Malá rybka vo veľkom mori

•1.       Minca

Návrat domov, keď zima omína,

srdce jazvičkou bolí,

na studenej dlani lavína,

ráta prsty,

každý spomína,

na dva centy v ďalekom mori.

Za údolím medúz rúžových

blyští sa farba hrdzavého klinca -

v piesku,

raja zatají dych,

keď sa našla minca.

„Je to poklad?", hádajú ryby.

„Alebo faloš klamlivá?"

Neláka, nemstí sa, nesipí...

Iba tíško spomína.

S rúškom tajomstva bude piesok

hltať tabu v bahne naveky,

hoci čas, keď ju chlapec niesol,

ešte nie je praveký.

Bude mlčať - taká je úloha,

Moru darovala svoj príbeh,

a ono prosí Boha,

nech tým príbehom hýbe.

Obrovská je vodná ríša,

a tá voda ma z vĺn žezlo,

každá riasa, v kameni skrýša,

staré zlámané veslo...

je len zrnkom pokladnice,

ako minca,

daňou kráľovnej všetkých rýb,

kde neplatí červené líce,

ani vôňa zelených líp.

Kúsok srdca, kúsok duše,

kúsok márneho zemského života,

zahalí hĺbka, zamlčia mušle,

zabudne morská temnota.

Len More vie, len More tuší,

že dva centy nie sú peniaze,

dýcha v nej slovo za sto duší,

čo jeden s ním kráčať chcel.

Húfy rýb - skoro toľko ako ľudí,

veľa smerov, nejasný cieľ,

chlad mokrú tvár štipnutím budí,

a on predsa jednu chcel.

Videl som, keď posledná kvapka zhorí,

tvoje šťastné oči v žiare mesiaca,

som len malá rybka v priveľkom mori,

farba lagúny na tmavo sa meniaca.