Anjel, diabol a pán... a ja... Ako sa to všetko skončí Víťazstvom... ale pre koho?

ANJEL

Neistý.

Zronený.

Minulosť už nikdy nezmení.

Prítomnosť vníma, cíti ako mu dýcha na krk.

Pri pohľade do budúcnosti sa ide roztrhnúť na tisíce maličkých kúskov. Len ťažko by ste ich spočítali. A možno ani nie... keby ste mali prežiť to, čo on...

DIABOL

Mlčí.

Číha..

...a čaká.

Jeho potmehúdsky úsmev svedčí o jeho blaženej spokojnosti. V očiach sa mu nebezpečne zablysne.

A v tom vkročí PÁN.

PÁN dobra i zla. Dňa i noci.

Jeho oči sú ako dve zelené jazierka. Priezračné a nádherné... a je v nich toľko tepla, až sa pri pohľade v každom, kto do nich nazrie niečo roztápa... túži sa v nich vykúpať... načerpať z ich jasu. Odzrkadľuje sa v nich túžba... túžba po šťastí a láske.

Vlasy má čierne...

Je elegantne odetý. Čierne topánky, čierne nohavice, čierna vesta a čierny plášť sú kúsky jeho odevu, ktoré predstavujú jeho temnú stránku... Biela košeľa a biela maska, ktorú má cez polovicu tváre predstavujú svetlo.

Minulosť ticho odpočíva.

Prítomnosť sa neprestajne zvíja. Vypĺňa každý jeden kút.

Budúcnosť je zvedavá. Je silná a bojí sa zároveň.

Pán sa pozrie hore do neba. Hladí priamo do očí bezradnému anjelovi. Túži mu dať stratenú silu, pretože vie, že nádej v ňom ešte celkom nevyhasla.

Anjel má azúrovo-modré oči. Jasné ako nebo. Jemné ako to najnežnejšie teplé a tak láskavé pohladenie. Má striebristé vlasy. Telo mu zahaľujú biele, dlhé šaty siahajúce takmer po zem.

Jeho najväčšou pýchou i darom sú jeho biele, jemné, ale veľké krídla, ktoré ochránia každého. Každému poskytne útočisko i pocit bezpečia.

Pán sa nemusí pohnúť, nemusí sa otočiť, nemusí nič. Cíti diablovu prítomnosť, hoci mu je na míle vzdialený.

A tak pán stále hladí na anjela. Stráži ho.

Láska je na krok od nenávisti vzdialená.

Chuť žiť hubí poznanie z budúcnosti.

Sila. Tá jediná je potrebná. Ona môže pomôcť k víťazstvu. Lenže na ktorú stranu sa pridá? Ku komu?

Sama dúfa, že si zvolí správnu cestu, ktorou ísť.

Dieťa šťastia a lásky. Nič netušiace. Ticho spí. Zrazu sa vznesie do výšky a vzbĺkne. Ostane z neho len dym, popol klesajúci v závane vetra nadol a spomienky. Spomienky, ktoré po ňom ostanú vyvolávajú strach a bolesť. Bolesť pre niečo, čo ešte ani poriadne neokúsilo život.

To bol ďalší z diablových triumfálnych ťahov a nápadov. Opäť si dokazoval niečo, čo už bolo dávno dané a čo sám nemohol zmeniť.

Anjel sa nestihne ani len pohnúť, tak rýchlo sa všetko odohralo. A tak len zúfalo sklopí oči.

Pán len pokrúti hlavou.

Diabol jedným, jediným pohybom ruky stvorí ducha. Povolal ho z dávnej Posédie. Miesto bez času, priestoru a gravitácie. Miesto, kde existuje len ničota a strach, kde všade navôkol sú zalezené nechutné a zjazvené tvory. Obrovské, ohyzdné a rýchle. Ich rýchlosť nevie  a ani nemôže nikto prekonať. Sú tam však aj priesvitné tvory s temnou dušou, ktoré tam len trpia a čakajú.

Duch, tmavý a studený sa zjaví priamo za anjelom, ktorý sa spamätáva ešte z predchádzajúcej udalosti. Pán si ho však stihne všimnúť v prvej sekunde jeho príchodu. Ľavá ruka pána vystrelí priamo k duchovi s cieľom zničiť ho, pretože duch sa akurát chystal napadnúť anjela zozadu. Jediné čo sa pánovi podarí je znehybniť ho. Nemá moc nad mŕtvymi. Pán sa zamračí.

Diablovi je jasné, že musí vyjsť z ulity, pretože by sa pán veľmi hneval.

Oči čierne, ani uhoľ sa tej čierne temnej farbe nevyrovná, je celý krvavočervený. Dlhé a mastné havranie vlasy mu padajú na plecia a niektoré pramienky vlasov mu padajú do tváre. Jeho odev sa skladá z jediného čierneho plášťa, ktorý má celý dotrhaný. Je cez neho vidieť jazvy a rany po súbojoch. Odzrkadľovali bolesť a utrpenie. Jemu to však nevadilo, pretože on sám bol zobrazením ničoty a strachu.

Anjel má tiež mnoho jaziev na svojom tele. Vie, že jeho rany sa mu raz zahoja, ale stopy v podobe jaziev po nich ostanú navždy a s nimi ostávajú aj spomienky hlboko vryté v jeho mysli, v jeho jazvách a v celom jeho tele z určitých zápasov, či bojov.

Otvorím oči do tmy. Nevnímam bolesť, ktorá zápasí s mojím telom, snaží sa ma celú ovládnuť a vyhrať nado mnou. Nevnímam ani volanie, ktoré ku mne z diaľky dolieha, nevnímam slzy, ktoré mi spaľujú tvár... Nevnímam NIČ. Schúlim sa do klbka a mlčím. Zrazu počujem úder. Potom ďalší a ďalší. Jemné a nežné volanie na mňa sa zmení v tlmený výkrik. To diabol práve dokončil svoje dielo a anjel... ten smutne hladí do neznáma. Nevinná obeť sa v bolesti zvíja. Už mu nepomôžem. Už nie. Už je neskoro. Musím byť však silná. Teraz musím vstať a dokončiť svoje poslanie. Poslanie, ktoré mi môže vziať život. Nezáleží mi však na tom. Každý predsa pre niečo žije. A ja žijem práve pre toto...

Bledomodré šaty, dar, ktorý som dostala od anjela z nebies mi plápolajú vo vetre spolu s tmavohnedými vlasmi, ktoré sa mi všade krútia. Zvíjajú sa v nespravodlivých myšlienkach prúdiacich v mojej mysli. Vlasy mi obopínajú pás. Tmavohnedé oči mi hladia do ďaleka, do neznáma. Bosé nohy sa mi chvejú z myšlienok na budúcnosť. Nechcú kráčať vpred. Musia však.

Krv. Pach krvi. Cítim, ako ku mne dolieha. Až mi je zle. Som však silná. Ja musím byť. A tak idem.

Zrazu sa pred ňou zmení na malé dievčatko.

,,Mami!´´

´´Ešte nie je neskoro.´´ Pomyslí si.

Uprene na ňu pozerá svojimi obrovskými, tmavohnedými očami.