nahá žena olizujúca si odumretú nohu /zátišie/

 
   
        namiešaná do rumelkovej stoličky
  krídla sa milo zložili cez priliehavý chrbát
  oči vystrelené na vtáky
  prinesené v ich zobákoch a ozvláštnené vnútrami olív
  potichu šumí
  a ja hľadám paru v svetle čo malo natiecť po stropoch
  celé
  to vo mne niečím pohlo
  lebo jej línie    jej ustaté ale stále veľké prsia
  súlad chýbajúcich malíčkov
  a ruky otočené na neveriacu
  to ako sa nehádavo hýbe
  no nie je to dýchaním
  som prikovaný     dívam sa cez sklený model stĺpu
  cez jeho hlavicu s echinusom
  je to neskutočne príťažlivé
  a hady z gréckej vázy
  tvrdnú na osem nôh červenej stoličky
  a hady z gréckej vázy
  rodia vajcia plné mramorových paliet

  až vtedy odkladám svoj jediný chitón
  vytrhávam sadenice terpentínu
  pichnem sa do líca
  druhou stranou nápadu
  kúpem len ten štetec čo pre mňa vykŕmila
  stará čalúnnička  
  jediná čo sa modlí
  farebne
  a začínam maľovať

  para ľahla
  a žena oblečená v mojom snobizme
  v zakašľanej bielej v kolabujúcom svetle stropov
  vychádza tými dverami
  ktoré len pre túto izbu
  založili silní 
        vznešene slepnúci skladníci zátiší....