Hodina človečiny

Človečina, všetko zlé a dorbé zároveň,

človečina, každý iný, no jeden druhému je roveň,

človečina, ten pocit keď spravodlivosť víťazí,

človečina, porušované zákony a príkazy.

Kam však speje táto človečina?

Cíti, že upadá a predsa

hovorí, že je len iná,

nad vlastnou hlúposťou smeje sa

akoby sa jej to ani netýkalo.

Osud, kedy ten nadíde?

Času dosť, náhliť sa netreba.

Avšak, leb tak preventívne,

strach má sama zo seba.

Diabol vodku nalieva, ona nemo hlce.

Telo dušu premáha, pozdvihne kútiky úst

a ohavných netvorov robí z celej civlizácie.

Ale nerobí to náročky, je to prostá bezduchosť.

Až nadíde tá hodina,

keď vlhká ruka osudu ju chytí,

nebude porazená, lež potrestaná.

Hlučne, strnulo a bolestne ju zničí.

Zbor anjelov všemožne sa snaží pomôcť,

až nebo zdá sa byť nad zemou nízko.

Nepros, nepros človek o milosť,

nekonečný koniec už je blízko.