Obyčajný príbeh smrti

Budí ma odporný zvuk budíka. Rýchlo sa odkryjem a vypínam ho. Vždy mám pocit, že to musím urobiť čo najskôr, lebo inak asi vybuchne...
Pritom ten zvuk ani nie je tak hnusný. Veď ešte nedávno som si ho sám nastavil s tým, že je fajn. Zvláštne ako sa niektoré veci časom transformujú a pritom sú v tom nevinne.

Obliekam sa. Musím sa ponáhľať, každá ušetrená minúta príchodu môže znamenať o hodinu kratšie čakanie.
Nasadám do auta. Z priehradky vyťahujem GPS a ťukám názov ulice. Chvíľku sa pripája, nájde satelity a vyrážam.

Cestou mi hlavou behá mnoho myšlienok. Od sprostosti až po dôležité veci.
Umyl som si zuby? Zasa som zabudol. Znova si budú v práci myslieť, že simulujem chorobu, aby som sa vyhol inventúre. Veď nech ma vyhodia... Aspoň budem mať zas čas normálne žiť. Mal by som ísť konečne navštíviť babku a dedka. Waw, tá baba tam na zastávke je nádherná. Mať tak odvahu nejakú takú pozvať na večeru. Hmm, mal by som si už ostríhať nechty na rukách. Vlastne aj na nohách... Sakra zajtra mám robiť nadčas. Musím zrušiť ten squash. Aj tak nevládzem s dychom...
"Dostali ste sa do cieľa... Dostali ste sa do cieľa..." Zopakuje ešte dva razy GPS. V poslednom čase nejako blbne.
Parkujem na malom parkovisku. Napriek tomu, že trochu meškám je ešte skoro prázdne.
Rozhliadam sa. Strašne pochmúrne prostredie. Nie špinavé, len také smutné, akoby spomalené. Aj vietor akoby tu ustal.

Vchádzam cez veľkú starú bránu. Sedí pri nej zopár bezdomovcov. Venujú mi pár pohľadov, ale sú takí opití a rozospatí, že nemajú silu vstať a žobrať.
Informačná tabula. Snažím sa z nej zistiť, kam to mám vlastne ísť. Akosi sa v tom neviem zorientovať. Vidím vrátnicu.

"Dobrý deň"

"Dobre ráno!" Odzdraví stará vrátnička trochu arogantne. Jemnou mimikou mi dáva najavo, že som ju vytrhol z hladiny alfa.

"Prosím Vás, kde je tu pľúcne?"

"Pľúcne?" Nadvihne huňaté obočie.

"Emm áno..." Chvíľu zaváham či sa nepýtam blbosť.

"Myslite detské?"

"Čo? Nie! Normálne..." Poviem mierne urazene.

"Aha Vy myslíte ambulanciu!"

"No áno."

Hlbokým nádychom mi dá opäť pocítiť moju neschopnosť. "Pavilón C. Choďte tam doľava, to uvidíte."

"Ďakujem..." Rýchlo miznem bez čakania na jej odzdravenie. Nech aj ona vie ako ju mám u predele.

Cestou si uvedomujem aký je areál nemocnice veľký. V strede je pomerne rozsiahlý park. Svojou atmosférou sem presne zapadá a ešte viac ma utvrdzuje o miestnej mesačnej krajine. Prechádzam cezeň. Zvláštne mám strašne silný vnútorný pocit akoby som tu strávil veľa času.

Pavilón C. Vystúpam po schodoch na druhé poschodie. Mierne zadychčaný sa poobzerám po čakárni. Skoro nikto tu nie je.
Samí starí ľudia. Jedna tučná pani s mastnou pletou neustále kašle. Pripadá mi akoby to robila naschvál...

Hľadám číslo dverí podľa papieru čo mi dala obvodná. 202. Už predtým som vedel, že okolnosti ma určíte prinútia sadnúť si k tej čo najviac kašle. Chodba na ktorej sú ordinácie je dlhá je na nej veľa dverí, ale aj tak tých zopár ľudí čo nás tu je, čakáme do tých istých a stoličiek je málo.

"Prišiel niekto nový?" Pýta sa sestrička.

Podávam jej kartu poistenca s papierom od obvodnej a v rýchlosti mi napadlo, že by som asi mal aj pozdraviť. Neskoro.
Sedím a pozerám do zažltnutej steny. Zvuk kašľu prichádzajúci do môjho pravého ucha už neviem vydržať. Premýšľam ako to vyriešiť. Napadlo ma, že pôjdem na WC.

Môj problém razom rieši sestrička. Podáva mi papier a posiela na koniec chodby.

"Idete kvôli röntgenu?" Pýta sa ma jedna z dvoch ďalších sestričiek opierajúcich sa o zárubňu dverí. Vyzerá to ako keby si vybehli zafajčiť pred krčmu.

"Áno..."

"Počkajte tu." Vojdú dovnútra zavrú dvere.
Opäť sedím. Tento raz nie dlho.

"Poďte"

Vchádzam.

"Tu sa vyzlečte do pol pása."

Napadá ma, či mám byť do pol pása holý alebo oblečený. Asi by to nebol dobrý vtip a tak ostávam ticho a vyzliekam si tričko.
Zatiaľ vidím ako sestrička zápasí s starým strojom. Nejde jej tam založiť olovená platňa alebo čo...

Nejako sa to podarilo. Hotovo.
Vraciam sa spať vedľa ukašľanej mastnej ženy. V ruke držím röntgenovú snímku. Trocha ma znervózňuje, že mi ju nedali do nejakého obalu. Všetci tak vidia moje pľúca. Neviem prečo, ale pripadá mi to ako keby som bol pred nimi nahý.
Periférne razom spozorujem, ako sa mi na ňu jeden dedko zahľadel a ostal okato pozerať. Venujem mu nepríjemný pohľad, na to sa spamätá a prestane.
Po chvíli výde sestrička.

"Už to mate? Dajte mi to!"

Poslušné jej podám röntgen. Opäť bez slova.

Prišla akási mladšia pani. Vyzerá nešťastne. Pýta sa kto je posledný.
Nie som si síce istý, ale odpovedám že pravdepodobne ja. Chlapík sediaci po  mojej ľavici ma opraví, a vysvetli, že doktorka si pacientov vola podľa seba.
Sklopím zrak. Pani sa posadí.

Čakáme.

Zavybruje mi mobil. "Máte nový odkaz. Volajte odkazovú schránku."
Vytáčam číslo. Som zvedavý.
Automat prezradí, že odkaz bol prijatý v noci a je od mojej mami.

"Ahoj Samko. Volám ti lebo si dnes na seba musíš dávať pozor... Mala som strašný sen. Snívalo sa mi o zuboch a vieš, že to nie je dobre znamenie. A... No nič...
Keď nemusíš tak radšej dnes nikam nechoď. Ahoj"

"Neskoro" poviem si v duchu posmešne.

V jej hlase bolo cítiť akoby ešte niečo zamlčala.
Takéto veci mi zvykla z času na čas vravievať. Nepodceňoval som to, ale keby sa naozaj niečo malo stať, stane sa...

Vychádza sestrička. Je akási smutná. Dokonca sa mi zdalo akoby si práve utierala slzy. Smeruje na toalety. Keď prechádzala okolo mňa nachvíľu sa mi zadívala do oči. Potom ešte viac pridala do kroku.

"Pán Šaňo, poďte ďalej." Povedala tichým hlasom doktorka. Divné. Lekári pacientov nezvyknú volať.
Odrazu sa mi od tých ukašľaných, divných, starých ľudí nejak nechce preč.

Nervózne som vstal a vchádzam dovnútra. Pri zatváraní dverí som videl zvráskavenú tvár starého pána čo mi pozeral na snímku. Opäť na mňa uprene hladí až kým úplne nezabuchnem.

"Dobrý deň." Zdvorilo pozdravím.

"Dobrý..."

"Pán Šaňo odkedy máte ťažkosti?"

"No už asi pol roka."

"Máme tu váš röntgen."

"Hmm..." Zadíval som sa na vysvietenú bielu tabulu s obrazom mojich pľúc.

"Vidíte toto?"

"Áno..." Odpovedal som rozpačito.

Doktorka sa nadýchla. "To je nález..."

"Prosím?"

"Mate rakovinu v ťažkom štádiu."

Nastalo ticho.

To čo mi práve povedala ma ani tak nedesilo ako to, že pozerá do zeme a iba ťažko hľadá slová.

"Dá sa s tým niečo robiť?" Opýtal som sa.

"Musíme urobiť ešte veľa vyšetrení, ale... Je to vážne..." Pokračovala. Odrazu začala rozprávať a vysvetľovať rôzne diagnózy a štádiá. Úplne som ju ignoroval. Nemohol som sa na ňu sústrediť. Hlavou mi behalo dokola to slovo rakovina. Napriek tomu mi sem tam do zmatku skočila aj nejaká hlúpa myšlienka. Aká sexi je asi tá sestrička z röntgenovej miestnosti pod tým bielym plášťom.

"...sa to potvrdí, tak... Pri tejto rýchlosti Vám ostáva asi pol roka." Dohovorila.

Sedel som. Nevedel som čo povedať. Ona už tiež vyčerpala zásobu lekárskych fráz. Nakoniec som tam ostal sedieť ešte dlho a čakal, ani už neviem na čo. Asi som dúfal, že mi niekto povie: „Nie je to pravda ty hlupák! Robia si s teba prdel... Chod domov!" Keby sa taký niekto našiel tak by som mu napriek dôkazom s radosťou uveril.
Medzi tým sa vrátila sestrička. Zanadávala čosi na kašľajúcu ženu, že zasa simuluje.

"Vedel som to!" Napadlo ma.

Asi po hodine v ambulancii odchádzam. Idem cez park. Je akýsi sviežejší a krajší. Štebotajú v ňom vtáky. Cítiť pokoj a pohodu. Mám chuť sa v ňom nachvíľu zastaviť.
Prečo vlastne nie?
Sedím na lavičke a pozerám do korún stromov. Slnko hreje. Parádny deň...
Pocit toho, že som tu už dávnejšie strávil nejaký čas sa zlieva s realitou a odrazu tvoria celok. Bol som tu, som tu...

Odchádzam z areálu. Oveľa neskôr ako som plánoval. Nevadí.

Vrátnička sa na mňa usmieva. Zvláštne.
Prechádzam branou. Po bezdomovcoch tu už nie je ani stopa.

Nasadám do auta. Zapínam GPS. Zadávam "Zaveď ma domov."
Vychádzam z parkoviska. Šoférujem, myslím na všetko čo sa udialo. Nie len teraz, ale všeobecne, za posledných pár rokov.

Obzerám sa do ľava. Kamión.
Zatínam zuby.
Náraz.
Bolesť.
Tma.

Telo je bezvládne pohodené v skrútenom plechu. Hluk doznie a GPS húpajúce sa na pár káblikoch, dokola opakuje : "Dostali ste sa do cieľa!"