Tí čo chodia nocou (4.kapitola- další deň alebo daj si na mňa bacha)

Ako náhle sme zastavili vystrelila som z dverí keď ma za ruku zdrapol Brendon. ,, Počkaj aj ja som vyhladovaný už ide aj Maria". Za pár sekúnd sa k nám pripojila aj Maria a my sme plnou rýchlosťou zamierili do lesa. Keď sa objavili prvé stromy, všetci sme začali vetriť. Jelene. Nie že by jelene boli nejaká super -extra pochúťka, ale pri tomto hlade som slintala aj po jeleňoch. Vbehli sme medzi stádo jeleňov a tí sa rozpŕchli na všetky strany. Ja som hňeď skolila jednu srnu, rýchlo som jej zlomila väzy nech to má dievča za sebou. Keď som sa už kŕmila jej krvou, poobzerala som sa dookola. Brendon skolil jeleňa, a Maria nejakú prerastenú srnu. Dobre, na ďalších cca 20 dní mám so smädom pokoj.

Druhý deň v škole sa zdal celkom fajn, až kým neprišla piata hodina - telocvik. Keď som prišla do šatne všetky baby tam už boli. Nemali ma veľmi v láske- z tých pohľadov to bolo jasné. Usadila som sa v rohu, sadla si na lavičku a zhodila som si sveter. Mala som v úmysle natiahnuť si tričko s telesnej keď ma niečo oslepilo.

,, Ha ha ha ha" tie kravy ma cvakli na digitál. Rýchlo som zvrtla pohľad k svojej telesnej, predsa bolo mi fuk čo robia. Rýchlo som sa prezliekla a vystrelila som von zo šatne.

Na telesnú prišiel náš profesor nie v najlepšej nálade a hneď nás vyhnal von.

,, Tak baby dnes si zabehnete 12-minútovku, a kto len raz prejde z behu do kroku začne bežať od začiatku. Rozumieme si"?? Všetky baby jednohlasne zamrmlali niečo v štýle ,, toto nezvládnem" alebo ,,ak tú 12-minútovku zabehnem zjem kefu". Všetky sme sa rozbehli po ihrisku. Mne bolo srdečne jedno čo bežíme, ja by som bez reptania behala aj 10 hodín v kuse. Vtedy sa ku mne pripojila moja jediná kamoška na tejto škole, nie na celom svete. Moja jediná ľudská kamarátka. Veronique mala svoju partiu, ale keď tu oni neboli, tak paktovala so mnou. I keď z jej strany mnohlo ísť len o využívanie. Nika bola ten typ ktorý baby pravidelne zosmiešňovali a zatvárali na babské záchody. A dôvod? Bolo jej trochu viac akoby malo. Ja to nepochopím. Ľudia riešili také malichernosti.

,, Čauko, mohla by som bežať po tvojom boku"? Opýtala sa ma Nika

,, Jasné, kľudne".

,, 12-minútovka, mňa asi porazí".

,, Tak nekecaj a sústreď sa na správne dýchanie"!

Zvyšok 12-minútovky prebehol už potichu. Keď učiteľ zapískal všetky baby padli na trávu a snažili sa chytiť znovu dych. Ja som sa tiež zvalila a predstierala, že tiež nevládzem.

,, Hej, ako to že ty tu kľudne vydychuješ kým ostatný umierajú"?? Opýtala sa ma Nika, keď čiastočne popadla dych.

,, To sa ti len zdá" zatiahla som zo smiechom ale stále som sa hrala na chúďatko ktoré nevládze ani dýchať.

Keď som sa po hodine vrátila do šatne čakalo ma nepríjemné prekvapenie. Moja telesná bola rozhádzaná. Pomaly som si ju pozbierala dala do tašky s úmyslom že to tak nenechám. Naše školské ,,superhviezdy" už prekročili hranicu.

,, Prečo ste mi rozhádzali telesnú"? opýtala som sa pokojne. Bola som pokojná. Aspoň zatiaľ.

,, Rozhádzala som ti ju lebo sa mi chcelo". S výsmešným tónom mi odpovedala Helen. Tá krava mala v hlase zvláštny podtón. Teraz vo mne už všetko prasklo. Neviem prečo, ale urobila som to čo som doteraz nikdy neurobila. Zdrapila som Helen za tričko a surovo som ju hodila do steny stále nespúšťajúc ruky z jej trička.

,, Tak ma počúvaj ty fiflena jedna počmáraná. Už mám dosť tvojich urážok na moju adresu. Ešte raz keď  mi povieš niečo zlé tak budú zbierať kusy tvojho tela po celom areály školy".

Helen na mňa pozerali vypučenými očami a hneď ako som ju pustila začala sa až prehnane venovať svojej telesnej. Ja som si v kľude sadla na lavičku a pomalinky som sa začala prezliekať.

,, Čo čumíš tučniak"? Osopila sa Helenina ,,pravá ruka" Neriver na Niku, ktorá ešte bola stále mimo z toho predstavenia so mnou a Helen v hlavnej úlohe.

,, Á, zabudla som. Nika je moja kamarátka a ktokoľvek na ňu poviete jediné krivé slovo tak...". Vetu som nechala visieť vo vzduchu, ale celý čas ako som to hovorila mala som na tvári úsmev štýlu ,,ja som boh a ty si obyčajný hmyz" a prebodávala som Helen a jej kamošky Barbaru a Neriver pohľadom.

,, Poď" povedala som stále s úsmevom smerom k Nike, ktorá už stála ako v pozore pri dverách s telesnou v ľavej ruke. Nika len prikývla a obe sme pokojne vyšli zo šatne mimoriadne pomalým a znudeným krokom. Po telesnej sme mali ešte dejepis a techniku a potom na obed. Ja som si to ako každý deň mierila k svojej rodinke ,,úžasných", keď sa pri mne ozval hlas Niky.

,, Vieš ja tu dnes nemám žiadnu kamošku a, no nemám kde sedieť na obede".

,, Chceš sa pridať ku mne a mojim súrodencom"?

,, No, ak by som mohla"?

,,Miesto tam ešte je".

,,Tak" začala som svoju reč keď som stála pri stole a zrak mojich súrodencov behal medzi mnou a Nikou ktorá sa skrývala za mojím chrbtom, i keď s jej rozmermi ju bolo vidno dosť ,,Toto je Veronique, ale hovoria jej Nika. Dnes tu nemá nikoho, tak sa chcem spýtať či by mohla sedieť s nami"? Všetci na mňa uprene pozerali hlavne Desirée ktorá mi šepkala-samozrejme tak aby to ľudské ucho nepočulo- že sa chce so mnou rozprávať o ,,našich veciach" a v takom prípade človek pri stole prekáža. Mne, ak mám pravdu povedať bolo jedno či Nika sedí s nami alebo nie. Max, keď sa mu podarilo odtrhnúť oči od mobilu, pozrel na sekundu na mňa a na sekundu na Niku a mierne kývol hlavou. ,, V pohode" povedal a opäť sa venoval svojmu mobilu. Zaujímalo by ma čo má tam takého zaujímavého. Ako som si stihla všimnúť zaujímalo to polovicu stola. Zvyšok obeda prebehol v divnom duchu. Rozdelili sme sa do akýchsi skupiniek a v tých skupinkách sme sa spolu bavili. Keď zazvonilo vačšina sa pobrala na hodinu. Aj ja som už vstávala keď ma zachytila Nikina ruka. ,,Kam ideš veď nám posledná hodina odpadla"

,, Ja viem ale mám ešte povinnosti" S tím som sa zdvihla a odchádzala z jedálne. Zaznamenala som ešte ako Nika mykla plecami.

Teraz som už stála na chodbe a rozmýšľala kde asi nájdem Willa Mortona, ktorému dnes budem robiť doučovanie. Vtedy zbehol zo schodov aj s dosť veľkou partiou. Chalani si ma obzreli s jemnými úsmevmi a baby na mňa nepríjemne zagánili.

,, Ja dúfam že neruším, ale dnes máme to doučko".

Jasné že nerušíš, popravde už som ťa hľadal". Hľadal to iste. Aj s touto tvojou partiou, že?

,,Okej tak zajtra". Zakýval svojim ,,kumpánom" a potom sa otočil na mňa ,, Tak sú dve možnosti. Buď, sa zaryjeme na hodinku do nejakej prázdnej učebne, alebo zalezieme k jednému z nás domou".

,, No, o tomto čase bude z učební prázdna akurát telocvičňa a aj to len možno, tak ja navrhujem k jednému z nás domou".

,, Okej, môžeme ku mne ako som si stihol všimnúť ty máš dosť veľkú famíliu a ja bývam len s mamou a tej to vadiť nebude.

,, No dobre tak poďme" S tím sme odišli zo školy.