Vizuálne brieždenie - Prológ

         Bola tam. Nevedela kde a prečo. Lapala po dychu, akokeby bežala, no na žiadny beh si nespomínala. Snažila sa dýchať pomalšie, no nemohla. Tep mala až niekde v tých šedých hladinách mozgu, ktoré všetko ničili, spôsobovali všetky tie problémy. To ony bili zodpovedné. Nie ona! Aj keď boli jej súčasťou. Nedokázala to vysvetliť a jej srdce preskakovalo všetky prirodzené hladiny príčetnosti. Vari sa zbláznila? Pozerala okolo. Bola na nejakom útese. Tá všadeprítomná zeleň lesa jej vypaľovala oči. Bála sa, že to nevydrží. Cítila to smiešne pomýlené volanie v sebe, že tu pre niečo má byť. Stála nad okrajom. Pred ňou pár skál a už nič. Iba milimetrové domčeky niekde v diaľke. Skok by si jej chabý život  vzal so stopercentnou presnosťou. Ona však nechcela skočiť. Pripadalo jej však absurdne krásne byť tak blízko konca. A potom začula kroky. Suché steblá na zemi sa hýbali. Niekde v diaľke. Priam cítila pokojný dych niekoho za ňou, ktorý sa prihováral jej hodvábne ťažkým vlasom. A tie mu odpovedali akoby im bol dôverne známy. Možno aj bol. Nevedela. Pokúsila sa teda otočiť. No nemohla.Bola ochromená celým svojím telom, ktoré svojou úctyhodnou zdvorilosťou vzdorovalo akémukoľvek pohybu. A kroky sa približovali. Jej oči sa prehľbili až niekde do lebky. Bola ako Prometeus pripútaný ku skale. Odsúdená na nekonečný zánik. Cítila ho za sebou. Cítila ako sa naťahuje... po ňu. Jej myseľ bola otupená. Za ňou bol niekto... Pred ňou tá vyzývajúco malicherná priepasť, ktorá ju tak nezištne pozývala. No ona nemala ani tú milosrdnú možnosť využiť jej náručie a ukončiť tak ten nezmyselný strach, čo bol v nej. A potom sa útes stratil. Tak ako to robí už tisíce dní. Naschvál, aby ju mučil s novonadobnutým zanietím ešte viac. Zakaždým ked sa vo svojej okázalej dobrote opäť zjaví. Znovu. A predsa inak.