Poviedka

Bola tma. Sedela. Sedela na tej opustenej lavičke a tušila, nie, vedela... Vedela, že oňho prišla. Vlastnou vinou.

Plakala. Slzami zmáčaná tvár pozrela na hviezdy. Hviezdy, ktorým kedysi verila. Dnes ich pokladala len za žiarivé body na oblohe. Ako mohla byť taká hlúpa?!

Jej kedysi mladá, pekná tvár sa zmenila. Stále síce bola pekná aj mladá, ale tie oči... Tie kedysi iskričkami nádeje hrajúce oči sa premenili na oči človeka, ktorý už od života nečaká nič dobré. Prečo to tak je vedela len ona. Svoje trápenie ukrývala hlboko v duši. Myslela, že tak to má byť. Načo zaťažovať priateľov problémami?Zrazu si spomenula, že nemá priateľov. Boli to len akýsi ľudia, s ktorými kedysi veľmi dávno trávila svoje voľné chvíle.

Nikto ju už nemá rád. Nikto sa nezaujíma, či ju niečo trápi. A veru trápilo. Prišla o muža, ktorého milovala, lebo on... On sa už nechcel dívať na to, ako sa každý deň utápa v sebeľútosti. Čo o mohol o tom vedieť? A tak odišiel... Odišiel z jej života... Vlastne, zobral so sebou aj ten život.

Pod tou lavičkou, na ktorej sedela a z ktorej sa pozerala a malé svetelné body na oblohe.... Tak pod tou lavičkou si mesačný svit pohrával s úlomkami skla. Zrazu ju to napadlo. Veď je to také jednoduché! Vzala sklo do ruky a pomaličky si ním prešla po zápästí. Krv. Všade je krv.

Je tma. Lavička je prázdna. Nik tam nesedí. Ostali len stopy zaschnutej krvi. Krvi jednej mladej ženy, ktorá už mala všetkého dosť. Jej krásne, mladé telo dodýchalo. Mesačný svit si aj dnes pohráva s úlomkami skla. Avšak, jeden chýba.

KONIEC