Tí čo chodia nocou (3.kapitola-nový spolužiak)

Vošli sme do vestibulu a obzerali si všetky chodby ktoré viedli k triedam.

,,Tak tu sú vaše rozvrhy". Zvolal na nás Max, momentálne ,,veliteľ našej výskumnej skupiny". ,,Tak ja, Desirée a Dominic máme tam informatiku,                                                    Neira a- úprimnú sústrasť- s Tomom máte, znovu úprimnú sústrasť psychológiu s našou úžastnou pani učiteľkou Vertornovou"

,,Vertornka, čo som komu spravila" zatiahla s trpiacim výrazom Neira a nezabudla zopnúť ruky. Ja som sa uchechtala.

,, Natalie, hen tam máš  nemčinu" pokračoval Max ako keby ho Neira nikdy nebola prerušila

,, Brendon, Marissa matika. Choďte lebo matikár vždy začína hodinu skôr aby ste nemali problém".

,,No a ty, Stefania" prehovoril Max už konečne aj na mňa ,,Máš biológiu. No tak sa majte decká, asi sa uvidíme až na obede, tak sa majte".

,,Že decká a ty si čo, ty magor"? spýtal sa Maxa Tom.

Ešte som počula že sa o niečom tí dvaja dohadujú no už som ich hlasy v mojej hlave akosi vypla a mierila som do svojej triedy na biológiu. Keď som vošla všetci už v triede boli. Sadla som si do lavice k mojej spolusediacej Stelle ktorú som moc nemusela. Bola jednou zo školských hviezd, pekná to áno, ale namyslená fiflena ktorá seba považovala za najdokonalejšiu bytosť planéty Zem a naviac mozog mala z krupicovej kaše . Ach, keby vedela koľkokrát som sa jej chcela zahriznúť do krku. Keď som rozmýšľala nad chuťou jej krvi na mojom jazyku vytrhol ma zo zasnenia jej hlas.

,,Ahoj, Farlyová, ani pozdraviť nevieš?

,, Nazdar" Zamrmlala som a zahľadela sa kde si do diaľky, ďalšia školská hviezda Spito sa hľadel priamo na mňa a hádzal po mne frajerské úsmevy o ktorých vedel že zaberú na každú babu. Na ľudskú babu. Ale ja nie som človek a nikdy nebudem.

,, Kam to čumíš"? opäť tá hus Stella Lorbonová ,, HÁ, to..to je môj chalan, ty krava, Spito Skalsky je môj"!

,,Tvoj? Nevidím, že by si ho mala označeného"

,,Na toho chalana nesiahneš chcem ho ja a keď ja niekoho chcem tak ho dostanem"!

,, Evidentne sa mu páčim viac ja než ty, ale keď ho chceš tak si ho nechaj ja o neho nemám záujem". A tím pre mňa táto debata skončila. Lorbonka sa už chystala niečo povedať ale prerušila ju profesorka ktorá vtedy došla do triedy.

,,Dobrý deň žiaci tak ako sa máme po prázdninách"? Pokým som nevkročila do tejto triedy mala som celkom dobrý deň.

,,Dnes tu privítame nového spolužiaka, dúfam že budete k nemu príjemný ako sa patrí. No poď Will"  Učiteľkine slová ešte doznievali keď do triedy vošiel mladý chalan. Mohol mať 17-18 rokov mal oblečené svetlé džíny s bielym opaskom tmavo-béžové tričko a na ňom svetlo-béžovú košelu s hnedými a oranžovými pásikmi. Mal svetlo hnedé vlasy ktoré mu vietor rozfúkal na všetky svetové strany a na nohách mal biele botasky. Poobzeral sa dookola a na chvíľu sa poobzeral po miestnosti a jeho pohľad spočinul na chvíľu aj na mne ja som len prižmúrila oči snažila som sa ho trochu prečítať ale on to zrejme pochopil ako nepriateľské gesto lebo rýchlo sklopil oči do zeme a naslédne na profesorku.

,,Tak dámy a páni toto je váš nový spolužiak William Morton, tak prosím Will sadnite si sem"

Učiteľka ho posadila k dalšej triednej husi- Moníce Thormovej, ktorá na neho začala hneď klipkať očami a nahadzovať -Podľa nej - zvodný úsmev. Vtedy sa profka zvrtla ku mne.

,,Slečna Ferlyová, vy v biológii excelujete mohli by ste s ňou pomôcť i pánovi Mortonovi"?

,,No, no mohla by som asi, no môžem" konečne sa mi vydarilo vykoktať. Do pekla toto sa mi nikdy nestalo, vždy som dokázala odpovedať s chladnou hlavou a nikto ma ešte neviviedol tak z miery že by som sa ešte aj zakoktala. No super. Celý zvyšok hodiny prebehol v duchu mojich myšlienok. Až kým nezazvonilo.

,,Mala som v úmysle zdrhnúť z učebne a vybehnúť na chodbu, na školské záchody, kdekoľvek. Kdekoľvek od tohto chalana čo ma vyviedol z miery, v tom ma však niekto chytil za lakeť a jemne otočil.

Bol to on Will Morton ,,Ahoj, sľúbila si že mi pomôžeš s tou biológiou, vieš ja s ňou mám dosť veľké problémy, no chcem sa spýtať či niektoré poobedie sa možme stretnuť dnes napríklad"?

,, Jasné niektoré poobedie môžeme ale dnes nie".

,,A prečo dnes nie" vieš mne to v utorky dosť vyhovuje".

Som upír a raz za čas potrebujem krv, a práve dnes som mala dosť veľký smäd a musela som vybehnúť na lov, ale to som mu samozrejme povedať nemohla. ,, Rodinné dôvody".

,,Aha jasné a čo zajtra"? Z jeho tónu odhadla že aj on má zaujímavejší program ako tráviť poobedie s babou ktorá sa na neho podľa jeho mienky pri prvom stretnutí nepekne mračila.

,,Okej, zajtra poobede je to v pohode, tak zajtra"

,, Zajtra". Ešte raz na mňa pozrel v geste -nech už je po tom poobedí- a odišiel. Ja som sa zvrtla na päte a odpochodovala do učebne matiky lebo tam som mala ďalšiu hodinu.

Celý zvyšok dňa som bola trochu mimo a premýšľala nad zajtrajším poobedím.

,, Bude to v pohode" povedala som sama pre seba.

,, Čo bude v pohode" ? zareagovala hneď Mariss pri ceste domov.

,,Nič, nechaj tak".

 Vyzrela som von oknom, žiadne slnko čo pre mňa znamenalo výborné počasie. Začínala som mať slabé chvenie na celom tele jasné môj posledný experiment, skúšala som že ako dlho vydržím bez krvi zjavne viac ako 22 dní nie. Naposledy takýto experiment skúšal Brendon a dopadlo to tak že v noci zabil nejakého strážnika či čo. Už ma začali svrbieť aj oči pretože som v nich mala šošovky. Predsa len ľuďom by bolo divné ak by som mala karmínovo-červené oči, to by som určite upútala pozornosť. Ach hneď ako prídem domov bežím na lov

Inak to so mnou nedopadne dobre. Zostáva mi len dúfať že sa mi do cesty nepripletie nejaký človek lebo neviem či sa ovládnem. Svoju sebakontrolu si pestujem už desaťročia a určite by ju narušilo ak by som teraz zabila nejakého človeka. Vzdychla som si, ruku som si položila na brucho k svojmu storočia prázdnemu žalúdku a pozrela som von oknom rútiaceho sa auta. Dnes bude pršať. Viem to.