Nameless

Sedel tam celkom sám, nikde ani živej duše. Tiene stromov stojacich za ním akoby strážili jeho osamelosť. Chladný vánok sa zľahka pohrával s konármi a jemne ako pohladením mu odhrnul vlasy z očí. Neprítomný pohľad sa strácal kdesi v jazere, ktoré sa rozprestieralo pod kopcom. To miesto mal rád už odmala. Zbožňoval pohľad na vlniacu sa hladinu, v ktorej sa lámali lúče slnka. Teraz sa však na nej odrážal mesiac. Ten jediný pretínal tmu, v ktorej sa nachádzal.

„Odišla... je preč...“ prepadla ho vlastná myšlienka. Až v tej chvíli si pripustil pravdu a uvedomil si, že ju stratil... znovu. Nie ako vtedy pred rokmi, keď sa ich osud pokúsil rozdeliť prvý krát, ale podarilo sa mu to len z časti... Nikdy na to nezabudol.

Všetko sa to stalo v ten večer, ktorý mal byť pre oboch jedným z najšťastnejších. Už boli takmer na mieste, skoro už videli vlniacu sa hladinu jazera. Chcel, aby bolo všetko dokonalé, a preto ju tam priviedol. Na miesto, kde sa spoznali... No neboli tam sami. Niečo zašuchotalo v kroví. Srdcia sa im obom rozbúšili, keď sa ozvalo vrčanie. Čosi s postavou človeka, no chovaním zvieraťa sa na nich vrhlo. Musel ju ochrániť... aj za tú najvyššiu cenu. Ona bola tým najdôležitejším v jeho živote. Zápasil so stvorením čo mu sily stačili, no prehrával... Kričal na ňu, aby utiekla, bežala pre pomoc. So strachom v očiach a s búšiacim srdcom počúvla, a letela lesom ako najrýchlejšie mohla. Nechcela ho opustiť, no chcela mu pomôcť.

Akoby prešla len chvíľka a ona sa vrátila na miesto s políciou a lekármi. Nebolo však už komu pomáhať. Našli tam len bezvládne telo devätnásťročného chlapca...

V novinách sa vtedy písalo o lúpežnom prepadnutí s tragickým koncom. To však nebola pravda. Chlapec mal stále na ruke svoje hodinky, vo vrecku peňaženku a malú čiernu škatuľku... so zásnubným prsteňom.

Všetko o zlodejovi si polícia vymyslela. Nevedeli totiž, čo majú ľuďom povedať. Mali tu telo muža, ktorý zomrel na vykrvácanie z dvoch malých raniek na krku... no v okolí tela nebola ani stopa po krvi. Rozhodli sa ľudí radšej vystrašiť príbehom o zlodejovi, než príbehom o... upírovi.

Upíri... nikdy na nich neveril. Uveril, až keď sa stal jedným z nich, keď sa prebudil vo svojom hrobe... druhýkrát narodil. Inštinktívne sa vtedy vyhrabal a zmätene behal po noci. Nevedel kde a ani kým je. Chvíľu mu trvalo než si uvedomil čo sa stalo, čo musí robiť, aby žil... A práve v tomto sa od ostatných líšil. Vždy sa zo svojich obetí napil len toľko, aby to prežili. Nemal chuť zabíjať, ubližovať... chcel len žiť, kvôli nej. Často premýšľal o tom, ako sa znovu stretnú, ale vedel že sa to nikdy nestane... Vedel, že by to nepochopila... ani on sám to nechápal. Bola tým jediným, čo ho nútilo každé ráno sa schovať do tmy. Nezniesol by ak by na neho hľadela so strachom... On ju však potreboval vidieť. Strážil ju... dával na ňu pozor.

Nikdy sa úplne nespamätala z jeho straty, no snažila sa žiť... Časom sa vydala, mala deti, dom s bielym plotom... a bola takmer šťastná. Jediné čo jej chýbalo, bol on. Vždy mala pocit, že zostal s ňou, že ju nikdy neopustil. Občas, keď sa v noci zobudila, prisahala by, že za oknom vidí jeho tvár... no sotva žmurkla, nikto tam nebol.

Ten moment, kratučkú sekundu, ktorú si hľadeli do očí, si cenil viac, než celú nesmrteľnosť... A práve vďaka nej sa ho čas vôbec nedotkol. Zatiaľ, čo on stále vyzeral ako v tú osudovú noc, ona starla a chorľavela... Pomaly, ale isto sa blížil jej čas.

Bál sa, že raz príde k jej oknu a ona tam nebude, že už neuvidí jej pokojnú tvár keď spí... Bál sa tej noci, ktorú práve prežíval... Cítil sa byť taký bezmocný a slabý... až príliš slabý.

Vtedy akoby sa prebudil zo sna a zistil, že už takmer svitá. Farba oblohy prezrádzala, že spoza hory oproti čoskoro vyjde slnko.

Mal by ujsť, no on nechcel... Už sa nemusel skrývať v tme, nemal dôvod. Jediné po čom túžil, bolo znovu vidieť jazero zaliate slnkom... Vedel, že potom bude už len s ňou...

Plný očakávania prešiel až na kraj kopca a nepatrne sa pousmial... O chvíľu hladina jazera zažiarila presne tak, ako si to pamätal.

Už viac nebol sám...