XDJaz. vždy keď prídem domov

Boli dve a starali sa o seba,

pričom presne do sekundového intervalu času vedeli,

že sa jedná o nich...

a sú utkané zo závanu jednehé nesváru toho istého momentu akejsi ľudskosti v tichu...či hluku...nepokoji(???)

Hovoril som si tisíckrát, že žiť sa dá len pre komplexnosť pocitu,

nie pre jeho dokonalú syntézu v momente...

a darom bola len hmota úzkosti

niekedy zmiešaná farba celkového koloritu toho spomenutého...

A tie dve zasnené, jedna trochu menej, iná, vzdialená, trochu viacej,

zasnívali sa do reality vrúcnejšie ako vtáci do modrastej oblohy,

a postupne, pomaly a skormne zistili,

že svieti červený mesiac, a nie to čierne slnko.

Popol sa mi lial na hlavu a osvecoval rozum,

na hojdačke celkovej deklarácie vyhrávala energia trocha nezmyselnejšia

kameň úrazu?

pokým sám, neuvažoval som prečo by analýza mala dosiahnuť bod vytrženia práve vo mne...ach..úsmev...

Poznali jedno jazero...na ňom ostrov s brezami

a osvietenie sveta slnkom za Poludnicou, ktorá vzbudila rovnako spomienky...

a na čo sú? veď teraz extáza prichádza cez prítomno tejto nezvratnej a natoľko príjemnej chvíle...

Postupne mávam nad orchestrom a zisťujem, že zvuk je mi milší...

že to vysnené tu počuť...

sem patrím...

tu ostnem

A z dvoch sa stala jedna a odplávala po jazere ako po rieke...

rieka niekam vedie?!

veď to jazero sa vlieva do nej ako do dvoch...

a pri tom všetkom...

stále jedna...

ach...úsmev