Neschopná

Pozerať sa do monitora bez mimických pohybov celú pracovnú dobu dokážem teraz hravo. Usmievať sa na kolegov a ani na ľudí na ulici ma už nebaví. Požiera ma rýchlosť doby, ale pritom ma nekonečne spomaľuje. Mám pocit, že sa mením na sochu v parku. Našťastie rozhovory stromov ma ešte bavia. Ale je toho málo čo ma baví. Nepočúvam čo hovoria druhí, je mi to jedno. Nepočúvam samu seba, nemám na to energiu. Je mi jedno ako sa zmenili kurzy koruny a čo povedal a nepovedal šéf. Vnímam ľudí ako postavy vo filme a neviem sa už dočkať kedy už vyjdem z kina. Nečítam medzi riadkami, zabúdam čo som sľúbila, nekupujem si zmrzlinu a nepočúvam hudbu, lebo ma zbytočne vťahuje do priestoru samomyslenia. Nevidím farebne a pred všetkým radšej zatváram oči. Nevnímam dátumy a meškám na stretnutia. Vlastne si uvedomujem, že sa už nechcem s nikým stretávať. Pripúšťam si samotu druhých ľudí, aby som zabudla na svoju. Pohybujem sa medzi ľuďmi s pocitom vyhynutého dinosaura a nezaujímajú ma riešenia. Nehľadám pravdu ani poklady. Neverím v spravodlivosť ani v nekonečnú lásku. Nečakám, že mi bude lepšie, ani že sa svet zmení k lepšiemu.

Som neschopná a schopnosť zmeniť to mi chýba.

Ale jedno viem určite.

Viem čo chcem.