Sebastián Hasten1. časť... 2.kapitola(začiatok)

 Sebastián Hasten:  kapitola  druhá

 Pokračovanie prvej kapitoly.

„ No... tak... ehm... čo budeme robiť?" opýtala sa stará mama.

Seb nevedel čo má robiť.

„ Môžeme ísť do...ehm... Sumaru?" opýtal sa nesmelo.

Stará mama prekvapene pozrela.

„ Naozaj tam chceš ísť?"

„ Áno."

„ Tak poď."

Chytila ho za rukáv a ťahala dolu schodmi.

Napravo vedľa schodov boli hodiny. Presnejšie na úrovni medziposchodia boli hodiny. Staré, ošarpané a nefungujúce hodiny. Vysoké asi jeden a pol metra. Úplne navrchu bol ,,ciferník". Pod ciferníkom boli sklenené dvere a za nimi veľká ručička. Stará mama sklenené dvere otvorila a chytila tú ručičku a potiahla ju: raz doprava, raz doľava, raz ju potlačila hore a trhla ju smerom k nim. Tá zrazu zmizla a objavila sa tam stará kľučka. Stará mama ju potiahla a zrazu sa zo zadnej steny utvorili dvere. Otvorila dvere a išla dovnútra.

Seb ju nasledoval. Vošiel tam. Dvere sa zavreli a objavil sa v celkom inom svete. Niekde v lese. Stará mama tam stála. Usmievala sa.

„ A som doma." Povedala pre seba.

Stará mama išla smerom k nejakému veľkému stromu.

Keď tu zrazu...

Seba niečo pichlo na krku. Zaštípalo ho to a upadol do bezvedomia. Počul len starú mamu kričať:

„Sebastián!!!"

                                                               ***

,, Kde to som?" opýtal sa Seb hneď ako sa zobudil.

„ Neboj sa. Nič ti nehrozí." odpovedala stará mama, ktorá pri ňom kľačala.

„Čo sa stalo?"

„ Vtedy keď sme boli v lese ja som od teba odstúpila a išla k dedine. Ale ty si tam ostal stáť. Zbadali ťa Najmeni a mysleli si že si votrelec zo Mostanbergu."

„ Kto sú to Najmeni?"

„ To sú Indiáni ,zlatko. Neboj sa sú to spojenci. Sú to niečo ako colníci na Slovensku. No teraz už nie sme v Schengene." upokojovala ho stará mama. A zároveň sa usmiala.

Po tejto vete sa otočil že sa porozhliada ale zároveň chytil šok ako nikdy.

Ako sa otáčal zrazu na nad neho zohla nejaká stará žena s výrazným pomaľovaním tváre.

Začal sa pomaly rozhliadať po miestnosti. No po miestnosti. Keď ona to miestnosť ani nebola. Bol to stan. Posadil sa a kontroloval svoje časti tela. Pozrel sa na ruky.

Celé dlane mal vlhké.

Myslel si že to z toho že mu je telo a to preto lebo pred ním horel ohník. Keď stará mama zbadala ako si kontroluje dlane, usmeje sa.

„ Dnes máš narodeniny."

„ No a?"

„ Začína sa to prejavovať."

- No zbohom.- povedal pre seba a kontroloval si dlane.

Všetko bolo tak ako má byť okrem dlaní samozrejme, ktoré mu stále zalievala voda. Pomaly sa zdvihol a vyšiel von zo stanu.

Vonku bolo naozaj krásne. Bolo slnečné ráno a Slnko sa vynáralo spoza rybníka. To ani tak rybník nebol pretože to bolo niečo omnoho väčšie. Seb sa zrazu cítil krásne a uvoľnene.

„ Ideme?" opýtala sa ho stará mama, ktorá sa opäť zjavila vedľa neho.

„ Stará mama!! Nemôžeš sa len tak vedľa mňa zjaviť kým som neni na to zvyknutý!"

hovoril to už krikom. Neudržal sa.

Zato starú mamu to nevzalo. Tá sa usmiala a povedala:

„ Dobre."

„ Kam či ideme?" opýtal sa už upokojený Seb.

„ No veď do mesta."

„ Mesta? Poďme!" zavelil Seb.

Stará mama vykročila smerom rovnobežne s rybníkom.

Seb išiel za ňou. Držal odstup asi meter a zrazu sa stará mama otočila a zakričala:

„ Seb kde zasa si?!"

,, Tu stojím." Odpovedal. Veď stojí presne za ňou.

„ Už mizneš!" povedala stará mama šťastne.

„ Čože?!"

Utekal k rybníku. Nahol sa nad hladinu a nevidel tam nič.

Zrazu sa objavil.

„ No poď už!" kričí stará mama.

Seb uteká za ňou.

Cíti sa mizerne. Z rúk mu strieka fontánka, bolí ho hlava a k tomu ho dlane strašne pália.

Idú už dobrých dvadsať minút keď padne k zemi. Stará mama pribehne k nemu a hovorí mu:

„ Neboj sa. Dnes to je najhoršie. Tvoje telo si na to zvyká. Musíš počkať do zajtra. Bude to oveľa lepšie." upokojuje ho.

Seb sa zdvihne a stará mama ide popredu.

Chce ju dobehnúť a povie si:

- No musím ju dobehnúť. Idem utekať.-

Keď si to povedal zmizol a objavil sa pri nohách starej mamy. Ale nie na nohách. Asi z tridsať centimetrovej výšky spadne na zem. Pretože keď si to povedal ležal na zemi.

Bum! To bola rana.

„ Stará mama ja už nevládzem."

„ Super! Ty už mizneš. Takže sa tam môžeme premiestniť."

Chytí ho za ruku a zmiznú. Objavia sa pred veľkou tabulou Radbur a za nápisom je veľký hrad. Po bokoch sú krásne lúky, háje a polia.

„ Stará mama. Prečo sme sa nepremiestnili až do mesta ale len pred tabulu?"

„ Každé mesto má svoje zariadenie aby sa doň nemohlo premiestňovať. Lebo inak by ho mohli ľahko napadnúť. Ale! Nie každý sa vie premiestňovať. V Radbure je iba naša rodina ,ktorá sa vie premiestňovať."