Život je zmena - 1. časť

Konečne jej zazvonil telefón. Vrhla sa po ňom, akoby šlo o život. Zhodila pri tom hrnček so zvyškom kávy, ale bolo jej to jedno. Úplne.

"Prosím?"

"Hej, ja viem." Potom sa odmlčala.

"Jasné. Vyhovuje. Teším sa."

A zložila.

Vlastne zložil on, ani nestihla protestovať.

Celý víkend čakala na telefonát. V piatok nadránom sľúbil, že jej zavolá. Nevedela, čo má čakať, lebo obaja mali vypité, on samozrejme poriadne a ona sa ledva držala na nohách. Dovolila mu vojsť rukou po sukňu, ale len na stehno. Nebolo to preto, že by jej to bolo nepríjemné, ale boli dosť na očiach ostatných a nejak sa nevedela uvoľniť. No a okrem toho - aj tak mala pančuchy, tak načo by to bolo dobré?

Lenže prešlo pár dní, je pondelok, o chvíľu končí v práci a konečne jej odľahlo.

Jeho telefonát ju neprekvapil. Je síce pravda, že bola celý čas ako na ihlách, ale to nič nemení na veci, že ho trošku prekukla. Vedela, že zavolá poobede, vedela, že to bude krátky telefonát a vedela, že aj keď pôsobí sebavedome, musel sa premáhať.

Možno mu radil aj nejaký kolega. Alebo mama. Po tejto myslienke sa musela nahlas zasmiať, pripadalo jej to veľmi komické. Kolegyne sa zasmiali tiež, ktovie z čoho.

V poslednom čase jej bolo už všetko jedno.

Takže o siedmej.

Konečne sa jej v žalúdku čosi začalo odohrávať. Konečne. Už tak dávno to nepocítila, stále to bolo len o tom istom, a časom sa jej z toho stala taká rutina, akú by v živote nepredpokladala. Možnože to bude niečím výnimočné.

A vyspím sa s ním vôbec? Spýtala sa sama seba. A kde? Bude chcieť ísť ku mne alebo sa nechám odprevadiť ja k nemu?

A čo keď to bude o ničom? Chcem to vôbec? A načo?

Takéto otázky ju sužovali, ale viac-menej išlo len o malé divadielko podvedomia. Tešila sa na niečo nové - a keď už nič, tak sa aspoň nechá pozvať...

Pred pár rokmi by si za takéto niečo strelila facku. Dnes - dnes je to iné. Úplne iné.

Keď prišla domov, samozrejme otvorila skriňu a prepichla ju pohľadom. Bude to veľmi náročné, pomyslela si. Ale niečo s tým spravím. Vedela, čo mužov láka a bola si vedomá aj svojich kvalít.

Vedela, že v bare sa oplatí odchádzať na WC tak, aby na seba upozornila. Chlapi si potom všimnú odchádzajúci zadok. Aspoň na chvíľu. Často cíti ich prilepené pohľady a občas sa jej stane, že neodolá a urobí malé divadielko. Zachytí pohár, alebo drgne do stoličky a pozornosť je na nej.

Takže - čo to bude? ...spomenula si na prvú vetu ich zoznámenia. To sa mi nestáva často- prekvapila sa.

Prišiel k baru, na drzovku, oprel sa a tvárou sa nebezpečne priblížil. Neodtiahla sa, aj keď jej to nebolo príjemné, ale cúvať nechcela. On sa priblížil ešte viac, nahol sa k jej krku a silno vdýchol. Potom sa odtiahol a povedal:

"Výborné."

"Dvojitú vodku. S citrónom. A minerálku."

Vôbec sa nezačudoval, objednal, zaplatil. Celý čas mlčky. Vôbec jej to nebolo nepríjemné. Inokedy by samozrejme odmietla, ale ten piatok bol iný. Jej kamoška sa rozhodla, že ide na potrat. Patrične to zapila, nedala sa odhovoriť a po pár hodinách a výrazne opojená sladkými alkoholovými somarinami, sa rozhodla zobrať si taxík.

Čo s načatým večerom?

On si poriadne odpil z piva a povedal:

"Ešte musím niečo dohodnúť a o 15 minút sa ti môžem venovať. Ak chceš. Chceš? "

"Na 15 minút mi tá vodka bude stačiť. A možno ju exnem. Tak sa dohaduj rýchlo. Nie som zvyknutá na niekoho čakať. Ak nemám dôvod."

"Neboj sa, nenechám si ťa ujsť."