Posledný list jesene

V ústach sa mu rozlievala sladká chuť malinového sirupu a cítil mnoho vôní, ktoré si dovtedy neuvedomoval. Pomaly otváral oči a začínal vnímať prírodu navôkol. Videl zlatisté more, ako sa jemne trbliece rovno pred jeho očami. Všetko sa prebúdzalo k životu. Vlna za vlnou sa rozbíjala o chladný kameň, na ktorý ešte slabé ranné lúče nedopadali. Pootočil hlavu a pozoroval, ako jemný vánok unášal krehký jesenný list, ľahučko ho zosadil na spenené more a ten sa kúsok po kúsku ponáral, plnil hladnou vodou. Uberal sa na svoju poslednú plavbu a mizol v hlbinách.

Studená kvapka dažďa sa mu skotúľala po líci. Obloha sa náhle začala zaťahovať tmavými mrakmi. Bola to posledná rozlúčka s niečím krásnym, čo on dovtedy poznal iba z kníh. I príroda sa lúčila s posledným listom jesene, ktorý znamenal začiatok, no zároveň aj koniec. Prichádzala zima.

Veď niekto múdry povedal: "Vždy sa niečo pekné začína, ale i niečo pekné končí." - nesmútil, pretože v hĺbke vo svojom vnútri cítil, že prichádza niečo rovnako krásne.