O čom je život?

„O čom je život?“ pýtam sa každý večer cigaretky.

Okolo mňa planie studený osviežujúci vzduch. Chladí hlavu. Ochladzuje študijnosti.

Cigaretka len pomáha.

Zabudnúť. Zabudnúť na všetky zbytočné reči, špatnú náladu, dorazenú písomku.

Začnem odznova? Ktovie. Má to cenu?

Jediné, čo ma na tomto mieste fascinuje. Zvuky.

Autá, vlaky, lode, lietadlá...už ani hviezdy nie je rozoznať. Svetlušky.

„No ahoj, môj zlatý! Akurát som prišla domov. Chýbala som ti? ...no...ty vieš, veď keď som už spravila tie štátnice...veď som stále v teplákoch chodila a dneska som ešte niečo vybavila, však vieš, a potom som si kúpila zopár cool vecí, však nech sa skultúrnim, no né!...a kúpila som si, vieš, taký dlhý biely sveter s takým opaskom. Budem sa ti páčiť! A ešte tam boli také vážne super tričká a sukne a teraz výpredaje...no nekúp to!“

Mrkne na mňa.

Ahoj!

„No ahoj, moja, jak žiješ? A čo, rozišla si sa s ním? No neni to môj problém, to je tvoj problém! Ale, vieš čo, moja, dojdi a vyriešime to... Ja za to nemôžem, že ste sa rozišli! Neplač Sisa, ja za to vážne nemôžem! Sisa ideš mi na nervy,...sa uvidíme. Čau!“

Dofajčím.

„Máš cigu?“ pýta sa.

„Hej...ťažký deň?“

„Ani nehovor...zase píšeš? To némaš čo robiť?“

„Čo máš nové?“

„Ále, všetko po starom... Sisa zase blázni, že som jej prebrala chlapa.“

„A prebrala?“ Pozrie na mňa:

„Prepánajána, čo si ty o mne myslíš, že čo som? Cundra?“

Hľadím jej do očí.

„No dobre... aj tak im to už nefungovalo...“

„Ach, Alica... zase sa musíš zapliesť do niečoho?“

„Akože ty sa nepletieš...“ odvráti zrak a potiahne si:

„Ešte stále ťa baví psychola?!“

„Bavíš ma ty, takú knižku som ešte nečítala.“

„To má byť akože kompliment?“

„Ber ho, ako chceš.“ Vraciam sa späť ku knihám.

Spolubývajúci sa snaží odreagovať pri polonahých modelkách. Dočerta, nemôžem sa učiť. Nechutné.

„Nemohol by si ísť niekde inde?“

„Počkaj si...“

„Zlatko, niekto sa chce aj učiť!“

„Miláčik, ty fajčíš a ja...s- sa odreagujem nejak inak...zdravšie.“

A tomu sa hovorí priateľský spolubývajúci.

Idem radšej na cigu.

Alica. Nič.

Niekedy vážne rozmýšľam o svete. Chcem si ho predstaviť ako veľké mravenisko plné mravcov. Možno my máme tú výhodu, že sa nepoznáme. Že sme odlišní, diferencovaní. Oproti internátu činžiak. Každý obyvateľ je iný. Jedni sa hádajú, ďalším bliká TV, inému zase PC krváky, niekto fajčí ako ja, ostatní zapíjajú udalosti, cvičia, učia sa, robia bordel v izbe, rozmýšľajú, čo s novými šatami, tipujú športku...

...zopár dosť stránok...

Mám radšej noc ako dennú rušnú Bratislavu. Ako vo včelíne. Niekto sa snaží o 3G rýchlosť, inému je to ukradnuté a pracuje kvalitne ako kvantitne.

Nevydržím tu len takto sedieť. Idem von. Ten ruch, ten stres cítiť všade. Ani neviem, kde idem. Vyčerpať sa.

Patrik. Chalan. Veľmi schopný. Tiež študuje psycholu. Poznám ho od strednej. Problémový chalan.

Hviezdoslavák. Lavička.

„Ahoj, Paťo!“

Nič. Pozerám, či len nevstane. Ani okom. Bližšie. V ruke stíska moju dosť dlho nenávidenú a na môj vkus nechutnú vec. Zdvihnem mu hlavu. Nevníma. Oči má krvavé a vykrútené.

„Prepánajána, Patrik, čo to je?“

Je ako bez duše. Z gumy.

Volám sanitku. Pätnásť minút a je tu.

...bývalý frajer...

Asi sa s ním stretnem. Patrik.

Smolu má v tom, že...sirota. Od smrti sa o neho stará tetka zo Žiliny.

Nevolám. Ešte by ho niekde zavreli.

Okamžite berú vzorky na rozbor. Idem radšej na internát. Pešo.

Treba vychladnúť!

Večera. Pizza. Zadarmo. Bráško vlastní pizzeriu.

Ponáram sa do ontogenézy psychiky.

Patrik. Prečo? Čo chcel? Ako...mohol?

„Ela, prosím ťa, len knihu o drogách.“

„Desať minút, pozajtra mám skúšku!“

Fajne. Dokelu. Ale ak sa aj chcel...tak prečo si radšej nedá cigu, ako si zničiť cievy!

Trochu ma štve! Od koho to zobral?! Kto môže?!

...nič...

Neznáme. Ex vraví, že asi nový druh pervitínu. Dosť škodí mozgu. Nemusí byť potom normálny...

Prečo, Patrik? Čo ťa nebavilo?

Trápiš mi mozog. Idem to dať nachvíľu preč. Psychola nepočká.

Jediné, čo je na ľuďoch vážne zaujímavé a fascinujúce sú ich nálady. Niekto reaguje na problém prhkosťou, iný je tak pokojný...bojím sa. Nechápem. Množstvo veciam. Je mi to jedno.

Ciga všetko odloží. Môj tranz. Učenie.

...odchádzam z prednášky...

Zvoní mi mobil. Ex.

Patrikov stav sa zlepšil, prevezú ho do ústavu na pozorovanie. Kruté. Neľudské!

Začínam rozmýšľať o tom telefonáte k jeho tetke.

Ešte si to však rozmyslím. Ale zdá sa mi nanajvýš čudné, že Ex je taký až dotieravý. Psychiater.

Hej, boli to fajné časy. Ako dvaja cvoci. Pomáhal mi spraviť skúšky. Potom som už naň nemala čas. Podviedla som  ho s univerzitou.

„Myslím na teba,“ vraví.

„Vážne?“ ironická vždy a všade.

„Stále študuješ? Neomrzelo ťa to?!“

„Každý sa ma stále pýta, či ma to ešte stále baví, už vážne neviem, čo odpovedať.“

„Nečuduj sa. Preladiť z ekonómie na psychológiu je poriadna zmena. Občas si myslím, že na psycholu som ťa inšpiroval ja...“

„Hej, tvarový, nedávaj si nádej, bol si len vzor...“

„Ty vieš, že u mňa máš vždy otvorené dvere!“

„...a nielen to...“

Pozerá mi do očí. Čo asi čaká? Že ho pobozkám? No nie! Ani za neviem koho!

Ale už keď začal, tak prečo nie pokračovať?! Beztak som ho mala rada iba preto, že sa dobre bozkával. Hnusoba? Možno. Ešte som sa nespoznala.

...milujem balkóny, noc nad hlavou a cigaretku v ruke...

„Ahoj, môj, no aký si mal deň? Hm?...ahá, to vieš, daktorí to milujú a daktorí né! Ale tak némusíš ju počúvať, darček môžeme kúpiť aj my double.

Chi-chi, ako si vedel?...počkaj, môj, niekto zvoní...“

„Ty suka! Tak kde ho skrývaš, há?! Včera mi všetko kecol! Cundra!“

„Sisa, tebe vážne preskočilo?!“

„Mne? Moja zlatá, to ty potrebuješ zobudiť!“

„Áu! Beštia!“

„Koza!“

„Sliepka!“

...aké zaujímavé môžu byť vzťahy...

Ráno. Alica vo výťahu. Modrá.  Ani make-up!

„Nepozeraj tak na mňa!“ začne.

„Možno si si o to aj koledovala.“

„Ešte aj ty mi rob prednášky!“

„Že to vravíš ty...“

„Ako keby som nevedela, že si zase bola na balkóne a hulila a Sisu si nechala hrať sa na Xenu!“

„Tvoj bordel!“ končím a vystupujem.

Dve prednášky. Paráda. Potom Patrik.

„Zavolám tete Janke?“ pýtam sa ho. Tlak sa mu zdvihne. „Čo je, čo sa stalo, Paťko?!“ Ani ozvena.

Asi teda brnknem do Žiliny. Veď tetu Janku mal vždy rád.

„Áno, prosím...“ asi jej dcéra.

„Dobrý deň, prosím vás, je tam Janka?!“

Zo slúchadla počuť mierny poplač:

„Prepáčte, ale Janka zomrela minulý týždeň.“

Zložím. Facka. Ticho. Musím zapiť. Na mňa dosť! Zložilo by aj slona! Štyroch.

Vedľa Alica. Sisa jej rozbila byt.

Dve ženské a jedna fľaša červeného.

Hodina a prázdnota zaútočí.

Pevne rozhodnutá. Zajtra  pôjdem za Patrikom. Kašlem na štyri prednášky. Nemala by som síce uľaviť od učenia, ale tentoraz to musí aj samotný Komenský , či Lenin pochopiť.

„Kde je?“ pýtam sa Ex.

„Nezvládol to...smrť jednej osoby, ktorú mal,

k tomu démoni, čo ho nútili brať pervitín a tlak zo školy...mal toho dosť.“

Slová už nevravia nič. Spieva sa. Krásna výhovorka.

„O čom je vlastne život?“ nedá mi sústrediť sa na  Patrikovom pohrebe. O konci? O začiatku? O zmenách? O prekonávaní sa? O zážitkoch? O dobrých veciach?...

...pýtam sa cigaretky...

Každé zlo je na niečo dobré. Zatiaľ čo Patrik bral pervitín, maľoval. Možnože to bola jeho bakalárska práca. Teraz to bude pravdepodobne požité na výskum. Aj denník.

Na živote ma najviac baví jeho rôznorodosť. Inými slovami...vôbec nevieme, ako skončíme.

A to je to cool!

Áno, život je hustý!

A ja teraz stojím na balkóne. Začať odznova. Cigaretka to zariadi...

Chýba mi. Ten človek mi dodával veľa sily. Problémový chalan na štúdiu psychológie. Nemožné? Patrik, stojíš za obdiv!

„Ahoj!“

Obzriem sa. Alica.

„Čau!“

„Prišla som sa rozlúčiť, štátnice mám za sebou a jedna firma mi hneď na to ponúkla prácu.“

„Gratulujem. Prajem veľa šťastia. ...a Patrik bol úžasný človek.“

„Ja viem. Bude tu chýbať.“

„Máš pravdu.“

„Kúpila som ti niečo. Pamätám sa, že sa ti to páčilo...a nechala som ti tam aj svoju adresu, keby si chcela...“

„Ďakujem.“

„Tak... teda...ahoj. “ Klopká opätkami z balkónu.

„Stoj!“ na niečo som zabudla.

Alica sa obrátila. Ešte sme na niečo zabudli. Odhodím cigu a bežím k nej.

Objatie.

„Na toto sme zabudli, nezdá sa ti?“ vravím.

„No tak to je tvoj problém,“ jej obľúbená veta s mojím obľúbeným prízvukom.

„Budeš mi chýbať, psychola!“

„Aj ty mne, blondínka!“

Taxík.

Pri taxíku mi ešte zakýva.

Koniec? Začiatok? Zistíme  neskôr.

Pozerám, čo mi kúpila. Jéj!

Je skvelá! Aj list nechala.

Otváram obálku.

My dve.

Kartička:

„Nechcela som ti hovoriť, kto príde bývať do bytu vedľa teba, ale je to kus!“

Celá Alica.

...hej, život je hustý...

Opäť na balkóne. Začínam odznova.

Cigaretka to zariadi...