Rozhodnutie

Spisovateľ/ka: Trin | Vložené dňa: 22. augusta 2006
http://citanie.madness.sk/view-2146.php

Vdychovala chladný vánok noci a rozmýšľala, kde sa stala chyba. Vedela, že dnes to všetko neskončí. Vedela, že nikto nebude počuť jej tiché prosby. Vedela, že si musí poradiť sama.

Sedela v okne ako toľkokrát predtým a dívala sa do noci. Oči jej spočívali na osamelých ľuďoch, ktorí si vyšli na prechádzku. Videla oblohu, ulicu, stromy, prírodu. Videla všetko, ale nevnímala nič. Nemala síl na to, aby všetko navôkol mohla aj vnímať. Vynaložila priveľa síl na to, aby sa sústredila na svoj cieľ. Snažila sa z hĺbky svojej rozorvanej duše vydolovať aspoň okamih bezhraničného šťastia. Chcela si pripomenúť chvíľu, keď všetko na svete bolo tak, ako malo byť. Chcela zistiť, kedy mala naposledy pocit, že jej život neuteká pred očami, ale si ho aj žije...Chcela konečne nájsť tak postrádateľný okamih, ale nech sa akokoľvek snažila, verila a sústredila na svoj cieľ... Nemohla. Jednoducho žiadna taká chvíľa už nie je. Už ju nemalo, čo držať na tomto svete, už nebolo dôvodu ráno vstávať. Už neexistovala chvíľa, pre ktorú bol každý deň znesiteľnejší. Už nebolo nič. Nič, iba ticho, temno a pusto. Znova musela zažiť všetko tak, ako to nechcela. A začať odznova.

Ale kde hľadať začiatok? Kde hľadať kúsok radosti zo života? Nemalo to zmysel, už nič nemalo zmysel. Pomrvila sa na nepohodlnom okennom ráme, ale nakoniec si ešte našla ďalšiu príjemnú polohu. A znova jej myšlienky zablúdili do končín, kam im zakázala...

Vlastne, každý nový deň sa dal považovať za nový začiatok. Každá chvíľa sa mohla rátať ako tá, ktorá všetko začínala, ale ona dokázala všetko pokaziť. V tú čarovnú chvíľu jej bolo všetko jedno. Nič nebolo podstatnejšie, nič dôležitejšie a všetko na svete bolo v sladkej eufórii blaženosti. A zrazu? Uvedomovala si, že to čo robí je chyba, ale prečo by mala byť za svoje činy zodpovedná iba ona??? Veď v tom nebola sama, nikoho nenútila...všetko, čo sa stane, má následky a na následky týchto činov prvýkrát v živote nemyslela, nechcela myslieť, nechcela tušiť. Bolo to také spontánne a krásne...Zasnívala sa. Zasnívala sa do okamihov, v ktorých sa cítila taká šťastná, v ktorých jej bolo jedno, že zraňuje niekoho iného.. Bola tam len sama a konečne mala pocit, pocit, po ktorom tak veľmi túžila. Pocit, ktorý jej celý život chýbal. Vedela, niekde v kútiku duše vedela a cítila, že napriek všetkému, čo vtedy cítila, tak raz za to bude musieť trpieť. Nech by sa to skončilo akokoľvek. Ale nechcela sa nechať obrať o ten spaľujúci pocit radosti, lásky, naplnenia svojich snov a všetkých pocitov, ktoré predtým nikdy nespoznala.

Do očí sa jej vkradla clivota, taká bezútešnosť a stratenosť s akou sa len málo ľudí dokáže vyrovnať. Cítila sa stratená, sama a nepochopená, ale aj napriek týmto hlboko depresívnym stavom, cítila teplo, ktoré ju oblialo pri spomienkach. Zakázala si spomínať, pretože, sa bála toho čo jej spomienky prinesú. Myslela si, že keď si zakáže myslieť na isté okamihy, že tieto okamihy akosi zmiznú. Spomienky nebudú také živé a bude si ich pripomínať, len niekde v hĺbke duše. Ale aj napriek tomu porušila svoj nepísaný zákaz a nechala sa unášať...

Myslela si, že keď vytesní všetko na okraj vedomia, nebude na to musieť spomínať a užierať sa tým odporným pocitom osobnej prehry a prehry všetkého v čo verila, síce slepo, ale upínala sa k tomu tak tesne, že to začínalo byť nebezpečné.. Dúfala, že keď sa bude tváriť, že sa nič nestalo, tak napokon tomu aj sama uverí. Tak úpenlivo sa držala aspoň tejto iskričky, ktorá jej mohla vniesť do života konečne niečo iné, niečo nové a niečo...Vlastne stále jej šlo len o jedno. O zabudnutie. Alebo o pokoj duše?

Existuje príslovie, že na veci, na ktoré sa snažíme zabudnúť, myslíme najviac. Nevedno povedať, či bola tento prípad, ale čím úpornejšia bola jej snaha o zabudnutie, tým častejšie a vo väčšej miere spomínala. Na každý aj nezmyselný detail toho, čo sa do tej a od tej chvíle stalo. Ľudia vo svojom živote stále pred niečím usilovne utekajú a ak by sa mal rátať aj jej únik pred svetom a pravdou, tak potom by bola medzi favoritmi. Ten nepredstaviteľný pocit úniku, úteku zo všetkého, čo ju držalo nad vodou a zároveň pod vodou, sa už nedal uniesť a bolo len otázkou času, keď by to mala pochopiť aj ona.

Vraj zakázané ovocie najlepšie chutí. Pousmiala sa nad týmto výrokom. Nikdy v živote nemala pocit, že mala niečo zakazované, vždy mohla robiť, čo chcela, mohla chodiť kde chcela a s kým chcela, ale teraz sa cítila ako uväznená. Uväznená niekde vo vnútri samej seba.

Mala hranice, ktoré nemohla prejsť, nemohla prekročiť kus seba. Smutné, ale celý život verila momentu, že raz bude môcť zažiť všetko a keď sa jej to pomaly darilo, prišlo niečo, čo ju vyviedlo z omylu. Teraz mala dve možnosti, mohla sa rozhodnúť medzi tým, čo je ľahké a tým, čo je správne, ale v podstate túto voľbu spravila už veľmi dávno. Teraz už len žala plody svojho rozhodnutia. Či bolo dobré alebo nie, nebolo v tej chvíli tým, nad čím uvažovala. Len verila, naozaj verila, že vtedy to bola správna vec, že to nikdy nebude ľutovať, ale ľutuje...

Zničila všetko, zničila priateľstvo, zničila sen, zničila nádej a napokon najhoršie na tom bolo, že ničila samu seba.

Vietor jej pripomínal neskorú nočnú hodinu, ale jej nebola zima. Hrial ju pocit, ktorý nevedela a ani nechcela definovať. Nevedomky prešla pravou rukou cez ľavú, na okamih ju zovrela, aby pocítila aspoň kúsok prítomnosti. Pustila mierne zovretie a ruka sa jej zosunula na už dávno nie ploché brucho v charakteristickom geste.

Dívala sa na oblohu, na tú nekonečnosť sveta a neverila, naozaj neverila ničomu, čo sa pred ňou ukazovalo. Milióny hviezd, ktoré si žijú vlastným životom, milióny hviezd a jeden mesiac, ktoré jej navždy budú pripomínať jej pozemskosť, je neskrotnú túžbu žiť a ukázať svetu, že ona sa dokáže so všetkým popasovať, že neexistuje problém, pre ktorý by sa len tak zložila.

Ale teraz si musela pripustiť, že samu seba znova klame, tak ako vždy, keď sa pokúša okolo seba vytvoriť auru neporaziteľnosti. Pozrela sa dole pod seba na tmu niekoľkých poschodí a predstavila si ako vyzerá. Sedí v otvorenom okne, noha voľne prevísajúca cez rímsu, na sebe zasnený pohľad a ruky ledabolo položené na bruchu. Musela vyzerať, že chce skočiť. A pri tejto predstave sa usmiala. Áno, mnohí ju určite vnímali ako samovraha, ale to dnes nechcela spraviť. Možnože kedysi by nad takýmto bláznivým a neuváženým činom uvažovala, ale teraz tu zo všetkých pocitov, ktoré ňou zmietali víťazila zodpovednosť. Zodpovednosť za vlastné činy, za svoje skutky, ktoré môže ovplyvniť, ktoré môže zmeniť a nie to, že by si mala vybrať ľahkú cestu. Niesla na svojich pleciach nielen vlastný život. Všetko podstatné je ešte len pred ňou, tak prečo by sa snažila o koniec?.

Chcela prekonať strach z výšok a tak skočila bunjee - jumping. A podarilo sa, vlastne ani netušila, kde nakoniec v sebe našla odvahu vtedy skočiť a dnes tu len sedieť a plakať nad ničím. Nad niečím tak nepodstatným, ako je vlastný život. Vtedy mala pocit slobody, pocit, že dokáže všetko na svete a ten vietor v ušiach... Všetko bolo také zahmlené a predsa dokonalé. Cítila extázu adrenalínu v krvi, cítila akoby spravila niečo nečakané a predsa tak jasné, akoby to bol jediný logický krok v živote.

Doteraz nemohla nájsť šťastie, ale šťastím bola každá chvíľa jej života. Vo všetkom bola radosť. Minca má dve strany a konečne pochopila, že na všetko sa dá pozerať dvoma spôsobmi, dvoma úplne rozličnými pohľadmi. Cítila sa, akoby z nej spadlo jedno z tých nebotyčných bremien. A pocit poznania bol taký spaľujúci, taký jasný, taký...

Že si to neuvedomila skôr. Práve pochopila, že na všetko sa dá pozerať aj inakšie.

Ani si neuvedomila, ako rýchlo sa jej hrnú slzy do očí a zaklipkaním ich len potlačila. Nestála o niečiu ľútosť, o niečie pochopenie, len chcela vedieť, chcela tak veľmi pochopiť, ale nemohla. Utrela si oči rukou, aby jej náhodou aj napriek presvedčeniu nič v nich neostalo. Nedokázala plakať, dokonca ani keď bola sama. Zase sa pousmiala, vlastne tento krát to už nebol úsmev, bola to len akási grimasa, ktorú sa pokúsila vytvoriť namiesto úsmevu.

Nohy si stiahli k telu a objala ich rukami. Zahľadela sa znova navôkol a uvažovala.

Čo také sa muselo ešte stať, aby konečne pochopila pravdu? Veď náznaky boli všade okolo, vlastne len ona nechcela vidieť nič. Nechcela sa raz zobudiť a zistiť, že všetky túžby sú nenávratne preč, ale tak to asi musí byť, musí sa zmieriť, lebo inakšie už nebude schopná žiť ďalej...

Mala na dosah všetko, čo si len mohla želať, ale aj tak to bola ochotná stratiť kvôli aspoň pár minút s niečím, s čím nikdy nerátala.

Malo to byť ľahké, nezáväzné a také jednoduché, ale napokon sa všetka jednoduchosť len stratí niekde vo víre skutočného života. Tak skutočného, že z toho bolí úplne všetko. Vedela, že od tej chvíle už nikdy nebude nič také, ako bolo predtým, ale rozhodla sa riskovať, rozhodla sa spraviť niečo, čo pokladala za únik, za túžbu, za správne...

Musela sa rozhodnúť a to rozhodnutie musela spraviť sama, nikto jej nemohol pomôcť, pretože sú veci, ktoré musíme všetci robiť sami. A či chcela alebo nie, prišla o svoje rozhodnutie.

„Ale ako to povedať?“ slová vyslovené nahlas sa niesli do ticha ulice. Nikto ich nepočul ,ale cítila akoby ostali visieť niekde vo vzduchu okolo nej čakajúce na svoju odpoveď. Vždy mala problém povedať pravdivý význam všetkého, čo si myslela, jednoduchšie bolo mlčať, ale teraz to musela povedať, musela predstúpiť pred svoj zločin, musela uľaviť aj sebe a musela uľaviť aj tomu, čo cítila. Potrebovala jeho odpustenie, ale vedela, že sa ho tak ľahko nedočká. Bolo by to priveľmi jednoduché, priveľmi naivné myslieť si, že jej odpustí. Ona si nikdy neodpustí, pretože jediným rozhodnutím zničila život nielen sebe, ale aj jemu. Ale všetko záležalo od toho, ako to prijme ON, ako sa on postaví k veci, a hoci pevne verila v šťastný koniec, vedela, že by to nebola realita. Vedela, že by sa musela ponížiť. Veď to nebola len jej chyba, nie na chyby treba viacerých.

Teraz vedela, ako to myslela, znova si nevdojak predstavila jej tvár, keď sa jej prvýkrát zdôverila. Tvár kamarátky. Myslela si, že ju pochopí. Ale ako veľmi sa mýlila. Priatelia sú na svete na to, aby nás dokázali pochopiť, aby sme v živote neboli sami, aby sme nemuseli blúdiť životom sami, ale sú takisto aj našim svedomím. Našim druhým ja, ktoré nechceme počuť, alebo ktoré nás núti byť lepšími. Oni nám nastavujú zrkadlo. A práve v tomto zrkadle sa vidíme takí akí sme a nie takých akých by nás chceli. Priatelia sú na to, aby nás chápali, ale aj preto, aby nás skritizovali, keď sa hrnieme do záhuby. Naše činy im nemusia byť po chuti, ale dokážu sa zmieriť a povedať nám pravdu. Možno krutú, ale aspoň vieme na čom sme.

Hoci to vo vnútri tušila, vedela, že to nebude až také jednoduché, ako sa zdalo a predstavovala si....Nič nejde podľa našich plánov, ale ani v päte si nepomyslela, že sa všetko skomplikuje až tak.

Cítila sa mizerne a vietor jej nezbedne rozhadzoval vlasy všade navôkol, vyzerala akoby s gloriolou. Ale ani náhodu nepatrila medzi svätcov. V jej živote boli chyby, ktoré by najradšej zmenila a takisto by nebola lepším človekom keby ich nikdy nespravila.

A napokon niekde v hĺbke v sebe našla odvahu...musela to spraviť sama a teraz v tejto chvíli. Musela sa popasovať s tým, čoho sa bála a zároveň s tým, za čo sa nedokázala pobiť predtým. Lenže, je obrovský rozdiel chcieť niečo spraviť a spraviť to. Koľkokrát už držala tú vec v rukách a koľkokrát dodnes nedokázala nič spraviť, len znova sa tváriť, že takto jej to vyhovuje? Ale tento krát to bolo iné. Prečo iné? Čo v tom bolo iné, že teraz sa už nič nedalo vziať späť? Alebo to, že aj keď mala pocit, že si zaslúži tú bolesť, že aj tak to nie je spravodlivé? Konečne dokázala samu seba presvedčiť o tom, že raz to musí povedať a prečo nie dnes? Áno, nie je správna hodina, ani deň, dátum, čas, ale musí...Lebo, keď sa to nestane dnes, tak kto vie kedy znova.

Zobrala mobil ležiaci nablízku a ešte stále v sebe naberala odvahu, ešte stále nebola úplne rozhodnutá, ale konečne vyťukala číslo, číslo na ktoré sa v poslednom období dívala až pričasto.

Ľudia by sa s pribúdajúcim vekom mali viac a viac učiť a mali by byť múdrejší, chytrejší a takisto aj rozumnejší, ale toto nebol jej prípad. Keby sme boli všetci múdri, chytrí a vedeli, čo spôsobia naše skutky, asi by na svete toho veľa impulzívneho nezostalo. A práve tak veľmi nenávidenia hodná impulzívnosť jej konania jej spôsobovala najväčšie problémy. Každý raz za čas spravíme niečo, čo ľutujeme, každý z nás sa snaží aspoň trochu maskovať svoje chyby...A napokon aj tak raz spravíme vždy niečo, čo od nás nikto nečaká, niečo, čo je tak proti zdravému rozumu. Spontánne veci nepatrili k jej životu, vždy najprv zvážila dôsledky a potom sa rozhodla konať, ale raz sa poddala a ... Ale prečo by spontánnosť mala byť zločin? Pre nič. Nikto nás nemôže nútiť robiť veci proti našej vôli a v nej rozhodnutie dozrievalo veľmi dlho, priam neúmerne dlho...

Prvé zvonenie. Čo čaká? Ani sama nevie. Ako mu to povie? Prečo to všetko robí? Myšlienky sa jej roja v hlave rýchlosťou blesku. Toľké množstvo rôznych pocitov, viet, myšlienok a nič. Stále nič, čo by stálo za to. Ešte stále je tu možnosť zrušiť a tváriť sa, že to bol omyl.

Druhé zazvonenie. Čakať alebo zložiť? Žiť tak ako doteraz alebo čakať na zmenu? Minulosť a istota alebo budúcnosť a tajomstvo? Čo je dôležitejšie? Prestať alebo pokračovať? Nie, už necúvne. Aj tak sa to dozvie a takto je to lepšie, predstavovala si to síce úplne inak, ale čo v našom živote je také, ako si vysnívame? Princovia už dávno nechodia a princezné prestali čakať na svojich udatných rytierov. Radšej si zoberú svoj život do vlastných rúk.

Tretie zazvonenie. Panika. Čo sa deje? Prečo nedvíha? Otravujem? Nemá mobil pri sebe? Áno, Bože prosím, nech ho nemá pri sebe. A prečo? Veď sa to tak či tak dozvie, je len otázkou času kedy.

Štvrté zazvonenie. Rozhodnutie sa už nedá zmeniť, vyzeralo by to divne, keď by teraz položila. Ako nájsť správne slová? Slová, ktoré nebudú také zraňujúce a zároveň také ... Ani nevedela, ako sa má chovať. Nevedela, aké slová sú tie správne. Ako dobre, že existujú výdobytky techniky, pretože inak, by sa s ním musela stretnúť zoči voči. A to by bolelo ešte viac. Asi by neprežila, ten pohľad. Ako to asi prijme?

Piate zazvonenie. Prosím, nech to zdvihne.

A ďalšie zazvonenie už neprišlo.

Miesto neho sa ozval príjemne zamatový hlas, ktorý jej aj na diaľku spôsobil vynechanie úderu srdca. A ten prekrásne zvláštny pocit v žalúdku, kvôli ktorému si stále nič nechcela nechať pripustiť.

Vedel, že mu volá práve ona a prekvapenie by sa dalo krájať, ale ani ona sa nedala zahanbiť. Nedokázala nájsť správne slová. Snáď len... Nedokáže to, nikdy to nedokáže napriek tomu, že si to pripravovala v duchu už nespočetne krát.

Cítila jeho váhavosť a čoraz väčšiu zvedavosť, ale nemohla sa zmôcť na nič viac ako slová, ktoré keď sa dozvedela, zmenili jej život.

„Prepáč, fakt sa ospravedlňujem, že ruším zrovna dnes, a tak neskoro, ale musela som.“

„Čo sa stalo?“, tak na túto otázku si nevedela odpovedať, nevedela ako mu to povedať, ale skôr ako na to prišla, jej ústa a srdce poháňané nevysvetliteľnou mocou to spravili za ňu.

„Som tehotná“. Takmer nečujne vydýchla a čakala. Čakala reakciu, ktorá ovplyvní zvyšok jej existencie a pohľadom skĺzla na už vypuklé bruško, v ktorom rástol nový život.

Tak hrozne sa obávala reakcie a vedela, že musí byť v šoku. Vedela si predstaviť, čo teraz asi prežíva a modlila sa, aby sa to aspoň pokúsil pochopiť. Aby ju hneď neodsúdil do horúcich pekiel.

Spomenula si na to, aká bola ona prekvapená. Zo začiatku si myslela, že lekár si z nej robil srandu, ale zistila, že to tak nie je. Jeho vážna tvár jej bola odpoveďou na každú ešte nevyslovenú otázku. Ten pocit, akoby posledná čiastočka ešte nedokončeného lega zapadla na svoje miesto a dielo bolo dokonalé. Pochopila, všetky tie svoje nevysvetliteľné výbuchy a príznaky, ako sama seba presviedčala, chrípky.

A čakala, vedela, že sa snaží spracovať informáciu, toľké množstvo pocitov, neistoty a dúfala v nejakú adekvátnu reakciu.

„Si zo mňa robíš srandu?“, vlastne ani nič iné nečakala, presne tušila túto otázku v toľkých možných variantoch. Ľudský mozog sa zo začiatku chce vyrovnať s vecami najlogickejšie ako vie - pripustením žartu, vtipu, skrytou kamerou,... Chce ospravedlniť a spracovať udalosti okolo neho. Má nesmiernu a neskrotnú tendenciu zľahčovať a logicky vyvrátiť to, čo sa mu pokúšame vysvetliť. Chce sa vyhnúť rozhodnutiam, dôležitým udalostiam a tak sa snaží ignorovať, aspoň na istú dobu. A tak miesto zdravého úsudku začína pochybovať a zľahčovať. A za chvíľu príde iná otázka.

„Si doma?“

„Prečo?“, tak teraz bola pre zmenu šokovaná ona. Toto nečakala, myslela na všetko iné, ale toto nečakala. Ani si nepomyslela na to, že by sa zaujímal o to, kde je a prečo?

„Za polhodinu som u teba.“

„Čo to má znamenať?, na viac sa nezmohla, ale odpovede sa už nedočkala. Zložil jej.

Áno, predstavovala si všetky možné varianty svojho osudu, svojho ďalšieho života, ale toto bolo priveľa. Neveriacky zízala pred seba a potom pod seba. Myslela si, že jej neuverí, že ju obviní zo zlého žartu alebo nebodaj, že to dieťa nie je jeho. Že on nie je na vine. Myslela si , že jeho šokovaný rozum mu bude prikazovať, aby to neprijal a nakoniec by sa na ňu vykašlal. Ale to nespravil. Nie, miesto toho sa zaujíma o niečo tak nepodstatné ako to, kde sa práve nachádzala. A uvažovala, čo asi chce spraviť? Ako môže prísť? Veď to nemôže!

Ľudia môžu veľa vecí a ešte viac ich aj robia. Sedela v okne s mobilom v ruke a stále neverila tomu, čo počula. Myslela si, že ju bude odsudzovať, že jej neuverí, že ňou začne opovrhovať. Vedela by sa zmieriť s rôznymi zákernosťami cesty, ktorá bola pred ňou, ale nie s tým, že si nedokázala predstaviť, čo mala čakať. Čakanie na zázraky vzdala, ale práve sa jeden pred ňou otváral. Vo vnútri si neuvedomovala, čo to všetko asi znamená. Keď však videla jeho siluetu, ktorú by spoznala vari všade a vždy, ako sa na ňu zdola díva, usmiala sa. Nevedela síce, čo jej prinesie nová sekunda, nová hodina, nový deň, nový začiatok, ale jedným si bola úplne istá. Spravila jedinú správnu vec vo svojom živote. Musela mu to povedať, musela mu dať vedieť. Jednoducho v hĺbke duše by nemohla žiť sama so sebou, keby nebola úprimná. Keby sa tvárila, že sa nič nedeje, ale takto sa dívala na jeho temnú, nocou zahalenú postavu a budúcnosť bola pre zmenu v jeho rukách. Musel sa teraz rozhodnúť on. A ona? Nie, tento krát bol na ťahu niekto iný. Teraz bol na rade on.

A ako sa zachová? Akoby sa zachoval niekto, komu ste v jedinej chvíli zmenili život? Ako by sa zachoval niekto, kto nie je pripravený? A kedy vlastne zistíme, že sme pripravení? Na hocičo v živote? Ako sa zachová niekto postavený pred jedno z najväčších rozhodnutí? Ako by sa zachoval niekto, kto s takýmto niečím nepočítal? Ako by ste sa zachovali Vy?

Spisovateľov komentár k príspevku

****** Ak sa Vám čokoľvek na tejto poviedke nepáčilo, dajte mi prosím vedieť, aby som sa mohla zlepšiť...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Darianna
5 bodov
dobre, teraz sa budem opakovať ako asi všetci ľudia v komentároch, ale ani len tie som nedočítala do konca:D Ale ani tvoju poviedku... Zo začiatku sa mi fakt páčila, pretože...mala v sebe isté čaro podobných myšlienok, aké sa mne preháňajú cez rozum, ako som sa vpodstate cítila ja dnes. Presne takýto bol Tvoj začiatok, stotožňovala som sa s niektorými myšlienkami a vystihla si správnu náladu. Ale...to ale tu bude stále. Viem, že sa teraz budem opakovať, ale bolo to príliš dlhé a v polke poviedky som sa začala...nudiť. Ja to dočítať nedokážem, pretože Ty si stále dokola a dokola písala o tom, ako sa zle tá žena cíti, veľa krásnych myšlienok. Ale príliš veľa. Nehovorím, že je to zle napísané, ale...je to zbytočne dlhé. Toto si písala pre seba, nie pre ľudí. Na základe tejto poviedky poviem, že píšeš dobre, písať vieš, ale snaž sa písať viac pre ľudí. Už na začiatku sa človek dozvie, ako sa tá žena cíti, nemusíš to predlžovať do takéhoto siahodlného príbehu, ináč Ti to čitateľ neprečíta až do konca. A ešte niečo. Štýl máš dobrý, no zapracovala by som ešte na gramatike, bližšie povedané - čiarky. Videla som tam niekoľko viac chýb, kde čiarky mali, a kde nemali byť. Po dlhšom čase si zvykneš a pôjde to už automaticky, ale dávaj si pozor na tie čiarky, lebo...sú podstatné. Detaily tvoria dokonalosť:)  
Spisovateľ/AutorDarianna Pridané dňa13. júna 2010 22:46:22
Nina Nevska niniw
nedočítala som to ... úvod natahuješ, vysvetľuješ, nudíš ... nemyslím to v zlom, možno je v tebe nejaký potenciál, ale prehrabávať sa toľkými zbytočnými slovami sa mi nechce  
Spisovateľ/AutorNina Nevska niniw Pridané dňa25. augusta 2006 16:50:31
...ja som svojim komentarom chcela vyjadrit nieco podobne...ale niektori to pochopili, tak, ze napadam ludi, ktori to nedocitali...tak Teba nenapadam, to len tak naokraj  
Spisovateľ/AutorZora Pridané dňa30. augusta 2006 09:44:31
trin-kazdy musi prijimat kritiku!a ak ju ty nevies prijat,je to tvoj problem..  
Spisovateľ/AutorMaja 337 Pridané dňa25. augusta 2006 14:39:44
mne sa to ani nechcelo citat-take to bolo dlhe a nudne  
Spisovateľ/AutorMaja 337 Pridané dňa25. augusta 2006 14:37:23
trin, neurážaj sa.... fakt. vieš, bud píšeš pre ľudí, a potom musíš prijať aj kritiku. alebo píšeš len pre seba, ale potom to nedávaj na verejnosť. je pravda, že každý človek má svoj vnútorný svet. možno keby som ja začala opisovať svoje vnútorné otázky, bolo by toho na knižku. ale vieš, veľmi to čitateľov nezaujíma, pretože tieto otázky si každý kladie dennodenne (alebo aspon v obdobnej forme) a sú pre nich známe, teda fakt otrepané. čitateľ chce čítať niečo nové, niečo, čo mu je síce trošku blízke, ale zároven ho to zaujme niečim novým. hmmm, takže nejaké urážky fakt nie sú na mieste. bud ich berieš a budeš sa snažiť ponúknuť čitateľovi, čo ho zaujme, alebo si píš denníček doma pre seba. s úctou sasa  
Spisovateľ/Autorsasa Pridané dňa25. augusta 2006 08:04:56
Nie ja sa neurazam...som rada za vase nazory, sice mozno to tak nevyzera, ale doteraz som zazila vzdy iba to, ze ma kazdy chvalil a blablablabla...a ked pride kritika musim si zacat zvykat a toto je podla mna dobra skola, TAKZE SA OSPRAVEDLNUJEM VSETKYM, KTORYCH SOM URAZILA... A este jedna otazocka! Nepise kazdy spisovatel hlavne to co citi a ako vidi svoj svet on?  
Spisovateľ/AutorTrin Pridané dňa25. augusta 2006 13:25:15
určite ano, každý píše, čo cíti a tak. ale poznáš to, myšlienky (tie v hlave) sú väčšinou rozhárané a rozhádzané, pletie sa zmyslelné s nezmyslami a tak... jedno cez druhé. Ked dávaš myšlienky na papier, musíš ich utriediť, zredukovať a "nastaviť" na čítanie. Keď to hádžeš len tak z hlavy, je to neusporiadané a zmätené..... hmm... mám pocit, že si ako ja na začiatku, hádzala som tam všetko, čo som cítila a po sebe som to nečítala... aj u teba sa mi zdá, že svoje dielo po sebe neprečítaš... mala by si:-))) a pôjde to. s úctou sasa  
Spisovateľ/Autorsasa Pridané dňa28. augusta 2006 11:11:25
No, mne sa prave tem miz-maz pocitov na tomto celom pacilo najviac...A ze som si to neprecitala???Pisala som to a opravovala a menila vyse polroka...Takze v tomto pripade si ma nedohalda, ale je ine, ked si to precitam ja a viem co ty chcem povedat a ked to cita niekto iny...A v tomto celom je asi cely rozdiel.  
Spisovateľ/AutorTrin Pridané dňa28. augusta 2006 22:13:24
no určite je to iné:-))) myšlienky treba zredukovať.... tak ako hovoríš, miš maš je pekný pre toho, kto to píše:-))čitatelia ale majú svojich mišungov dosť, tak im to treba zjednodušiť:-)))s úctou sasa  
Spisovateľ/Autorsasa Pridané dňa30. augusta 2006 07:39:30
Aššurballit
...okej... ...na akom inom?...len tak zo srandy... ...chvali sa len na spovednici a na basnickach..co ja viem..usmev... ...z casti... ...ono je totiz velke riziko ze vseci budu pisat rovnako... ...preto by sa mal skusat vniest iny pohlad...mozno "originalnejsi"... ...lebo citatela nezaujima co citi ale ako to napise...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa25. augusta 2006 14:30:20
Co na inom???Nechapem... A co sa chvali???  
Spisovateľ/AutorTrin Pridané dňa27. augusta 2006 09:59:47
Aššurballit
...na akom inom webe sa len chvali?...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa27. augusta 2006 13:08:04
Na ziadnom webe, toto je prvy, ale ja som myslela v zivote...  
Spisovateľ/AutorTrin Pridané dňa28. augusta 2006 22:10:25
...moj skromny nazor...oceňujem pokus o psychologicky "vyklad" ?... mam to rada ...je to ale velmi tazke ...podla mna, by si si mala ivedomit, ze ludia su hlavne lenivy, nevladzu tolko citat a hlavne ked sa maju zamyslat nad pocitmi niekoho...musis im to zjednodusit, ak ich chces zaujat....  
Spisovateľ/AutorZora Pridané dňa24. augusta 2006 09:44:36
Dakujem, mas pravdu, ale v tejto poviedke/uvahe islo hlavne dat tam svoje pocity, a za kazdou "otrepanou frazou" sa skryva pre mna nieco dolezite a pre mna kazda ta fraza nieco znamena, cele to nieco znamena. A je mi velmi luto ze to dost ludi, nepochopi...Skoda, snazila som sa.  
Spisovateľ/AutorTrin Pridané dňa24. augusta 2006 19:40:18
Aššurballit
zora...nemyslim si ze v tomto pripade staci zjednodusit...a ze ide cisto len o lenivost... ...skor ide o to ze to su len otrepane frazy...a vlastne uz som pisal..usmev...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa24. augusta 2006 11:47:51
...no a ? sak som nenapisala, ze "staci" a nenapisala som, ze ide "cisto len o lenivost"... myslim, ze sa snazila, tak som ju chcela trochu povzbudit....co si ty "krasne" zaklincoval...a s usmevom...  
Spisovateľ/AutorZora Pridané dňa29. augusta 2006 19:02:56
Aššurballit
...hm...povzbudeniu sa podla mna dockala od sasi... ...nemyslim ze ide o povzbudenie...ked "napadas" inych ludi...ktori to od hora dole precitali...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa29. augusta 2006 19:41:40
to hadam nie...  
Spisovateľ/AutorZora Pridané dňa30. augusta 2006 09:39:40
...ludia su lenivi...  
Spisovateľ/AutorZora Pridané dňa24. augusta 2006 09:46:03
nuž, taketo poviedky som citaval v stredoskolskom casaku a vlastne..som ich necital. stacili mi vzdy prve tri vety. vedela....vedela....vedela... podla mna mala tvoja hrdinka spachat samovrazdu hned a mala by po problemoch. toto ze je literatura? necudujem sa ze sa ti moje poviedky nepacili. tvoj atheo  
Spisovateľ/Autoratheo de versche Pridané dňa23. augusta 2006 12:39:57
Povodne som chcela nechat otvoreny koniec, alebo naozaj to mala spravit, ale nakoniec som sa to rozhodla zmenit... A ak sa ti to nepaci, tak to necitaj, nikto ti to nekaze...radsej by som privitala objektivnu kritiku...  
Spisovateľ/AutorTrin Pridané dňa23. augusta 2006 15:37:29
Aššurballit
...nemam sice rad ked sa v komentare odvolava na iny komentar... ...ale myslim ze tie jeho posterhy o hlavnej hrdinke neboli az tak vedla...tenokrat...usmev...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa23. augusta 2006 22:45:53
súhlasím s Aššom, úvod zdĺhavý, úplne zbytočne. Úvahy sa ti opakujú dookola. No a ešte k záveru by som ja pridala. Plno otázok a nakoniec ako by ste sa zachovali vy.. mi príde dosť mentorské... Poviedka zrejme chcela v čitateľovi vyprovokovať svedomie, ale osobne si myslím, že dospelý človek sa nad niečím takým len pousmeje. Skôr by to možno malo prínos pre násťročných....s úctou sasa  
Spisovateľ/Autorsasa Pridané dňa23. augusta 2006 08:35:49
Aššurballit
4 body
...no...ked zacat... ...mas tam prilis vela uvahovych pasazi... ...oni obycajne nie su zle...ale tu su vyslovene nudne... ...len take frazy...hadzane akoby nahodou... ...pouzivas prilis vela silnych slov...nikdy nekonecne atd... ...tie slova su okej...ale v taketo koncentracii...textu vyslovene skodia...posbobi to potom dost patetisch...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa22. augusta 2006 22:43:07
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8