Príchod jari

Z jej belasých očí sa rinuli slzy. Pohľad upínala do diaľky a mysľou sa jej preháňali zmätené myšlienky. Teplé kvapky sĺz jej stekali po červených popraskaných perách a padali na snehom pokrytú zem. Každá vyronená slza jej spôsobovala bolesť, pretože stále viac si uvedomovala, že jej posledná zima je už navždy preč. Skrehnutými prstami sa dotýkala svojich zvlnených gaštanových vlasov, ktoré jej obrubovali bledú ustaranú tvár.

Zo vzduchu bolo cítiť život a prebúdzajúcu sa prírodu. Schúlená v klbku pod veľkým storočným smrekom pociťovala smútok a bolesť. Jej pery skrútené do jemného úsmevu odhaľovali dokonale usporiadané rady malých bielych zubov. 

Každým pohybom skrehnutých nôh odkrývala ďaľšie púčiky snežienok, ktoré neskôr vykvitnú v prekrásne biele kvety s jemnými odtieňmi bledej modrej farby.

V ušiach jej stále zneli slová: "Nepočítaj počet nadýchnutí, ale počet okamihov, ktoré ti vyrazili dych." - ešte chvíľu tam sedela a s úžasom pozorovala prvých poslov jari. Jej myšlienky stále mierili do minulosti a spomínala na všetky krásne chvíle s ľuďmi, ktorí jej boli všetkým.