Úchylná poviedka o vnučke a jej dedkovi

Lesy už nebývali husté ako kedysi. Aj teraz šlo skôr o napodobeninu naozajstného lesa. Ešte aj v roku 2034 sa však mal človek kam skryť pred civilizáciou. Pohľadom upretým pred seba kráčala po šuchotajúcom listí a suché konáre na zemi praskali.

Ó, aká len bola na seba hrdá. Schudla a vychovala dve deti, ktoré sa na ňu vyjebali. Vôbec jej to neprekážalo, veď ani oni nezaujímali ju. Sú dospelé, majú vlastný život. „Tak nech sa aj pojebú,“ vravievala. Celý svoj život zasvätila nenávisti voči svojmu dedkovi a čakala len na to, kedy konečne zomrie.

V roku 2000, v deň svojich šestnástich narodenín vošla do kúpeľne a tam si jej dedko umýval zuby s jej zubnou kefkou. „Dedko, to je moja kefka!“ vykríkla.

„Veď ja ju používam už týždeň,“ zaznela odpoveď.

Miris sa skoro povracala.

Keď mala sedemnásť, zomrela jej babička. Dedkova žena. Jej dcéra, Mirisina matka, chodievala každý deň na jej hrob až do svojej vlastnej smrti. Milovala ju a Miris sa nemohla dívať ako si jej matka deň čo deň pripomína ten žiaľ a zúfalstvo, ktoré zažívala počas jej choroby, a ktoré vyvrcholilo v deň pohrebu, keď sa kňaz snažil prehovoriť k smútiacim: „Zomrela. Už sa nevráti. Je mŕtva. Proste ju pochováme a ostane u Boha. Už ju neuvidíte! Nikdy! To je smrť. Berie nám blízkych, berie nám deti i priateľov, nakoniec pohltí všetko. Ako teraz, keď si k sebe zobral už aj tak polomŕtvu ženu.“

Miris sa pri týchto slovách dívala na svoju matku, ktorá sa kvôli plaču nemohla ani nadýchnuť. Dedko tam iba ohlušene postával. Po návrate do veľkého domu musela Mirisina mama okrem svojej funkcie matky a manželky, zastupovať aj svoju mŕtvu mamu. Starala sa o toho trúda, ktorý si otieral šušne o tanier. Podvolila sa jeho príkazom. „Choď mi kúpiť noviny.“

Erika priniesla noviny.

„A kde mám cigarety,“ spýtal sa dedko, potom čo noviny dopadli na stôl.

„Ja som nevedela, že chceš aj cigarety.“

„Tu máš päťdesiat korún, zabehni po ne.“

Mama išla za sedemnásťročnou Miris. „Mirka, dedko chce cigarety, choď mu ich kúpiť.“

Zakomplexovaná Miris si práve vytláčala nové jebáky, čo jej počas noci narástli na ksichte. „Ja ho môžem osrať, nech sa zdvihne, má to tri minúty cesty.“

„Ale Mirka, veď je to tvoj dedko, prosím ťa.“ Zosmutnenému hlasu sa len ťažko vzdorovalo a Miris to o to viac rozčuľovalo. Matka ju citovo vydierala.

„Tu máš cigarety!“ hodila mu ich na stôl.

„Otvor mi okno, Mirka, a podaj mi ovládač.“

Prevrátila očami a šmarila mu ovládač rovno do ruky. Odišla z izby, keď o pár sekúnd začula dedkove zvolanie: „Zatváraj za sebou dvere!“

Musela zbehnúť znova dole a zatvoriť.

V deň svojich devätnástich narodenín otvorila chladničku na ich poschodí. „Do piče!“

Bola prázdna. Vedela však, že dedkova chladnička bude plná jogurtov, paštét, syrov a zeleniny. Vošla potichu do jeho kuchyne, keď zrazu spozorovala, že dedko polihuje na váľande. Ležal na chrbte úplne vystretý s rukami na prsiach. Miris zaiskrili oči.

„Bože, asi je mŕtvy!“ potešila sa. Poloha ako v truhle.

Podišla k nemu, priložila svoje ucho k jeho ústam, keď si dedko zrazu nahlas vydýchol. Naplo ju. Fuj, jak mu smrdí z huby, pomyslela si a vzápätí mu vyžrala chladničku.

Keď mala dvadsať, utiekla na celý deň ku svojmu kamarátovi, pretože to už doma nemohla vydržať. „Pridrbaný dedko! Mama doma plače jak sprostá a tatko sa s ním pobil. Dedko sa totižto predtým napil a začal na mamu vykrikovať, že to len a len kvôli nej babka umrela, že za všetko môže ona. Kokot, hlavne, že sa pri ňom išla babka pretrhnúť a teraz to isté robí aj mama; furt má plnú chladničku, upratané, celý rok nevytiahne päty z domu a pritom sa nikto nesmie chytiť jeho pridrbaného auta, čo mu stojí v garáži, trikrát do roka ho naglancuje, naštartuje a znova zatvorí v garáži. On neumrie. Ti vážne hovorím Peter, že on neumrie! Každý mesiac chodí doktorovi na pravidelné prehliadky, merajú mu cholesterol a tlak, matka mu kupuje zdravú stravu jak pridrbaná...“

Odmlčala sa, hlas sa jej zmenil na psychopatický a pokračovala: „Počkaj! Ale minule! Vošla som do izby a on si čítal noviny a zrazu som počula nejaké pazvuky. Pozriem naňho a to on plakal alebo čo. Zistila som, že to si čítal nejaký článok, že pri páde zahynuli nejakí vojaci počas transportu. Čo keby som nechala vyrobiť také noviny, kde by bolo tých článkov kopa a on by z nich nakoniec dostal infarkt? To by mohlo vyjsť, nie?“

„Zaručene.“ odvetil Peter a išiel sa vysrať.

„Bože, ako ho odstránim?“ spýtala sa polohlasne.

Keď mala Miris dvadsaťdva rokov, opila sa. Nebolo to po prvýkrát, ale potrebovala byť nachvíľu mimo, aby zabila sklamanie z dnešného dňa.

Pred pár dňami ju nadránom prebudil chaos, ktorý ovládol snáď celý dvojposchodový dom. Nedokázala úplne rozlepiť očné viečka, pretože zaspala len pred troma hodinami.

„Rýchlo, naštartuj auto!“ kričala mama na manžela, Mirisinho otca.

„A kde sú kľúče?“

„Ja ich mám!“ zvolala mama a podopierala dedka.

„Tak naštartuj ty, aj tak ho do auta sama nedostaneš!“

Miris sa zazdalo, že počula: „...aj tak ho do kufra sama nedostaneš.“ V okamžiku bola na nohách. V hlave jej prebleskol dokonalý plán vraždy. Mama sa pohádala s dedkom, otec si ju obraňoval a pobili sa. Nešťastne doňho strčil a dedko sa napichol o ten ostrý vešiak na chodbe. Celá rozradostená vybehla dole.

„Mirka,“ ozvala sa mama. „Vezieme dedka preč.“

„Prečo je vešiak čistý?“ spýtala sa dychtivo.

„Má nejaké žalúdočné kŕče, ideme s ním do nemocnice.“

„Aha,“ zamrmlala si sklamane sama pre seba a vošla naspäť do domu.

Možno má nádor na žalúdku, možno umrie. Určite si ho tam nechajú aspoň mesiac a budú doňho tlačiť všelijaké infúzky a potom pôjde na operáciu, anesteziológ sa sekne a dedko zaspí. Navždy. Pri týchto myšlienkach nemohla zaspať. Tešila sa.

Sklamanie sa dostavilo o dva dni neskôr.

„Chápeš to, Peter?!“ rozčúlene gestikulovala kamarátovi pred očami. „Oni ho pustili za dva dni! Neviem prečo oco tomu doktorovi nedal aspoň tisícku, nech si ho tam nechajú minimálne mesiac. Vydrbané zdravotníctvo!“

Keď sa Miris o rok vydala a porodila dvojičky chlapca a dievča, mama ju plačom citovo vydierala, aby dedkovi prišli gratulovať k meninám, narodeninám, aby prišli na Vianoce, či na Veľkú noc. Manžel Miris opustil. Dôvod, kvôli ktorému to urobil, Miris charakterizovala úplne otvorene: „Lebo to bol kokot sprostý vydrbaný!“

Keď sa jej neskôr deti pýtali prečo nemajú otca, odpovedala im: „Lebo je to kokot sprostý vydrbaný!“

Roky plynuli, Miris chudla, deti rástli, našli si vlastných partnerov. Jej dcéra sa vydala za Afroameričana, ktorého splašila počas stáže v Amerike.

„Kde je tvoja dcéra?“ pýtali sa jej ešte niekoľko týždňov, čo odišla na stáž.

„V Amerike.“

„A čo tam robí?“

„Je na stáži.“ odpovedala automaticky.

„Ó, tak na stáži.“ „No nie, kurviť sa tam išla!“ reagovala Miris na každého.

Jediný, kto s ňou nejaký čas doma vydržal, bol jej syn Paľo. Vlastne sa vôbec netolerovali, oni sa mali skutočne radi, až do chvíle, kým k svojmu vlastnému synovi nezačala byť Miris plne otvorená.

„Opil som sa a tak ma frajerka ťahala domov. Aká hanba! Tyčkoval som na každom kroku, ovracal som jej topánky a sopeľ som mal na oboch lícach. Keď ma na chvíľu stratila z očí, našla ma ležať na chodníku.“ rozprával jej Paľo.

Bola hrdá na svojho syna, takí sa nerodia každý deň.

„A potom sme to robili u nich v pivnici. Minulý mesiac u nich prebehla deratizácia, na chvíľu som sa pozabudol a skoro som si dal z toho ich otráveného žrádla...“

Miris sa zasmiala: „To mi pripomína, keď som mala 24 rokov. U Petra tiež prebiehala deratizácia, zobrala som trochu tej otravy pre dedka vtedy, ale cestou domov som ju všetku stratila, si vieš predstaviť tie nervy, čo som z toho chytila!“

A Paľovi mama začala pripadať čoraz čudnejšia. Dozvedal sa o tom, ako chcela pricviknúť dedkovi hlavu do dverí, ako v jeho izbe nechtiac nechala v noci dohorieť sviečku a spálila záclony, ako často snívala, že po ňom skáče. Hovorila Paľovi o motorovej píle, ktorú dedko sem tam používal a aj napriek malým skúsenostiam sa mu „bohužiaľ nepodarilo odrezať si ani len pojebaný prst“. Hovorila mu o tom, ako píjaval, a že sa aj keď doňho liala hektolitre, nezomrel na otravu alkoholom. Dokonca ani pokazené brzdy na jeho aute jej nevyšli, pretože sa na ňom nikdy nezviezol.

„Ešte teraz žije vydrbanec a to už prešlo asi ďalších 15 rokov. A to som každý deň Petrovi hovorila, že veď už musí umrieť. Mávala som také príslovie: Keď je Boh, dedko umrie.“

Paľo na ňu zmätene zazeral. A Miris dodala: „Vtedy som prišla o vieru.“

Miris, Paľova mama, snívala a pokúšala sa snáď o všeličo.

„Už som aj rozmýšľala, že ho zadusím poduškou, ale to mi prišlo také trápne, chápeš. Tlačiť naňho vankúš, ale zase ten pocit, ako sa tie jeho starecké ručičky a nožičky metajú a ja tam stojím taká, že ha! ha!.“

Jedného dňa sa napríklad Miris rozhodla urobiť z dedka blázna a psychicky ho zničiť. Vedela, že si príliš zakladá na svojom zdraví. Strihala ho a keď mu rozčesávala vlasy, do hrebeňa vložila umelý chumáč vlasov. „Ó, bože, dedko, tebe vypadávajú vlasy?!“

Ukázala mu hrebeň. „Ježiš!“

Prekukol ju, keď naňho Miris skúsila fígeľ s novinami. Každé ráno si dedko zo schránky vyberal noviny, aby nad nimi presedel tridsať minúť. Miris si ráno privstala, do schránky vložila čisté listy.

„To čo sú za noviny toto?!“ rozčuľoval sa dedko.

„A čo máš aký problém?“

„Čo nevidíš, veď je to celé čisté.“

„Ukáž,“ vzala mu noviny z ruky, „ale, dedko, čo nevidíš?“

„Čo mám vidieť?“

„Veď napríklad tu, ten veľký titulok? Bush zabil Putina!“

Miris sa nikdy nevyznala v politike. A časom zistila, že ani v svojom synovi. Psychomyšlienkami, ktorými ho stále kŕmila, ho úplne odstrašila.

Všetko už bola iba minulosť, dedko pred troma rokmi zomrel na následky mozgovej príhody. Ochrnul na polovici tela a ďalší rok bezvládne ležal na posteli. Miris sa oňho musela starať. Celý život spriadala plány ako sa ho zbaviť a napokon to osud zariadil tak, že posledný rok jeho života mu umývala jeho genitálie, jeho „zošúverenú prdel“ ako zvykla vravievať u lekárky.

„Je mi ľúto, ale váš starý otec sa nemusí dožiť ďalšieho rána,“ oznamovala jeho ošetrujúca lekárka s predstieraným súcitom. Miris pri tejto vete povznášalo, ale keď to lekárka povedala o päť mesiacov znova, snáď už dvanásty raz, unavovalo ju to.

Buchla dverami ordinácie a na lavičke zbadala malú vnučku s dedkom, ako sa na seba usmievajú. Kľakla si pred malé dievčatko, škaredo zazrela na dedka a upreným pohľadom na detskú tváričku povedala: „Viem, čo sa ti melie hlavou. Vravím ti urob to, kým je čas!“

Dievčatku v čakárni hlavou prebehli tisícky scenárov. Nôž a jej dedko. Pílka a jej dedko. Kyselina a jej dedko. Rozbité sklo a dedko. Malé dievča bolo odsúdené na rovnaký život ako doposiaľ viedla Miris. Miris vedela podobné osudy vycítiť.

Posledné dva mesiace ho Miris prosila, modlila sa, plakala pri jeho lôžku. „Pri všetkých svätých, dedko, umri! Umri už. Prosím umri! Bože, zbav ma ho, nech umrie!“

Chodila do kostola, modlila sa, dávala peniaze na charitu v nádeji, že Boh si ju zamiluje a zoberie dedka tam kam patrí. Do neba, do pekla, bolo jej to jedno.

„Len nech už ide do piče!“ vykríkla raz pri modlitbe zo slzami v očiach.

Niekto by mohol Miris považovať za ženu silnú, ženu, čo sa nikdy nevzdá. Bola však len úbohou ženou, ktorá celé roky trpela tým, že jej dedko dýcha ten istý vzduch, čo zvyšok sveta. Aj ju život zlomil. Aj keď len dočasne.

Zobudila sa do daždivého dňa. Dedko vo vedľajšej miestnosti nedýchal. S radostným povzdychom k nemu dobehla, priložila svoje ucho na jeho stareckú hruď. Zase sa ozval jej radostný povzdych. Dažďové kvapky síce mocne udierali na okno a hustý dážď zabraňoval vo výhľade na židovský cintorín, Miris však mala pocit akoby vyšlo slnko. Behala po izbe, skákala, výskala. Chcela niekomu zavolať, podeliť sa o tú radosť, keď si uvedomila, že posledné roky sa tak sústredila na potencionálnu smrť svojho dedka, že stratila všetkých priateľov. Výraz jej tváre sa zmenil. Skamenel, zosmutnel. Na pár sekúnd. Vtedy sa jej zase do hlavy predrala myšlienka o dedkovej smrti. Zase pre ňu vyšlo slnko. Tancovala.

Od radosti priložila svoje ucho k dedkovým ústam, aby ten moment dokonale prežila. Moment, z ktorého dýchala smrť. Zamrazilo ju. Pocítila jemný vánok a hnilobný smrad, ktorý sa tiahol s dedkových útrob. Nebol mŕtvy. Žil.

Oči jej zaliali slzy. Jej telo sa bezmyšlienkovito a rezignovane zviezlo k dedkovej posteli. Šokovane hľadela na čiernu stenu. Tupým pohľadom skúmala stenu pokreslenú symbolmi čiernej mágie ešte dlhé hodiny. Úplne zabudla na dedka, zabudla na seba. Jej telo bolo iba kusom mäsa bez duše. Večer toho dňa však dedko naozaj zomrel. Apaticky zavolala záchranku a pohrebnú službu, ale už sa z jeho smrti vôbec nedokázala tešiť. Nedokázala plesať. Jej srdce zamrelo. Dedko zvíťazil.

A teraz po troch rokoch kráčala riedkym lesom. Spomínala na svoju minulosť a vravela si, že život žila ako najlepšie vedela. Urobila všetko pre to, aby bola šťastná. Márne. Bola iniciatívna, nechala sa unášať prúdom, bola apatická, robila, čo sa od nej žiadalo. Nič. Šťastie. Jej životné šťastie sa jej vyhýbalo a posledný klinec do rakvy zatĺkol jej dedko, keď zomrel až na druhý pokus.

Z myšlienok ju vytrhli postavy mihajúce sa v diaľke. Boli to drevorubači. Písal sa rok 2034 a už sa nepoužívali motorové píli. Boli to tiché nástroje, ktoré kmeňom stromu prechádzali ako kedysi nôž maslom.

Jeden z drevorubačov oddychoval pri širokom pni. Miris sa chopila príležitosti, vzala jeho odloženú pílku, nacvičeným pohybom prišla k pracujúcemu drevorubačovi a prerezala mu hlavu. Telo vychrtlého drevorubača spadlo bezvládne na zem a jeho hlava sa skotúľala k ďalšiemu živému drevorubačovi. Keď videli, čo žena stojaca pred nimi vykonala, obklopili ju zo všetkých strán. Miris upustila pílku a skúmala kruh okolo nej, ktorý vytvorilo dvanásť živých drevorubačov. Pochytali sa za ruky a začali spievať. „Kráľovná, ty si naša kráľovná! Našli sme ťa, kráľovná! Dovoľ nám zbožňovať ťa. Milovať ťa. Velebiť ťa. Nosiť ťa!“

Miris rozpažila ruky, drevorubači ju zdvihli nad hlavu a zamierili k vzdialenému zrubu. Kráčali celý deň, až dorazili k veľkej chate, k dlhoročnému útočisku Miris. Mala niekoľko poschodí a vyzerala ako technický zázrak. Zvnútra však pripomínala špinavé chaty rokov deväťdesiatych. Miris sa posadila na gauč a pozorovala svojich robotníčkov ako pobehujú po miestnosti a rozprávajú sa. Jeden z nich sa však niekam zatúlal. Zbadala ho v rohu veľkej haly ako sa snaží otvoriť drevenú skriňu. Prv než sa spamätala, robotník skriňu otvoril, naplo ho zo zápachu a z vecí, ktoré tam mala Miris uložené. Zvalil sa na podlahu, z úst sa mu valili zvratky a telo sa mu triaslo. Miris pochopila že to, čo uvidel a puch, ktorý vdýchol, naňho nemohol ani inak pôsobiť. Musela byť pri ňom skôr ako ostatní. Bežala k otvorenej armare a za ňou sa valilo jedenásť drevorubačov. Rýchlo zatvorila drevené dvere, aby skryla puch a obsah, ktorý sa takmer naskytol ostatným drevorubačom ratujúcich svojho druha. V skrini ukrývala poháre naplnené zapáchajúcou chemikáliou, ktorá mala uchovávať ľudské orgány v perfektnom stave. Mala tam ruku, oko, ucho, penis, zadok i nechty. Skriňa v sebe skrývala desiatky pohárov, desiatky skladačiek ľudského tela.

„Asi má epileptický záchvat,“ skríkla Miris a sklonila sa nad trasúceho sa drevorubača. „Musíme mu vybrať jazyk. Uhnite, urobím to.“

Miris sa tvárila, že mužovi v stredných rokoch zachraňuje život, no namiesto toho mu jazyk vytrhla a skryla do vrecka. Neunikla však pohľadu jedného mladíka. „Ona mu ten jazyk vytrhla!“

Všetci sa preľakli, nevraživo pozreli na Miris s myšlienkou na jej vraždu. Rozbehli sa za ňou.

Miris sa snažila dostať zo zúfalej situácie, keď si uvedomila, že zo stropu visí lano. Utekajúc pred jedenástimi rozhnevanými mužmi sa zavesila na hrubý povraz. Drevorubači zostali zarazene stáť. Vtom si Miris uvedomila, že vlastne nepochopila, prečo sa vešia na lano, keď má vo vrecku pištoľ. Skočila z lana a drevorubači sa vyrútili jej smerom. Šmahom ruky vytiahla zbraň a strelila.

Jeden z mužov padol bez výkriku na špinavú podlahu. Ostatní zmeraveli. Padol ďalší výstrel. Miris strieľala ako zmyslov zbavená. Náboje nedochádzali.

Muži ležali na podlahe, ktorá konečne vyzerala čistejšia ako doposiaľ. Miris prekročila ich telá a zamierila k svojej nechutnej skrini.

V suteréne zasvietilo svetlo. To Miris dole do pivnice znášala telá zabitých mužov spolu so svojimi nádobami s orgánmi a ukladala ich k veľkému operačnému stolu. Poháre rozložila vedľa seba a usporiadala podľa kategórií, aby sa mohla prehľadne rozhodnúť, ktorý orgán chce použiť. Hnedé oko? Modré oko? Kombinácia rôznych farieb a veľkostí? Premýšľala nahlas patetickým tónom v hlase. Mmmm, a ktorý penis? Aký Jazyk? Aké pery...?

Pohľadom ohmatávala každú jednu nádobu, nevynechala a preskúmala i každý detail mŕtvych tiel. Vybrala si. Mohla začať skladať.

Konečne si mohla postaviť dedka podľa vlastných predstáv.