Posledná

„Mala by som to s ním ukončiť. Už nadobro.“ poviem vetru.

  
Zavrieť knihu, zamknúť zámok,
   hodiť kvety na hrob
   a odísť...
   Snáď spomínať na ružu,
   na ostré tŕne lásky a
   hebké dotyky lupienkov,
   na nepopísateľný pocit,
   nevyskúšanú intuíciu, ktorá nevie, čo robí...
   Spáliť spomienky, vyschnuté v jej prachu,
   bez vône a zápachu...

Spustí sa dážď. Kvapky dopadajú na studený betón. Chladný. Pripomína mi to sprchu, po ktorej sa vždy cítim skvelo. Zavriem oči. Šepot dažďa je jasný:
„Neprechladni!“ volá staršia ségra. „Poď dovnútra! Okamžite!“
„Áno mami!“
„Vieš, že to nemám rada!“ zavrčí.
Prejdem si prstami mokré vlasy. Zavriem balkón.
Teplo. Svetlo. Čo viac potrebuje človek k prežitiu...
„Poď sa najesť!“ Jasné, jedlo!

„O chvíľu!“
„Vravela som ti, aby si na tom daždi nestála!“ Podáva mi príbor. Moje vlasy sú zopnuté v uteráku. Večera dvoch pyžamových. Brunetky a ryšavky.
Stereotyp. Akurát tie cestoviny sú iné. Nevie variť. To má po otcovi. Určite.

  
Jediný večer, rum nám pomohol,
   zhorkol svet a zosladil sa potom,
   našli sme spriaznenú dušu,
   na pár dní...
   a čo neskôr?
   únava, depka a stres.
   Láska ubíjala, jak Krista na kríži,
   avšak ten to mal ťažšie.
   Prvý a posledný krát,
   zacítila nežné lupienky, pri dopade na
   kožu, zhoreli sťa žeravá láva z Etny.
   A slzy nepomohli...

„Nabudúce varím ja...“ ozvem sa.
„To je zajtra...“
„Budeš sa ulizovať. Uvidíš!“
„Si blázon. Len aby sme to nemuseli vyhadzovať. Pamätáš naposledy?“
„Áno,áno...kto mal vedieť, že som si nepozrela dátum spotreby tej ryby...“
„...riadne smrdela...“
Rozosmejem sa: „Tá fest smrdela, ale čo potom spravila pani Novaková!!!“
Smiech.

Svetlo mesta, umelý život,
po večeroch pod Netopierím krídlom

svätožiara.
Veľa ľudí, veľa hudby
rezonancia v uchu,
symbióza neviditeľného zvuku,
melódie a hnusu, elektroniky a ruží,
telo na telo, hlava na plece,
bar vždy obsadený,
horkosti plné vrece,
oslobodzovača, radosti a slasti.

Sama. Ségru vytiahol jej priateľ baviť sa. Nechcela som ísť. Už je to dlhší čas. Nespomínam si, ako vyzerá bar. Absťák!
Sestra podnapitá, ja menej, plus pár kámošov a hurá na fet ku Netopierovi. Najprv do jednej nohy, potom nič... pohoda. Neskôr dlhy.
Matka umrela a otec odišiel. Samé. U Netopiera.

Dlhy sa zvyšujú. Ideály zväčšujú. Ašpirácie vzdiaľujú. Klietka zmenšuje. Nevydržíme to! Útek. Bez dávok.
Titulky sú jediný zdroj informácií. Supermarkety jediný zdroj jedla. A fízeľ-vyšetrovateľ....jediný zdroj slobody.

Pozorujú nás! Z každej strany!
Neuniknem jej.
Nezničiteľnej ruži slasti.
Chemickému zmyslu Carpe Diem...
Komu môžem veriť?
Sú všade!!!
...neuniknem im...

Absťák je príšerný. Prvé týždne. Sledujú nás túžby, chute, beznádeje...taktiež aj fízeľ. Zbalí nás špinavé, páchnuce a kradnúce v obchode.
Veď to je jasné! Osemnástka brunetka a šestnástka ryšavka.
Cítia nás na hony!
Ultimátum. Buď-alebo. Basa proti novému životu. Netopier verzus liečebňa.
Vyberáme. Zhodnocujeme. Zosilňujeme. Zväzujeme a zbaľujeme.
Fet posielame do čerta a odchádzame od fízlov.
Rok v liečebni pomáha. Začíname s čistým štítom.

Ségra v cukrárni, ja v škole. V divnej triede. Nádejná Pschyca, divoká Náladovka, prečačkaná Zbohatlíčka, pár rozumných Výnimiek a na každý prst jeden Bodyguard. Tridsať rôznych individuí a ja. Odsúdená z prvého pohľadu. Feťáčka. Klamárka, ktorej nik neuverí. Dievča volajúce o pomoc. Nič viac. Uzavretá do seba. Nespokojná.
Môžem skončiť predsa lepšie! Skončiť? Azda umieram?

Prepnem telku. Pustím film. Sci-fi, upíri a exorcisti, 3:15 a démoni, amíci zachraňujú svet. Po niekoľký raz. Frigidka si na tridsiaty krát nájde pána "Dokonalého". Upratovačka sa stane princeznou. A aj tá Bridget má chlapa.
Čo ja? Mám fet. Mala. To bol môj princ z rozprávok, večerný masér a najlepší psychológ. Instantný.

Som predsa dievča, nie?
Kvety opásané v šatách,
lesk vlasov v žiari slnka,
bez napadnutého poprašku.
Kočka na každé písknutie,
úspešná nekarieristka,
kvietok s pevnou stonkou,
nelámavou vo vení vetra,
besnení búrky a či zalievania dažďa.
Vždy čerstvá a voňavá.
Žiadúca po krídlach včiel
a plodná nové posolstvo.

Cŕŕn!
Šuch!
Pri dverách lístok: „Ak máš chuť na „Zasneženú krajinku“, som pred činžiakom.“
Nenápadne pozriem z balkóna. Pri vchode sa schádzajú chalani a baby. Taktiež vyletí informátor z môjho vchodu.
Zbadali ma!
„Cica poď!“ kričí. Neodpovedám. „Poď si dať za jeden! Je to kvalitka! Uvidíš, bude ti lepšie! Len poď! Neboj sa!“
Neboj sa! Je to kvalitka! Extra len pre vás! To vravel aj Netopier! A tá malá vtedy zomrela!
Koľko ľudí je tam? 10? 20? Zábava. Dlho som sa nebavila.
Bojím sa.

„Čo sem teda čumíš?! Zídi dole! Neboj sa!“
Pôjdem tam?
Zasnežená krajinka... ktovie, čo to robí. Posledná! Fakticky! A ségra sa nič nedozvie! Uvoľnenie! Zaslúžim si to! Odviažem sa! Konečne sa vráti chemický pocit spokojnosti a šťastia! Keď už nie normálny... výborný nápad!
Zatváram balkón. Vypínam film. Zhasínam svetlo v izbe. V kuchyni. V obývačke. Svietim len v predsieni. Upravím sa v zrkadle, ak tam náhodou bude nejaký pekný chalan.
Dávno som si nevšimla moje jasnohnedé oči. Tma za mnou. Zrkadlo líže šedý prúd svetla, ktorý vystraší každého.
Fotky. Veľa fotiek. Spomienky na zdravú minulosť a poliečebnú budúcnosť. Ja a ségra vo vani, maškarný bál, valentín v bare, letné prázdniny a zimná dovolenka...
Ja a Robo. Azda prvé prirodzené pocity. Spolu. Po toľkých rokoch!
Som zlá, keď som chcela mať pocit, že má ma niekto rád! Je to zlé?Sebecké? Egoistické?
Chcieť zabudnúť na starosti a na chvíľu sa uvoľniť! Vypnúť!
Odpútať sa od sveta a vidieť všetko zhora...iného pohľadu. Ale je to to , čo chcem v živote?

Existuje aj niečo iné?!

Chodenie do obchodov, dobývať optimizmus, pozorovať svet z výšky... Môcť si vytvoriť pocit šťastia prirodzenou cestou. Nebyť pre ľudí len feťáčka ale niekto, komu môžu dôverovať... Mať deti, vychovávať, riešiť lásky v puberte, problémy so školou... Nechať odkaz budúcnosti...
Je na čase to skončiť! A nielen Rómea z jarných prázdnin!
Odtrhnem fotku. Zasvietim v izbe. Vyjdem na balkón. Bezvetrie pomáha.
Oheň zo zapaľovača oblízne Robovu tvár. Horí.
Pustím.
Tlejúci fotopapier s podobizňou dvoch milencov.
Minulosť... alebo len večná budúcnosť v slobodnom vetre?
Voľné krídla lásky.
Pevné perie večného vzťahu. Klišé!

Byť silná a bojovať...
Byť potrebná...
Byť úspešná...
Nebyť feťák!