O tom ako sa to stalo A prúd myšlienok

Včera som vošla do triedy a na červenej lavici som mala položený dúhový papier...                         

Mirka sa ma pýtala: "Ideš?"

Včera som sedela v kuchyni.  Kohútik kvapkal, lebo opravári neprišli a hodiny tikali, lebo sa zabudli pokaziť.

Ja, ako cudzie dievča.                                           

Dievča sedelo o polnoci za stolom.  Nie je dôležité prečo tam sedelo a čo robilo.            Dôležité je, že si pomyslelo - pôjde.  Skúsi to, hoci nič také nerobí.   

Pôjde lebo tu ešte nebolo.                                      

Pôjde lebo chce blúdiť po chodbe, chce zabočiť do ľava Chce vidieť, čo ešte nevidela, hoci prázdne chodby, chlapca na schodoch a žmurknúť na neho.             

Vojsť do dverí. Dvadsaťpäť. Opísať drevený stôl, rozčuľujúci smiech blbcov, dievča, ktoré pozná zo Sliepky. Pretože chodí jedine tam,            pretože jedine tam majú modrý klavír.             

Chlapca, ktorého pozná zo sobotňajšej tanečnej, ktorú milovala. Divnú útulnú miestnosť s kobercom a vitrínou plnou kníh, v ktorej sú aj podivné ryby a za sklom farebné motýle.

Včera za teplého rána na cintoríne zbadala kameň s tvárou ženy obrastenej brečtanom a nápisom:

Nie sme sami. Svet sa mení a my sme súčasťou tejto premeny.      Anjeli nás vedú a chránia.