimol si že všetko je celkom iné. Na stenách viseli obrazy Sumaru (všimol si to lebo to bolo napísané pod každým obrazom napr.: Sumar v noci a pod.) a na ľavo od jeho dverí visela fotka starej mamy a Ernestie Jántošovej. A na obrázku bolo napísané:

Agátke venuje Ernestia Jántošová!

,, To je sumarská speváčka!" povie stará mama hneď potom ako sa objavila na pravo boku Seba.

Strašne sa vyľakal a vydal zo seba aj tlmený výkrik.