Kameň a sedmokráska

Jedného dňa stretla kameň láska

Zapáčila sa mu sedmokráska.

Kameň však vedel, že je škaredý,

že nesiaha krásnej sedmokráske ani po päty.

Svoje city nechcel najavo dať.

A tak plynul čas a tiekla v potoku voda.

Ležali vedľa seba na jednej stráni

no kameň sa tej láske bránil.

Neskôr povedal si:

Ach ty hlúpy kameň, už dávno mal si

povedať jej že z toľkej lásky 

na tvári sa ti robia vrásky.

Ale kameň mlčal iba

a možno že to bola chyba, 

lebo sedmokráska počula predsa

tlkot jeho zaľúbeného srdca.

Vedela ako ju ľúbi

a že by jej bol aj celý svet sľúbil,

len aby jeho bola.

Oboch strašne strdcia bolia.

Kameň ľúbiť nevie sedmokráska,

nezahorela v nej k nemu žiadna láska.

Hoc` kameň by bol aj život za ňu položil

a milión básní by o jej kráse zložil.

V sedmokráskinom srdci niet pre kameň miesta.

Práve začala poludňajšia siesta,

na lúku vyšiel chlapec,

vyliezol na kopec,

napil sa z čistého prameňa,

zbadal ten zúbožený kameň, a...

Leskli sa mu oči

Kameň do vody skočil.

Od veľkého žiaľu kameňom puklo

a jeho srdce von vykuklo

nádherný rubín červený.

Chlapec bol z toho zdrvený.

Aby sa ten rubín zachoval

pod sedmokrásku ho pochoval.

A sedmokráska si až teraz uvedomovala

ako ho veľmi milovala...