Lemurko

LEMURKO.

NARODENIE.

Ten deň bol veľmi horúci. Slnko bolo smädné a tak hľadalo každú kvapôčku životodarnej vody.

Aj lemurica Sabrina bola smädná. Veľmi smädná.

Ostatné by jej radi pomohli, ale v tomto si musí každá mama pomôcť sama.

A tak jej aspoň robili tieň. Zodvihli svoje nezvyčajné chvosty a nasmerovali ich nad jej hlavu.

Keď sa deň pomaly končil, bola už veľmi unavená.

Mláďatká sa rodia na jar, v priebehu niekoľkých dní, všetkým lemurím mamičkám naraz.

Všetky už boli na svete. Len jej bruško bolo ešte stále plné a oveľa väčšie ako tie ostatné.

Cítila, že sa to blíži.

Začínala sa báť.

Ale stará vodkyňa ju upokojovala:

-Všetko bude ako má byť, nakoniec bude všetko presne tak, ako má byť. Koniec bude dobrý.-

Chcela jej povedať viac, no ešte neprišiel čas. Správny čas jej dá vedieť, kedy to bude.

Ale Sabrina sa upokojila.

Verila jej.

Múdra vodkyňa Edna vedela, že Sabrine to pôjde ťažšie. V brušku totiž skrývala dve mláďatká. Preto bolo také veľké, najväčšie zo všetkých.

Dvojitá bolesť pri narodení, no dvojitá radosť, bolesť navždy zaženie.

A keď prišla tá správna chvíľa, narodilo sa prvé z dvojičiek.

Bol to on.

Odrazu ho ovinulo najmäkkšie teplo lásky a on spoznal svoju mamičku. Otvoril malé očká a uprel ich na ňu. Hľadeli na neho najláskavejšie oči. Videl v nich šťastie, videl v nich velikánsku radosť a spokojnosť.

Mama ho nežne držala v náručí a hladila rukami.

-Si moje všetko.-

Šepkala mu.

Potom obrátil hlávku na opačnú stranu, aby sa zoznámil s ockom. Podala ho pevnejším rukám a on spoznal ocinka. Ten celý hrdý, s vážnosťou a pýchou vyhlásil.

-Vitaj synček Lemurko.-

V lemurom rode, totiž mená pre mláďatká vyberá ocko.

A potom, len o jednu minútku neskôr, sa do očí svojich rodičov pozeralo aj druhé z mláďat.

-Dievča musí mať vznešené meno.-

Pomyslel si a potom privítal aj Lemurkovu sestričku.

-Vitaj naša Izabela.-

Dodal ešte ocko.

Všade dookola bolo cítiť toľko radosti, že sa tiahla celým, celučkým ostrovom. Radosť, ktorá je najväčšia na svete.

Keď sa narodí jedno dieťa, je to obrovská radosť. Ale, keď sa narodia dve deti naraz, tak sa aj tá radosť počíta na dvakrát.

Dvojčatá Lemurko a Izabela.

Prišiel čas, aby sa spoznali.

-Pozri sa na ňu Lemurko.

Je to Tvoja sestrička.-

Povedala mama.

-A toto je zas Tvoj braček, Izabela.-

Povedal ocko.

Dve malé huňaté klbká na seba hľadeli a v ich očiach bolo niečo rovnaké. Vystrčil ruku, aby sa jej dotkol a ona urobila presne to isté.

Objatí láskou a vzájomným teplom, lemuria rodinka zaspala. Bolo im dobre. Cítili sa mäkko, voňavo a láskavo.

TORNÁDO.

Potom, ale prišlo niečo, čo odfúklo všetko.

Po horúcom dni sa počasie začalo meniť. Spočiatku sa jemný vánok premieňal na stále silnejší vietor. Išlo to rýchlo. A odrazu bol ten vietor tak silnokánsko ukrutný a rýchly, že bral všetko, čo mu prišlo do cesty.

K ostrovu sa blížila nejaká loď. Vlny ju mohutne rozhojdávali. Námorníci bojovali s vetriskom. Mali však problémy, veľké problémy. Snáď sa im podarí zakotviť a prečkať búrku na ostrove.

Ale ostrov, akoby ich k sebe nechcel pustiť. Vlny sa ešte viac rozhojdali a odtláčali loď preč.

Akoby jej kričali:

-Vráť sa odkiaľ si prišla.-

A keď sa nakoniec loď predsa len priblížila skoro k brehu, začalo sa niečo hrozné a desivé.

Piesok sa rozvíril a lietal dookola v točivom víre vetra. Na nebi sa blýskalo a hrmelo a zhora sa liali vedrá vody.

A vetrisku akoby to nestačilo. Vystrájal a silnel, silnel, mohutnel.

A bral, čo ho napadlo. Lemurko sa držal svojich rodičov. Spolu s Izabelou boli pevne zakvačený do kožušinky mamkinho chrbta. Vpredu sedela Izabela a za ňou jej braček.

A keď si ich vetrisko všimlo, zadulo ešte silnejšie a sfúklo Lemurka z maminho chrbta.

Lemurko sa rýchlo postavil na nohy a snažil sa dostať späť k mamičke.

Vietor však znovu zafúkol do jeho chvostíka, akoby sa s ním chcel hrať. Bol silnejší ako toto mláďatko. Lemurka opäť odfúklo ďalej od maminho chrbta.

Rýchlo sa skrútil do kĺbka.

Ale vetru sa táto hra páčila.

Nie nadarmo mu so strachom hovorili Tornádo. Nadul sa veľkou pýchou a fúkol....

Bolo to presne v tú chvíľu ako sa obrovská loď takmer dotkla pevniny ostrova. Vietor rozdúval všetko naokolo a Lemurko sa vznášal nad zemou. Lietal. Niekoľkokrát sa otočil vo vzduchu a potom ho točivý výr vetra odvial na palubu lode. Dopadol na nôžky a rozhliadal sa dookola. Lenže zvýrený piesok mu padal do očiek a on takmer nič nevidel.

-Nespúšťajte kotvu, odplávame.-

Počul ešte Lemurko.

To sa piráti snažili zachrániť si vlastný život.

Potom sa opäť skrútil do klbka a čakal.

Rozbúrené vlny hnali loď aj s nedobrovoľným pasažierom Lemurkom, neznámym smerom.

PO BÚRKE.

Po búrke sa rodinka hľadá. Všetci bezcieľne pobehujú z jedného konca na druhý. Rodičia sú veľmi preľaknutí. Tak veľmi sa boja o svoje deti.

-Ach ako rada Ťa vidím.-

Poteší sa mamička, keď zbadá dcérku Izabelu.

-Dievčatko moje, tak veľmi som sa bála. -

Niet veru väčšieho trápenia pre mamku a ocka ako keď sa stratí dieťa.

-Tak tu ste.-

Objíme ich ocko. A potom sa odrazu všetci na seba pozrú a je im to jasné.

Lemurka niet.

Hľadajú ho hodinu za hodinou, ale niet ho. Všetko prehľadali, všade nakukli, každého sa opýtali možno už stokrát.

V ten deń už Lemurka nenašli.

Unavení sa posadia do kruhu a držia sa za ruky.

Chýba im. Tak veľmi im chýba.

Kde len môže byť?

Prečo sa to stalo? Prečo sa to len muselo stať? Kto to videl? Kde odfúklo Lemurka?

Voda nám vzala Lemurka.

-Ja viem kde je.-

Otočia sa k tichému hlasu.

Pred nimi stojí stará, múdra Edna.

-Ach Edna, ty si ho videla, je u teba?-

Ale ona nesúhlasne pokrúti hlavou.

-Váš Lemurko nie je u mňa.

A nie je ani na ostrove.

Búrka ho odniesla. Ten silný vietor ho ako klbôčko vlny odfúkol na loď.-

Nastalo ticho.

Ticho, plné otázok.

-Na akú loď?-

Opýtal sa ocko.

-Na veľkú čiernu loď.-

Odvetila.

-A kde je tá loď teraz?-

Opýtala sa mamička.

-To ja neviem.-

Odpovedala Edna smutne.

Začali plakať.

-Je mŕtvy.-

-Nesmúťte!-

Chlácholila ich.

-Žije!-

Povedala rozhodne a veľmi presvedčivo.

-Žije.-

Zopakovala ešte raz.

A tak sa všetci pobrali k vode.

Vlny boli stále vysoké a voda špliechala na všetky strany. Aj keď už vietor ustal, more sa akoby stále hnevalo.

Vyčkávali loď, ale tá sa už nevrátila.

Smúti, celá lemuria rodinka veľmi smúti. A z toho smútku je najťažšie mamičke.

Múdra vodkyňa Edna jej rozumie najviac a vie čo musí urobiť.

Potom objíme Lemurkovu mamku a odíde s ňou. Ona, ktorá najviac zo všetkých ovláda umenie liečivých byliniek vie presne, čo musí urobiť, aby utíšila ten smútok.

Pripraví čaj a dá jej ho vypiť. Silný čaj pomôže.

Pila rýchlo a keď z hrnčeka zmizla aj posledná kvapôčka, chcelo sa jej spať. Zaspala. O chvíľu už Lemurkova mamka spí tvrdo. Nič nepočuje, len spí.

-Dokedy bude spať?-

Opýtala sa Izabela.

-Dokedy bude potrebné.-

Povedala.

-Nech radšej prespi svoju bolesť.-

Povie Edna.

-Inak by jej to zlomilo srdce. Všetko sa na dobre obráti, len musíte veriť.-

Pošepne ešte a odíde pomalým unaveným krokom.

NA LODI.

Len deň bol Lemurko v objatí lásky. Zaspal s tou sladkou vôňou, ale teraz ráno je už niekde celkom inde. Pamätá si len tú vôňu a jej tvár. Viac tvárí.

Lemurko- malé trasúce sa klbko zahrabané do vlastnej kožušinky.

Ovinie ho svojou srsťou a jemu je ako vtedy, keď sa narodil. Radšej neotvorí oči, pomyslí si. Potom by sa to iste skončilo.-

Ale neodolá, otvorí jedno oko, potom i druhé.

Hľadí na divné stvorenie so štyroma nohami, huňatým chvostom a láskavými očami. Usmieva sa na neho.

-Tento je iste dobrý.-

Pomysli si Lemurko.

Milý neznámy sa už nemôže pozerať na to ustráchané stvoreniatko. Rýchlo vyberie z vrecka lízatko a strčí ho Lemurkovi do pusy.

Zabralo. Malý sa prestal triasť a je mu lepšie, naozaj lepšie.

-Mňa sa naozaj nemusíš báť.-

Povie mu neznámy.

-Ja som úplne neškodný. Nehryziem.-

Dodá ešte.

-Som Luna. Patrím k psom. A ty si kto? Ako sa voláš? A ku komu patríš?-

Otázky, samé otázky.

-Som Lemurko.-

Povie odrazu. A hneď na to sa začuduje.

Aspoň meno si pamätám.-

Dodá Lemurko ticho so smútkom v hlase.

-Prepáč mi. Len teraz sme sa stretli a už Ťa vyrušujem otázkami.

Poď iste si hladný ako vlk? Zavediem ťa k sebe.-

Povie láskavý psíček.

O chvíľu už kráčajú tajnými, neviditeľnými chodbičkami lode. Nikto si ich nevšimol. Akoby tam ani neboli.

Zoznámenie mali za sebou.

-Si môj hosť.

Musím ťa pohostiť.

Čo by si si dal pod zub?-

Lemurko na Lunu hľadí nechápavo, začudovane.

-Pod zub?-

Nerozumie.

Luna chápe.

-Tento malý je akýsi prestrašený.

-Dať si niečo pod zub znamená, niečo si zajesť.-

Lenže Lemurko nerozumie ani slovu jesť.

Nikto mu to nepovedal, neukázal. Vlastne ešte nič nejedol.

A tak Luna prináša všetko, čo má.

-Môžeš si dať kus slaninky, údenú klobásku, trošku mliečka, alebo sladké banány.

Stačí si len vybrať.-

Lemurko pomaly ovoniava zo všetkého, čo Luna odkiaľsi priniesol. Potom sa zahryzne do banánu a zapije to mliečkom.

Tak rád by sa niečo opýtal, ale chce sa mu spať. Tak veľmi sa mu chce spať.

Luna ho prikryje a stráži. Nepohne sa od malého ani na krok.

Iba keby zaspal.

O chvíľu už spia jeden vedľa druhého. Navzájom sa hrejú a niečo sa im sníva.

KTO SOM?

Lemurko sa zobudil prvý. Rozhliadol sa a potom si spomenul.

Jemne poťahal Lunu za chvost.

Luna vyskočil akoby začalo horieť.

-Čo sa deje!-

Vyhŕklo z neho.

• Musím sa ťa niečo spýtať Luna. Je to veľmi, veľmi, veľmi dôležité.-

Začal Lemurko.

• Tak sa pýtaj , keď je to tak strašne dôležité.-

Povedal Luna pokojnejšie.

-Kto som?

Videl si už niekoho ako ja?-

Tak povedz, Ty vieš kto som?-

Hľadel na neho s vyvalenými očami.Obzeral si ho spredu i zozadu. Nazrel mu do úst dokonca i do uší, a stále len pohmkával a začudovane krútil hlavou. Nakoniec sa zahľadel hlboko do Lemurkových očí a jemne pohladkal jeho čiernobiely majestátny chvost.

Napokon prehovoril.

-Poviem Ti kamarát, stvorenie ako ty, som jakživ nevidel. -

Lemurko zosmutnel.

Luna pochopil, že mal odpovedať o trochu viac diplomaticky.

-Kto som? Kto len som? Odkiaľ som prišiel a prečo som tu? Chcel som tu byť? Alebo nechcel? Nikto to nevie. Keď nikto nevie kto som, možno ani nie som. -

Rozprával si Lemurko len tak pre seba.

Opäť bol smutný.

-Keď ani tento láskavý psík nevie kto som, kto mi to teda povie?-

Odrazu začal spievať smutnú pieseň:

Lemurkovi bolo teplo, teplúčko.

Kým kvapky dažďa nezmáčali jeho kožúšok.

Keďzafúkal neľútostný vietor,

len najhroznejšia, najstrašnejšia búrka vie to,

že sfúkol vôňu jeho mamičky.

-Ale, no táák, preč s týmto smútkom. To, čo nevieme dnes, sa môže vysvetliť zajtra. Neboj sa, možno už zajtra sa dozvieme, kto si.

Videl som jednu knihu. V nej sú nakreslené všetky zvieratá, stačí ju len nájsť a všetko bude jasné.-

Lemurko znova ožil.

-A kde je tá kniha?-

Luna sa poškriabal za uchom.

- Nuž, tá kniha je v kapitánovej kajute.-

Lemurko vyskočil od radosti.

-No tak poďme po ňu! -

Vykríkne, plný nadšenia.

-Pomaly, pomaly Lemurko. Teraz na to nie je správny čas, chytili by nás.

Som si istý, že raz bude iste príležitosť dostať sa tam. Ale teraz žiaľ musíme byť v utajení.-

A aby nedovolil Lemurkovi opäť smútiť, schmatol ho za ruku a niekde ho nedočkavo odtiahol.

LUNOV PRÍBEH.

Tento malý sa mu páčil. Hneď od začiatku ho mal rád.

Rozumel mu. Lemurko sa chcel zo všetkého najviac dozvedieť kto je. A chcel sa vrátiť k tomu teplu, na ktoré si pamätal.

-Teplo. -

Luna zavrel oči a odrazu ho cítil.

Teplučké, teplulinké mamine teplo.

Bolo mu príjemne. Odrazu bol opäť tým maličkým milovaným šteniatkom. Ó ako veľmi bol milovaný. Mal dokonca najlepšiu mamičku a ocinka na svete.

Lenže potom , raz v noci, ho čiesi ruky odtrhli od tepla. Zobrali ho preč. Preč od mamy a ocka.

Pamätá si to jasne.

Bola mu odrazu taká zima. Triasol sa.

Chcel sa vrátiť, ale nepoznal cestu späť.

Túlal sa. Zažil všeličo.

Nepriateľské psy, ale aj tie, čo sa rozdelili, keď mu škvŕkalo v brušku. Prešlo veľa jarí, liet, jesení a chladných hladných zím.

Ale až teraz, keď stretol Lemurka, Luna pocítil to teplo, na ktoré si pamätal. Schúlený pri tom malom klbku, cítil, že takto dobre je tomu, kto má niekoho, čo ho ľúbi. Domov môže byť všelikde, to je vlastne jedno kde. Len dve veci musia byť splnené- teplo a ľúbenie.

CHODIA LEMURY DO ŠKOLY?

-Chodia lemury do školy?-

Opýtal sa raz ráno Luna. Spýtal sa to preto, lebo odkedy vstali odpovedal už na toľko Lemurkových otázok, že sa cítil ako ozajstný učiteľ.

-A čo je to škola?-

Opýtal sa Lemurko.

-Škola priateľu, je prepotrebná vec.

-V škole sa naučíš veci, ktoré sú pre teba dôležité.-

-Dôležité?-

Zopakoval Lemurko začudovane.

-Veru dôležité.

V škole je učiteľ a ten je veľmi múdry. A všetko, čo vie, učí svojich žiakov, aby boli múdri ako on.

A možno aj múdrejší.

Škola Ti pomôže objaviť múdrosť života.-

Dodá ešte Luna a tvári sa pri tom veľmi dôležito.

-Luna, okrem Teba nepoznám nikoho múdreho, mohol by si byť mojím učiteľom?

Luna sa zaškeril.

-Nuž ja budem Tvojou školou. Nič iné Ti vlastne ani nezostáva, Lemurko môj.-

Povzdychne si starý Luna.

V nasledujúcich dňoch mal učiteľ Luna toľko učiteľskej práce, že na nič iné už nezostával čas.

Lemurko sa ustavične pýtal a to jeho prečo, bolo počuť z každej strany.

-Prečo jedno zviera žije vo vode a druhé vo vzduchu? -

Alebo.

-Prečo v noci spíme?-

-Prečo musíme jesť?-

-Prečo je slnko tak vysoko?

-Na čo je vlastne mesiac?

-Prečo máme starosti?

-Prečo len neviem prestať smútiť?-

Mnohé otázky však zostávali nezodpovedané.

-Kto som?-

Lunovi bolo jasné, že Lemurkovu zvedavosť by neuspokojil ani za celý psí život.

Ale s určitosťou vedel i to, že lemury sú šikovní žiaci. Znamená to teda, že lemury, kdekoľvek žijú, určite chodia do školy.

LEMURIA ŠKOLA.

Lemuri sa narodia a vedia chodiť. Takisto vedia okamžite rozprávať a to je veľká výhoda. Môžu totiž na rovinu povedať, čo sa im páči a možno aj nepáči. Lemury sú veľmi inteligentné zvieratká, to je pravda.

A sú neuveriteľne dobré.

Lemuri sa hrajú všetci so všetkými. Nebijú sa a nenaťahujú. Sú veľmi priateľské, všetko si požičajú a so všetkým sa rozdelia. Nehovoria si škaredé slová, ba ani prezývky a nevysmievajú sa jeden druhému. Lemuri sú proste priatelia. Nechodia do škôlky.

Nastupujú rovno do školy. A to už na druhý deň svojho lemurieho života.

Taká je tradícia. Znamená to, že tak to bolo a tak to vždy bude.

V škole sú dve hodiny denne.

Učia sa všetko a o všetkom. A keďže si lemuri všetko zapamätajú už pri prvom počutí, sú naozaj veľmi, veľmi, veľmi múdre. Po škole sa hrajú a vymýšľajú také veci, že by ste sa čudovali.

Tie dve hodiny denne, ktoré sú v škole, využívajú naplno. Lemuri totiž veria, že len múdry lemur prežije a zvládne všetko, čo sa môže stať.

Učiteľkou je vždy najstaršia členka veľkej rodiny, lebo lemuri sú všetci ako jedna veľká rodina.

Všetky mláďatá sa učia v jednej triede. Každý každého pozná po mene a každý má každého rád. Také niečo je možné asi iba u lemurov.

PRVÝ DEŇ V ŠKOLE.

Na druhý deň otec priviezol Izabelu do školy.

Vošli do triedy. Všetci odrazu stíchli.

-Takže to všetci vedia.-

Pomyslela si Izabela. Hľadeli na ňu akosi smutne a ľútostivo.

To ticho sa jej vôbec nepáčilo. Chýbal jej braček. Nikto neprehovoril a toto ticho, podobné aké je od včera v ich dome, jej ho zas pripomenulo.

-Vitaj Izabela. -

Ozval sa odrazu láskavý hlas. Otočila sa k nej.

-To je Tvoja pani učiteľka.-

Pošepol jej otec.

Izabela sa okamžite uklonila.

Úklon je totiž v lemurom svete znak úcty.

Učiteľka dala znamenie otcovi a ten pochopil, že je čas aby odišiel.

Potom Izabelu usadila a povedala jej:

-Príde čas, keď sa všetko zmení, ver tomu Izabela.-

Prikývla.

Viac sa k tomu učiteľka Edna nevracala.

V ten deň musela vysvetliť svojim žiakom dôležité veci.

Bol najvyšší čas, aby začala vysvetľovať.

Zo stola vzala veľkú ťažkú knihu a ukázala im ju.

-Toto je lemuria kniha. Je v nej všetko o nás lemuroch.

Počúvajte.

Odborný názov: lemur catta - číta sa lemur kata

Lemuri patria medzi primáty. Primáti sú inteligentné cicavce. Byť inteligentný, znamená vedieť si poradiť za každých okolností.

Lemuri žijú na stromoch, aj na zemi. Svoje naozaj dlhé prsty používajú na uchopovanie a podávanie listov a ovocia do úst.

Ich telo tvorí malá hlava, je hnedá s bielymi bystrými očkami, obkolesenými čiernymi kruhmi. Obrátený biely trojuholník sa im tiahne od vrchu ňufáčika až ku čiernej čiapočke. Ušká sú biele s čiernym tenkým stredom.

Čierny je aj akoby psí ňufáčik. Majú štíhle telo s krátkou srsťou, dlhé prsty na rukách aj nohách. No skutočne najdlhšie čo lemury majú, je chvost.Majú ho vyzdobený striedavo bieločiernymi pásikmi.

Veľkosť lemurov :Telo je dlhé 46 centimetrov, chvost je dlhý až 56 cm.-

Hneď ako to prečítala, rozdala deťom šijacie metre a povedala:

-V dvojiciach sa zmerajte a zapíšte si svoje miery do zošita.

Urobili ako im povedala, no nechápavo na seba pozerali.

-Prepáčte deti, trochu som Vás pomýlila, samozrejme, že tieto miery, ktoré som na začiatku spomenula, patria dospelým lemurom, vy ešte poniektorí musíte dorásť, ale ak správne rátate, iste ste si všimli, že náš chvost je o 10 centimetrov dlhší ako celé telo. Povedzme si teda načo nám je tak dlhý chvost.

Našim chvostom sa dorozumievame bez slov. Naučíte sa to neskôr. Potrebujeme na to trochu viac času, ale zvládnete to.

Teraz ale pokračujme ďalej.

Lokalita: Suché lesné oblasti.

Rozšírenie: Juhozápadný Madagaskar

Rozmnožovanie: Samica rodí medzi augustom a novembrom jediného potomka.-

V tú chvíľu sa všetky oči pozorne zahľadeli na Izabelu. Učiteľka ich pozorovala, prerušila rozprávanie a pomaly a trocha tajomne povedala.

-Raz za čas sa v lemurej rodine stane, že sa naraz v ten istý deň, tej istej lemurej mamke a ockovi narodia dve mláďatá.-

Izabela hľadela na učiteľku a mlčala.

Rozmýšľala, prečo sa to stalo práve jej, Lemurkovi, mamke a ockovi.

-Aj ja som z dvojčiat.-

Dodala učiteľka trochu tichšie a v tej chvíli sa všetky oči upreli na ňu.

Učiteľka Edna sa pozrela na Izabelu a usmiala sa na ňu.

-Pokračujeme: Gravidita trvá 19 týždňov, nové narodené mláďatko je nosené mamičkou. Nie preto, že by nevedelo chodiť, ale preto, že nový život je krehký a treba ho chrániť. Nebezpečenstvo sa môže ukrývať všade.-

Jedno z mláďat sa prihlási a pýta sa.

-Prosím, čo je to tá gravi....-

-Gravidita.-

Pomaly, ale jasne zopakuje učiteľka Edna.

-Gravidita je čas, za ktorý malé lemurčiatko narastie na o trochu väčšie lemurčiatko, ktoré sa potom jedného dňa narodí a je na svete.-

Počúvajú ju a ani nedýchajú. Všetko, všetúčko ich zaujíma.

-Keď skončí škola, pred dverami Vás budú čakať mamičky a odvezú si Vás na svojich skúsených a silných chrbtoch domov.-

Izabela však vedela, že ju mamka nikde neodnesie. Aj učiteľka to dobre vedela, pozrela sa hlboko do Izabeliných očí a usmiala sa na ňu. Akoby jej zas chcela povedať, že všetko bude dobré.

-Deti by nemali mať starosti, pretože potom príliš rýchlo vyrastú.-

Pomyslela si Edna.

-Tak milí moji, je koniec nášho dnešného učenia. Rozlúčime sa. Ale zajtra sa opäť stretneme. Buďte opatrní a všetko si všímajte. Všade naokolo je veľa zaujímavých vecí, o ktorých mi zajtra porozprávate.-

Všetci prikyvovali a predbiehali sa v tom, kto sa rozlúči ako prvý.

Ich učiteľka je najmúdrejšia zo všetkých. Volá sa Edna.

To im bolo jasné hneď po prvom školskom dni.

Pozorovala, ako si odnášali domov milované poklady.

Ju jedinú odnášal na svojom chrbte ocinko.

Edna za nimi hľadela a rozmýšľala. Na chvíľu zavrela oči a predstavovala si jeho tvár.

-Ach Demeter, tak veľmi mi chýbaš.-

Potom zavrela školské dvere a pobrala sa domov. Kráčala pomaly, veľmi pomaly.

Aké však bolo jej prekvapenie, keď ju zbadala pred svojim malým ružovým domčekom.

-Izabela?-

-Ocinko musel niečo vybaviť, tak som na chvíľu prišla. Môžem?-

Opýtala sa nesmelo.

-Samozrejme, že môžeš. Vitaj u mňa a poď ďalej.-

V to popoludnie sa dlho rozprávali. O všeličom.

VEDIA LEMURY PLÁVAŤ?

Teplá noc nedovoľovala spať nikomu. Bolo dusno a vzduch akoby sa ani nehýbal. Dokonca i more bolo hladké a pokojné.

Lemurko sedel na brehu a snažil sa zahrabať do piesku. A keď mu von trčala len jeho hlava, prestal sa konečne vrtieť a zahľadel sa na mesiac.

Bol tenký, presne taký istý, ako vtedy, ako keď....

Nie, nechcel na to myslieť. Nechcel byť znova smutný.

Lenže, keď si odmyslel to nepekné, zavrel oči a videl miesto, kde sa narodil.

Bol vo vodnatej tme, potom odrazu von,všetci pobehovali, ale on videl len tie oči, mäkké a usmiate, najprv jej a potom jeho. Mama je šťastná, ocko je hrdý a jeho sestrička je blízko pri ňom.

Všetko bolo také naozajstné. Až kým Lemurko neotvoril oči.

Zostal len mesiac.

Jeho verný priateľ Luna ho však objal mäkkou labou, tak ako priateľ priateľa.

Aj on sa zahľadel na mesiac a potom povedal.

-Má meno ako ja.-

-Luna- mesiac.-

-Mám rád lunu, ale dnes sa na ňu hnevám.-

-Urobila ťa smutným.-

Luna nemal rád, keď smútok vyhasínal šibalský jas v Lemurkových očiach. Potreboval ten jas. Zvykol si naň. Dával mu silu.

A on Luna tu bol predsa na to, aby zaháňal smútok z Lemurkových očí. Veď keď sa to tak vezme, on Luna, bol akoby náhradným Lemurkovým ockom a ockovia sú tu predsa preto, aby sa ich deti smiali.

Áno, presne na to sú ockovia.

A tak ako vždy, keď smútok potichu vošiel do Lemurkových očí, Luna okamžite vymyslel, ako ho odtiaľ vyhnať.

-Vedia Lemury plávať?-

Opýtal sa Luna.

Lemurko pokrčil plecami tak ako vždy, keď niečomu nerozumel.

Potom sa pozrel do očí Luny a presne vedel, čo bude nasledovať.

Zajtra sa naučí plávať. Luna sa už o to postará.

Lemurko sa ešte raz zadíval na mesiac, ale Luna už odhrabával piesok.O minútu už ťahal Lemurka von z piesku a celou cestou mu náruživo vysvetľoval, že plávanie je prepotrebná vec.

-Stačí správne opakovať pár akoby tancov.-

Zdôrazňoval Luna dôležito.

A Lemurkovi neostávalonič iné, len opakovať pohyby, bez ktorých sa vraj plávať nedá.

-Plávanie bude zábavné.-

Vedel to, tušil to, cítil to, ba bol už o tom presvedčený.

-A keď už po dvestotridsiatyšiestykrát, konečne správne zopakoval všetky pohyby podľa pokynov Lunu, bol strašne unavený. Zívol.

-Tááák, ako tak na Teba pozerám, je čas ísť spať.-

Povedal Luna.

-Ale zajtra pokračujeme. Chýba Ti kondička kamarát.-

-Kondička, kondička.-

Durdil sa Lemurko.

-Tie Tvoje plavecké pohyby ma úplne zničili.-

No aj tak sa nevedel dočkať rána, kedy to plávanie prvýkrát vyskúša.

-Hneď ráno ho hodí do vody. V praxi sa vraj plávanie učí najlepšie.-

Aj Luna sa takto naučil plávať, je to osvedčená technika.-

Chcel si to ešte premyslieť, ale zaspal.

Spal omotaný do svojho hebučkého chvosta.

Luna sa každé ráno potešil pohľadom na to malé klbko. Ale v to ráno, Luna zaspal.

Loď sa hojdala a kývala zo strany na stranu.

Klbko sa pomaličky rozkotúľalo. Lemurko spal tvrdo, necítil nič. Snívalo sa mu, že sa kotúľa po tráve a uteká pred sestričkou. Smiali sa.

Potom sa však kĺbko prikotúľalo tesne k okraju lode a čľup, spadlo do studenej vody.

Klbko sa na chvíľočku ponorilo. Lemurko sa nadýchol vody a vôbec sa mu to nepáčilo.

Potom prudko vystrčil hlavu von a zakričal.

-Čo? Ako? Prečo? Kde som, čo som kto som? Lunááááá pomóooooc!-

Luna sa prebral. Vyskočil a trielil k nemu.

-Plávaj Lemurko!-

Zakričal Luna a prudko skočil do vody.

Lemurko začal okamžite opakovať pohyby, ktoré si včera nacvičil na suchu.

-Výborne, kamarát, ide Ti to výborne. -

Lemurko ceril zuby a hneval sa. Ó ako veľmi sa hneval, no voda ho príjemne schladila a čoskoro už na hnev celkom zabudol. Plával a plával a odrazu ho to tešilo, páčilo sa mu to a bolo to krásne.

Plával celý celučký deň. Šantili s Lunom a čas, akoby sa pre nich dvoch zastavil. Nikam sa neponáhľali. Dnes nemali nič na práci. Lemurko sa naučil plávať a to bolo proste super.

Mesiac sa odrážal na hladine mora, ale Lemurkovi sa zdalo. Akoby mu chcel niečo povedať. Plával v smere zlatožltej žiarivej cestičky, ktorú si mesiac vysvietil a snažil sa rozlúštiť, čo mu to vlastne chce odkázať. Možno má pre neho tajomnú správu?

Niekde ďaleko, kde jeho oči nemohli dovidieť, bol niekto, kto v tú istú chvíľu pozeral na ten istý mesiac.

Izabela sa v ten deň naučila plávať v lemurej škole a nesmierne sa jej to páčilo.

Bolo viac ako isté, že lemuri vedia plávať.

VŠETKO MÁ SVOJ ZMYSEL.

Našiel ho na druhom konci lode. Premýšľal. Luna vedel, že sa mu v hlavičke preháňajú otázky. Kopisko otázok.

-Všetko má svoj zmysel, aj keď ho hneď nevidíme.-

Povedal Luna. Lemurko tomu nerozumel.

-Vysvetíš mi to milý Luna?-

Opýtal sa.

-Aký zmysel má to, že som sa stratil a teraz som tak ďaleko od svojich milovaných?-

Luna sa usmial.

-Keď sa nám stane niečo zlé, pýtame sa prečo. Sme smutní a sklamaní, ale už nasledujúce ráno nám môže priniesť odpoveď prečo. A možno sa to dozvieme neskôr, ale ver Lemurko, je tak ako má byť.-

-Tak ako má byť.-

Zopakoval Lemurko. Tváril sa zvláštne. Ale potom sa odrazu jeho tvár rozjasnila a vykríkol.

-Keby sa to nestalo, nikdy by som Ťa nestretol Luna môj a to by bolo smutné.-

Objali sa.

PROBLÉMY V ŠKOLE.

Na výcviku lemurov má stále problémy.

Snaží sa. Naozaj sa snaží zo všetkých síl. No odrazu, akoby sa niečo stalo a dejú sa s ňou čudesné veci.

Izabela nevie prečo sa to deje.

Ale všetky tie nevysvetliteľné divy sa dejú preto, že ich práve prežíva jej braček- dvojča.

A ona len jednoducho cíti to, čo robí Lemurko.

Začalo sa to ešte pred vyučovaním.

Izabela sa odrazu začala správať naozaj divne. Najprv nečakane vyskočila a kožušinka sa jej celá zježila. Potom akoby sa nevedela nadýchnuť a dychčala a fučala a kričala pomoooooc. Všetci sa na ňu udivene pozerali.

-Si v poriadku Izabela?-

Opýtala sa učiteľka Edna.

-Ja neviem, čo sa to so mnou robí. Nedokážem to ovládať.-

Edna sa zamyslela, no nepovedala nič. Ale niečo jej to pripomínalo.

Vlastne tušila, čo sa deje s Izabelou.

Učiteľka chcela upokojiť deti a tak sa radšej pustila do vysvetľovania.

-Slovo potrava znamená to, čo jeme. Jedlo nás môže zasýtiť, potešiť, ale aj vyliečiť. My lemuri jeme plody, listy, kôru, trávu a ešte iné veci. Nemusím Vám hovoriť, že sme maškrtníci a máme radi sladké veci. Aledeti moje, všetkého veľa škodí. Jedzte teda s mierou.-

Učila ich a čítala im časti zo starej Lemurej knihy.

-Lemuri sú príbuzní opíc a ľudoopíc, obývajú zem, ale výborne lezú aj po stromoch.

Lemuri sú aktívne počas dňa, žijú v tlupách- rodinných skupinách s počtom asi 12- 20 členov.

Lemuri sa prechádzajú po štyroch so zdvihnutým chvostom a svoje teritórium si označujú. -

Na chvíľu prestala čítať. Postrehla, že sa niekto hlási.

-Čo je to teritórium?-

Opýtal sa malý lemur.

-Teritórium je to, kde žijeme a všetky cestičky dookola, ktoré poznáme. Je to miesto, ktorému hovoríme domov.-

Potom pokračovala.

- Veľké množstvo lemurov žije na ostrove, ktorý sa volá Madagaskar.

Dorozumievajú sa asi 15 rôznymi zvukmi.-

Edna zatvorila knihu.

Dnes som sa chcela dostať presne po toto miesto v našej starej lemurej knihe.

Niečo by som si s Vami rada nacvičila.

Pripravila som pre Vás dobrodružnú cestu. Musíte ale dodržať nasledujúce pravidlá:

Pravidlo číslo jedna: NEROZPRÁVAŤ- za žiadnych okolností nerozprávať. Predstavte si, že v blízkosti je nepriateľ a vaše slová Vás prezradia. Ale vy máte výhodu poznáte tajnú abecedu, ktorou si poviete všetko. A nepriateľ neporozumie nič z toho, čo ste si chceli povedať.

Dokonca sa môžete medzi sebou dorozumievať na diaľku. A nepriateľ nič nepostrehne. Pamätáte sa, čo sme si hovorili o našich chvostoch?

Odrazu niekto z detí Ednu prerušil.

Izabela ťažko dýchala, akoby nemala dosť vzduchu. Nepokojne skákala na stoličke, až z nej nakoniec spadla.

Rýchlo vstala, ešte raz sa zhlboka nadýchla.

-Si v poriadku Izabela.-

-Opýtala sa Edna vyľakane.

-Prepáčte.-

Ospravedlnila sa.

Cítila sa zahanbene a radšej si sadla späť na stoličku.

Celé toto vyčíňanie sa stalo presne v okamihu, ako Lemurko spadol do vody a naučil sa plávať.

Učiteľka Edna malú Izabelu objala. Tak rada by zahnala všetky tieto predivné chvíľe kamsi veľmi, veľmi ďaleko.

-Teraz Vám ukážem ako sa môžete dorozumievať pomocou zvukov.-

Pokračovala.

Našimi zvukmi sú kvičanie, funenie, mľaskanie aj vreskot.

Vysvetlila im, čo znamená každý z pätnástich zvukov.

Narodenie, radosť, stratenie sa, smútok, nebezpečenstvo, zvolávanie na spoločné stretnutie, oheň, voda, nepriateľ, výstraha, útek, ukrytie sa na strome, potrava, búrka, rozlúčka ...

Potom si jednotlivé zvuky cvičili tak, že sa poskrývali okolo školy a snažili sa reagovať na Ednine pokyny.

CHVOST.

-Zafarbenie chvostov vyčnieva nad nízkou trávou a slúži ako signalizačné zariadenie. Chvosty pomáhajú orientácii zvierat pri premiestňovaní skupiny.-

Začala v to ráno školské vyučovanie témou o chvoste.

Všetci sa pozreli na ten svoj chvostík a usmievali sa.

- Pozrite sa milí moji, náš chvost to je teda vynález!

Bez neho by sme boli stratení, opakujem stratení.

Niečo si vyskúšame

Kým napočítam do 18 skryte sa, no nechoďte priďaleko. Za každých okolností musíte rozmýšľať. Nerozvážnosť by Vás mohla stáť život a ten máte len jeden.

Keď Vám dám zvukové znamenie pre nebezpečenstvo, vystrčím chvost a tým potvrdím z ktorej strany sa zloba blíži. Vy mi svojimi chvostíkmi ukážete , kde ste. Prídem vám na pomoc. Ale pamätajte, nepriateľ Vás nesmie zazrieť.

Sledujte pozorne môj chvost, a premiestňujte sa za mnou, vyvediem Vás bezpečne ďaleko od nebezpečenstva.-

Zdalo sa im, že je to najdobrodružnejšia hra na svete.

A možno sa naozaj iba hrali, ale učiteľka Edna ich touto hrou pripravovala na oveľa dobrodružnejšiu hru, ktorá sa volá ŽIVOT.

LEMURI URČITE NEFAJČIA.

Izabela sa rozkašľala. Ponúkli jej vodu, no nepomáhalo to, oči ju štípali a tiekli jej slzy. A z pusy jej vychádzal dym.

Ostatní v triede sa na ňu začudovane pozerali a nevedeli si vysvetliť, kde sa ten dym vzal. Učiteľka Edna otvorila okno.

Dym bol štipľavý a smrdel.

Lemurko v tej chvíli skúšal, ako sa fajčí. Tajne sa vytratil od Lunu, keď spal a dal sa do fajčenia. Odpozoroval to od pirátov a chcel to len vyskúšať. No veľmi skoro to oľutoval. Dusil sa, kašľal a nevedel sa ani len nadýchnuť.

-Zadusím sa. Už je so mnou koniec!-

Myslel si.

V ten deň sa Luna veľmi hneval a povedal mu len jednu vetu:

-Sme zodpovední za svoje činy a musíme žiť tak, aby sme nemuseli ľutovať, že sme urobili zlú vec, ktorá nás priviedla do nešťastia.-

Fajčenie je vec zlá, to bolo Lemurkovi jasné na celý život.

Našťastie je dnes koniec vyučovania o čosi skôr. Izabela je zo svojho správania celá preľaknutá. Už aby bola doma.

Z triedy odchádza posledná. Radšej sa pozerá do zeme. Všetci si ju totiž začudovane obhliadajú.

-Počkaj Izabela.-

Zastaví ju učiteľka Edna.

-Chcela by som Ti ešte niečo povedať.-

Chcela by, no ako začať? Mlčí. Hľadí na Izabelu.

-Poviem Ti niečo.-

Začne napokon.

-Sú okamihy, keď sa správam tak ako nechcem, cítim to, čo nechcem, počujem rôzne zvuky, cítim vône, alebo aj nevône. Alebo je mi odrazu zima. Dvojčatám sa to stáva. Až priveľmi sú spojení neviditeľným putom. Tak ako Ty s Lemurkom. Tak ako ja s ...-

Vetu nedokončí.

-Pozri si túto fotku.-

Podá ju malej.

-Kto je na tej fotke.?-

Opýta sa.

-Ja Edna, on Demeter.-

-Kto je Demeter?-

Opýta sa prekvapená Izabela.

-Je to môj brat, moje dvojča.-

A kde je teraz?

-Jój- to keby som vedela moja drahá, zariadila by som, aby sa vrátil.

Vzala mi ho voda, tak ako Tvojho Lemurka.-

-Izabela spozornela.

-Niekto by ich mal priviesť späť.

Povedala odrazu.

-Niekto ako Ty Izabela.-

Dodala Edna.

-Cítim, že tebe by sa to mohlo podariť. A ver, keby som mohla, sama by som šla. Lenže vodkyňa nesmie nikdy opustiť rodinu lemurov, nikdy.

Vezmi si túto knihu. A uč sa z nej doma.

Ani nevieš ako sa Ti to čoskoro zíde.

Izabela zaďakovala, vzala ťažkú starú knihu a rozlúčila sa s učiteľkou.

ZMRZLINA.

Bol horúci deň.

Luna a Lemurko mali pocit, že sa rozpustia.

-Je mi teplo.-

Sťažoval sa Lemurko.-

-Niečo by sme s tým mali urobiť.-

Povedal Luna pomaly a tak trochu lenivo.

Rád by niečo vymyslel, ale v takej horúčave sa predsa vôbec nedá rozmýšľať.

A potom to prišlo. Nápad, veľmi dobrý nápad.

-ZMRZLINA!-

Vykríkol Luna, vyskočil, schmatol Lemurka a ťahal ho hlbšie do skladu.

-Toto je mraznička a vo vnútri je ukrytá zmrzlina.-

Lemurko sa už nevedel dočkať.

A keď dojedali siedmu, už im vôbec nebolo horúco. Naopak, drkotali zubami, lebo boli studení presne ako ona- zmrzlina.

OPäŤ V LEMUREJ ŠKOLE.

-Rodina- to najdôležitejšie pre nás lemurov.-

Začala v to ráno Edna.

-Teraz si vyberte zošity a zapíšte si do nich mená všetkých členov našej rodiny. Začnite od Vás teda od najmladších.-

Izabela sa začala triasť. Vonku bolo neskutočne horúco, ale jej bolo ako v mrazničke.

-Čo sa deje Izabela?-

Opýtala sa učiteľka.

-Jjjjjje, mmmmmmi, zzzzzima.

Toto správanie učiteľku Ednu vôbec neprekvapilo.

-Ach koľko krát jej bolo takto mrazivo!-

Pozorne sa zadívala do Izabeliných očí. Niekto iný by si možno myslel, že sa chce mladá lemurica vyhnúť škole a takto si vymýšľa.

Ale Edna vedela, čo to všetko znamená. Až priveľmi dobre to vedela.

Objala ju a hriala svojím teplom. O chvíľu bolo všetko v poriadku. Zmrzlinová zima sa rozplynula.

-Tak môžeme pokračovať.-

Otvorila knihu a začala z nej čítať presne tam, kde naposledy prestali.

Lemuri majú ploché nechty na všetkých prstoch- takže ich ruky a nohy sú prispôsobené pre uchopovanie. Celkom iný, odlišný, je druhý prst na zadnej nohe. Tento prst však nemá necht, ale dlhý čistiaci dráp na prečesávanie srsti.

Na chvíľu prestala a pozrela sa na žiakov.

-Nezabúdajte, že my lemuri sme veľmi čistotní.-

Povedala to hrdo a dôležito.

My lemuri sme samozrejme ustavične dokonale upravené, nosíme totiž svoj hrebeň stále so sebou. Nezabúdajte na to.-

-Dnes by sme sa ešte bližšie pozreli na naše oči.-

Pozrela na svojich žiakov a veselo zažmurkala.

Novonarodené mláďatá majú jasne modré oči. Žiarivú žltú farbu získavajú ich dúhovky až neskôr.

Máme pigmentové škvrny na sietnici oka. Keď nás osvetlí prudké svetlo, naše oči dokážu v tme svetielkovať. Vtedy ožiaria tmu noci a my môžeme vidieť. Žiadne tajomstvo sa pred nami neschová.-

Edna opäť otvorila lemuriu knihu a čítala:

Lemury majú problém s udržiavaním tepla. Núti ich to k podivnému chovaniu- ráno sedávajú otočení k rannému slnku s roztiahnutými rukami- snažia sa ohriať si čo najväčšiu plochu tela slnečnými lúčmi.

-To je veru pravda.-

Povedala.

-Niet horšej oštary ako keď je lemurovi zima.-

Lemury dokážu v niektorých prípadoch sami vyhľadať a použiť prírodné lieky.

Zjedia aj jedovaté rastliny, aby sa zbavili infekcie. Keď zjedia trochu hliny, neutralizujú rastlinné toxíny- znamená to, že kúsky hliny zneškodnia nebezpečné jedy.

Dokážu zjesť rastlinku, ktorá chráni ich ešte nenarodené mláďatko.

Dožívajú sa 20 rokov.-

-Je to dlhý čas? -

Opýtala sa Izabela.

-Aký čas?-

Nerozumela učiteľka.

-Čas na život.-

-Jój moja malá je to dosť dlhý čas na to, aby si prežila všetko.-

JEDIA LEMURY FIGY?

-Jedia lemury figy?-

Opýtal sa Luna.

-Aké gigy.-

-Povedal som predsa figy a nie gigy.-

Lemurko tak ako vždy pokrčil plecami a povie:

-A čo ja viem?-

-Nie?-

Zakričí Luna.

-Ó figy, sú úžasné, suprovité, sladučké a také nezvyčajné, jedinečné, neopakovateľné.

Na chvíľu Ti po nich stŕpnu ústa, ale potom, potom si už celkom v raji.

Luna Ti zoženie figy Lemurko a bude to ešte dnes.-

Keď raz Luna niečo povedal, tak to aj splnil.

Lemurko to už dobre vedel.

-Nie je umením, niečo nasľubovať, to dokáže každý. Splniť sľub je bojová úloha.-

Hovorieval.

- Nikdy nesľubuj viac ako dokážeš splniť.-

Tak, keď sľúbil figy, musel ich zohnať.

A hoci by ich zohnal aj spod zeme, raz niečo sľúbil a už sa to nedá vrátiť späť.

V sklade zásob na jedenie však žiadne figy neboli. Luna to vedel na sto percent. Keby tam totiž bola, čo i len jedinká figôčka, už dávno by ju zacítil a teda by tam už dávno nebola. Bola by niekde úplne inde. V jeho bruchu.

-V kapitánovej kajute by figy byť mohli.-

Rozmýšľal nahlas. Kapitán mal kajutu prepchatú sudmi a v každom z nich mal dobroty na jedenie.

Lenže dostať sa do kapitánovej kajuty- to také jednoduché nebolo.

Ani táto možnosť dnes neprichádzala do úvahy.

Ale figy zohnať musí, na tom sa nič nemení.

Luna hlboko premýšľal a pomaly sa dostával do stavu, keď sa jeho premýšľanie zmenilo na spánok. No práve v tú chvíľu loďou zakymácalo. Luna neudržal rovnováhu a rozpľasol sa na podlahe. Potom počul už len známe pokyny:

-Spustiť kotvu, pristávame. Všetkým však pripomínam, že o hodinu loď vypláva a na nikoho sa čakať nebude.-

Luna schmatol Lemurka a ako prví vytrielili z lode. Prudkým skokom sa ponorili pod hladinu vody a plávali smerom k brehu.

Luna mal pred očami len jedno, sľub, ktorý musí byť do hodiny splnený.

O chvíľu už kráčali po trhovisku.

Z každej strany niekto voľačo núkal. Lenže to, čo Luna tak urputne naliehavo zháňal, to neponúkal nikto.

Hnal sa cez dav ľudí a za sebou ťahal Lemurka.

A potom Luna uprostred toho hluku a všetkých tých vykrikujúcich predavačov a obzerajúcich sa kupujúcich odrazu zastal. Stál na jednom mieste so zatvorenými očami. Stál a vdychoval vôňu. Vôňu, ktorá mohla patriť len jednému.

-Tam.-

Ukázal po chvíli a Lemurko nestihol vydať ani hláska, keď ho zdrapili Lunove laby a vlieklli ho smerom-tam.

Zadychčaní zastali pred jedným stánkom.

Predavač nič nevykrikoval. Nič neponúkal, nikoho na svoj tovar nelákal.

Spal.

-Lemurko, pre istotu sa skrúť do klbka a čakaj tu.-

Povedal Luna. Potom pristúpil celkom blízko.

Tovar strážila mala nervózna opica.

Keď zbadala Lunu ešte viac sa namosúrila, naježila chlpy, vystrelila dopredu svoj chvost a precedila pomedzi zuby

-Čo chceš?-

-Figy.-

Odpovedal Luna.

-Táák figy.-

Zopakovala Lunovu požiadavku opica.

-A čo dostanem za figy ja.-

Opýtala sa úlisne.

Luna jej ukázal zlatú mincu a ona k nej pomaly približovala malú labku s ostrými pazúrikmi. Luna skryl mincu a pokojne povedal.

-Najprv tie figy.-

Opica mu dala znamenie, aby ju nasledoval za malý záves.

Boli naukladané v prútenom koši a voňali tak, že sa nedali s ničím pomýliť. Luna sa k ním priblížil. Ich vôňa ho úplne pobláznila.

-Stop!-

Zvrieskla opica.

-Figy sú vzácne. Tvoja minca nestačí. Čo mi ešte dáš za tieto figy?-

Vydierala ho. Vedela, že ich tento smiešny pes veľmi chce.

Ale Luna okrem zlatej mince už nič nemal.

A tieto figy. Tak veľmi ich potreboval.

Chvíľu rozmýšľal a potom ho to napadlo.

Podišiel bližšie k opici a niečo jej pošepol.

Spozornela, zahľadela sa na neho a nakoniec prikývla. Luna sa vrátil k Lemurkovi.

-Poď za mnou priateľu.-

Opica neveriacky pozerala na Lemurka a nemohla uveriť vlastným očiam.

Bolo jasné, že tvora podobného Lemurkovi jakživ nevidela.

Obchádzala ho niekoľkokrát, ovoniavala ho a opatrne sa ho i dotkla.

-Vyzerá ako opica, ale nie je to celkom opica.-

Hovorila si len tak pre seba.

-Priateľu, tvoj chvost je hodný uznania.-

Povedala.

-Môžem sa s tebou odfotiť?-

Poprosila.

Z jej hlasu sa úplne vytratil hnev a nervozita. Zostal v ňom len údiv.

Opica vybrala fotoaparát a urobila fotku.

-Tomu by som neverila.-

Ustavične opakovala.

V duchu si predstavovala, že za takú nezvyčajnú fotku dostane peknú kôpku peniažkov.

Niekto ako opica, má rád peniaze.

Niekto ako Luna, ich rád vymení za figy.

Potom opica priniesla košík s figami a podala ho Lunovi.

Okolím zaznelo trúbenie.

-Naša loď!-

Vykríkol Luna.

-Musíme ísť!-

-Ďakujem za figy.-

Zakričal ešte opičkiným smerom a už ich nebolo.

Pribehli v poslednú chvíľu.

-Vytiahnuť kotvu. Kto to nestihol má smolu. -

Skočili do vody a plávali smerom k malému okienku, ktorý bol oknom do podpalubia lode.

Mokrí, unavení a hladní, sedeli na zemi, uprostred prútený košík a figy.

Prvú podal Lemurkovi, ďalšiu si vzal, rozpolil a vhodil si ju do pusy.

Zavrel oči a prehltol.

Lemurko robil presne to isté a keď sa mu sladká figa pomaly rozpúšťala na jazyku, bol odrazu presne tam, kde mu Luna povedal.

V raji.

Lemury jedia figy, to im bolo obom jasné.