Labrador

Pán Johan stál meter od stánku a obzeral si tovar. Bola to podľa neho bezpečná vzdialenosť, lebo „tetušky“, dnes väčšinou ázijského pôvodu, alebo až príliš do tmava, striehli na každú možnú príležitosť.

Stál na námestí, jediná pevná bodka v dave a uisťoval sa, že nič sa nezmenilo. Jarmočný hluk, preplnené ulice a ľudia s nespokojným výrazom na tvári, ako sa predierajú aj do najmenších uličiek s cieľom nájsť niečo, o čom ešte ani sami nevedia, že to chcú. Vôňa klobás, pripálený tuk ho nútil dýchať zhlboka. Neraňajkoval. Zastavoval sa pri stánkoch s perníkmi a lízatkami. Obdivoval bohatý výber kroviek, cukríkov a popcorn, ktorý neznášal, mu zrazu pripadal žiadaný. A bola tu aj cukrová vata, pri ktorej mu zavýjal žalúdok, keď okolo neho prešla rodinka so šťastnými deckami držiacimi v rukách paličky tohto nebesky sladkého pokrmu.

Upravil si rukou ulízané vlasy a hneď ju strčil späť do obyčajnej vetrovky, modrej a červenej, s kapucňou skrytou v golieri, tajnými vreckami so zipsom aj bez. Nohavice žehlené na puky a lacné botasky ho robili priemerným. Nie nenápadným, ako si naplánoval.

„Ale! Pán profesor!“

Silnejšia žena, s privretými očami bucľatá, sa postavila pred neho a nechala za sebou celú svoju rodinku.

„Dobrý deň“, pozdravil sklamaný, že stretol známu osobu, dokonca susedku.

„Pani Morvayová“, usmiala sa naňho. Každý vedel, že si nepamätá mená.

„Na jarmoku?“ opýtal sa a hneď vystrúhal grimasu. Zadal žene, urečnenej žene, tému na rozhovor. Nepočúval jej vzdychanie nad cenami a nízkou kvalitou. Ani štuchance v podobe: „Ale čo je to pre vás, vy si to môžete dovoliť“, ho neprebrali. Sledoval hodiny na veži a svoje na ruke.

„A vedeli ste, že sme boli na výstave psov?“

„Naozaj?“

„Hej, bola tu minulý týždeň, v športovej hale. Psi boli pekní, s mašličkami, vyčesaní, ale keď sme sa spýtali, koľko takí stoja, hneď mi pripadali škaredší. No dám dvadsať tisíc za také čudo? Aby som sa potom starala viac oňho, ako o seba.“

„Ale mama...“

„Čo mama?!“ okríkla syna. Vyzeral rozladený, drobné očká, ktoré sa mu strácali v tvári zakrylo obočie a tvár so zaťatými zubami a stisnutými perami vyzerala ešte guľatejšia. V rukách mal tašky plné nákupu, stál tam ako nosič na pokraji vzbury.

„Ale tvoja mama má pravdu, chlapče. Taký pes s rodokmeňom, to už je určitá zodpovednosť“, rozrečnil sa Johan, lebo psy, to bola téma, ktorá ho posledné mesiace veľmi zaujímala „veď si všimni, koľko zatúlaných, ale hlavne nechcených, nechcených! psov behá po dedine. Kopa z nich je čistokrvných, od fúzačov, pudlíkov, dokonca minule niekto zastrelil vlčiaka. Chodia si kde chcú, ale hlavne za sučkami. Stačí sa popýtať a môžeš mať zadarmo psa s napoly ideálnym pôvodom.“

„Zadarmo“, zopakovala kývajúc hlavou pani Morvayová, lebo toto slovu ju hypnotizovalo „zadarmo. Počuješ?“

„Ale ospravedlnite ma, už musím ísť.“

„Z jarmoku? Ale pán profesor, nebudeme sa predsa tak skoro lúčiť. Poďte s nami na klobásu. Manželov kolega tu má stánok, určite nám dá zľavu. Nemáte rád klobásy? Ani kuracinu? Grilovanú rybu, hranolky, nič?“ skúšala.

„Ďakujem, ale dovidenia“ pozdravil.

Profesor Johan zamieril k najbližšiemu stánku a pretisol sa cez úzku štrbinu.

Hluk tu bol takmer rovnaký, ale prázdne chodníky, čisté a bez odpadkov, mu zlepšili náladu. Niežeby nemal rád susedov, len s nimi nechcel mať vôbec nič. Venovať im pár sekúnd svojho času považoval za nenahraditeľnú stratu. On bol čudák, samotár, ktorý žil za vysokým plotom a uprostred zanedbanej záhrady, v prízemnom dome, ktorý zdedil po otcovi, takisto profesorovi. Spoza záclon v spálni, z jediného okna v dome, z ktorého bolo vidieť na ulicu, si občas prezeral ženy, ako stoja dve, tri pri sebe a ukazujú prstom k nemu. Bol si istý, že mu závidia, ohovárajú ho. Robili aj to, ale hlavne ľutovali zanedbané kvety a kríky, o ktoré sa jeho otec staral naozaj príkladne. Hlavne pani Morvayová nemohla zniesť také výrazné zhoršenie susedských vzťahov, keď ešte pred pár rokmi sedávala na posiedke pod stromami a pila so starým profesorom čaj. Pokúšala sa „mladému“ votrieť do priazne, dohovoriť, ale on si nechal namontovať elektrický zvonček a závoru otváranú na diaľku.

Profesor sa aj napriek silným slovám o svojej samostatnosti cítil osamelo. Mal výkonnú pamäť, ale keď si nemohol spomenúť pod akou prezývkou vystupuje v jednom z mnohých internetových klubov, rozhodol sa pre zmenu. Rozhodol sa pre psa. Objednal si encyklopédiu, štvorkilovú, v angličtine a študoval ju. Strážne a priveľmi hlučné, alebo aktívne druhy vyradil ako prvé. Ani malým, prízemným psom nedôveroval. Zvykol si prechádzať so šálkou v jednej ruke a s novinami v druhej, v opakovanom pohybe sa dokázal uvoľniť a predstava, že by sa mu pritom niečo motalo pod nohy, skuvíňalo, keby ho pristúpil, bola preňho neprijateľná. Nakoniec si vybral labradora. Bol šikovný, rýchlo sa učil, čo on oceňoval a čierna bola jeho obľúbená farba. Vrátil sa späť k internetu a hľadal inzeráty. Čakal, brázdil ho každý deň, každú hodinu, ale jeho dedina bola zapadákov a kvôli psovi by musel vycestovať pekných pár sto kilometrov. Krátko pred jarmokom našiel v miestnom denníku inzerát. Chovateľ ponúkal labradora, čierneho, s papiermi, cena dohodou. Zavolal na uvedené číslo a dohodol si stretnutie. Teraz stál pred dverami bytu, oblečený ako priemerný občan, ktorý nemá peňazí nazvyš a zvonil na dvere.

„Dobrý deň. Ja som pán Johan, hovorili sme spolu“ prihovoril sa mužovi, ktorý naň zízal cez retiazku privretých dvier. Jeho dlhé, husté fúzy hladkali pozlátené krúžky, boli šedé po okrajoch, rovnako ako pramienky vlasov pri jeho sluchách. Prepotené tričko a tesné nohavice sa vôbec nenamáhali skryť guľaté brucho.

„Vy ste prišli po šteňa?“

„Hej.“

Muž chvíľu nehovoril, obzeral si ho.

„Tak môžete ísť domov. Nemám ho“, oznámil, čakal na Johanovu reakciu, a keď neprišla, nenamáhal sa s vysvetľovaním a pribuchol dvere.

Profesorovi nedochádzalo. Musel sa prejsť po chodbe dvakrát tam a späť, aby pochopil, čo to preň znamená. Vyšiel von z bytovky, prešiel okolo najbližšieho stánku do stredu ulice a rozmýšľal, kade pôjde k autu.

Škrelo ho to. Pichľavo, ako nejaký osteň, ho tlačila nutnosť prísť na to, kde urobil chybu. Neznášal nevydarené akcie, v laboratóriu, či v živote, lebo všetko bolo o príprave. Bavilo ho pripravovať si stratégie, rozoberať možnosti, predvídateľné i nepredvídateľné, opakovane si overovať, že kto má informácie, vyhráva.

Mal si dohodnúť skorší termín? Predbehol ho niekto? Veď v telefóne nedal najavo, ako je na tom finančne. Prejavil ochotu dohodnúť sa a až tu chcel vyzerať ako obyčajný pracujúci človek a zraziť tak cenu tovaru, alebo mu aspoň nedovoliť narásť do neslušných výšok. Hrýzol si pery a škrabal vo vlasoch. Ten chlap si z neho urobil blázna. Donútil ho obliecť sa do handier, opäť sa stať členom tejto mašinérie davu pochodujúceho po vyznačenej trase, ponížil ho a vzal mu možnosť pocítiť hrdosť, aký je inteligentný a predvídavý. Neznášal neúspechy. Nemal hrošiu kožu ako ostatní, žil sám, v sebe, so svojimi starosťami, ktoré v ňom rezonovali do neúnosnosti.

„Pán profesor, pán profesor!“

Po chodníku sa k nemu ponáhľala jeho susedka. Poskakovala na tenkých nôžkach, so zdvihnutou hlavou, aby jej neprekážala dvojitá brada. Ťahala za sebou syna a ten držal niečo tmavé a malé. Živé. Spoznal to, až keď mu to vychmatla z rúk, neopatrne, až sa ozvalo podráždené „Mama!“ Popod nos mu strčila šteňa. Drobné, hádžuce sa a čierne. Malého labradora.

„Mama, daj ho sem!“ syn si chytro uchytil svojho nového kamaráta a zazeral.

„Keby ste len boli išli s nami, pán profesor! Dali sme si klobásu, sedíme pri stole a naraz – kňučanie! Obzeráme sa, hľadáme a v kríkoch bolo skryté šteňa. No nie je rozkošné? Nemalo obojok, nič, tak čo, nie? Bude naše. No vidíte, pán profesor, mali ste ísť s nami. Neviete náhodou, aký je to druh? Vyzerá tak čistotne!“

„Je to...“ zaváhal „teriér.“

„Teriér?“ zbožne zopakovala „počuješ? Teriér. Máš čistotného psa“ a neprestala až kým nezmizli za rohom.

„No čo už“, vzdychol profesor a zaradil sa do davu.

Teraz aby sa vrátil do svojej vily a hľadal nového vyvoleného. Len nech to nie je teriér, alebo labrador.