Rozprávka Ako na draka

Bol raz jeden strašidelný les, kde býval starý takmer bezzubý a poloslepý drak, ktorému ostal iba jeden deravý zub, ktorý nie a nie vypadnúť, zato náramne bolel. Opustil svoju rodnú jaskyňu a odišiel hľadať miesto svojho posledného výdychu, ktoré našiel ďaleko praďaleko v jednej studenej diere. Celé noci zúfalo bedákal a hádzal sa zo skaly dolu do blízkej doliny a dúfal, že pádom na papuľu si ten mizerný zub vytlčie, alebo že aspoň zomrie.

Dole v doline sa každú noc v dedine skrývali miestni obyvatelia do pivníc, lebo už druhý mesiac zákerný drak robil príšerné nájazdy na ich dedinu a výsledkom bolo niekoľko rozbitých domov a dvaja zranení.

Tretí mesiac pribudol tretí zranení, starostov syn, ktorý sa v snahe zachrániť tkáčovú dcéru, ktorá pozerala z pivnice na padajúceho draka, hodil do jej naručia a dostal za to pár faciek.

Tri obete drakovho vyčíňania za tri mesiace bolo viac než dosť na dedinu s 30 obyvateľmi, preto starosta rázne zakročil a sľúbil odmenu pre toho, kto zbaví dedinu mrzkého draka. Za odmenu dal ruku svojej dcéry a polku bohatstva, čo mal, ale keď sa do piatich dní nikto neobjavil, verejne priznal, že tá dcéra je len jeho násilím za dievku preoblečený syn Julo, čo aj tak vedeli všetci, a tú polku majetku zmenil na 8/9, pričom toho poľa aj tak bolo stále málo, no a kravu že dá celú. Zasa sa neprihlásil nikto, drak ďalšiu noc roztrepal obecnú maštaľ a takmer zapučil starostovu chudú kravku, čo od hladu nevládala utiecť. Ráno nešťastný starosta vyhlásil, že sa vzdá svojho úradu, len keď si niekto bude chcieť Julka zobrať, na obed z okna zakričal, že myslel vlastne draka zabiť, večer v krčme z pod stola zastenal že aj aj a na ďalšie ráno nechápavo hľadel na Maru, tkáčovú dcéru, čo stála před jeho posteľou a niečo mu do perín hovorila o tom, že bere aj funkciu aj Jula, a že sa hlási jako dobrovoľníčka na lov draka.

Mara bola švárna deva, robotná a rozumná. Už kedysi dávno, keď mala 11rokov, si začala tkať plachty do výbavy, v 17 bola dávno hotová, v 25 začala byť nervózna, ako tridsaťročná v návale starodievockej zloby od jedu nad svojim osudom všetke plachty dohromady zošila, zabalila sa do nich a skočila z útesu nad dedinou dolu, že sa od tej hanby, že je stará dievka zabije. Lenže plachta sa nadula a ona vzlietla a pekne krásne pomaly pristála vo vlastnej zahrade na chrbte svojej kravy Oľgy.

Starosta so synom vtedy išli práve okolo a keď ju videli sedieť na krave a v plachte, starosta dobromyselne povedal: „Marka, keby si bola vydatá, na takéto somariny by si nemala čas" Odpoveďou mu bol hysterický jak starej dievky sediacej na krave, preto radšej ušli. Mara v návale pomstychtivosti zajačala: „Len si ty daj radšej pozor na toho tvojho malého usmrkanca!"

Čosi kamsi - za päť rokov malý usmkanec narastol na veľkého usmrkanca a hrozilo mu, že strašná pomsta bude vykonaná v stave manželskom.

Preto len čo Mara odišla do lesa zneškodniť draka, starosta ľútostivo hľadel na svojho ešte stále spiaceho synáčka. Začal sa báť o jeho život a zosnoval strašný plán na jeho záchranu....

Podvečer, keď Julko konečne vstal z postele, dopočul sa od svojho otca, čo ho čaká.

„Synu, Mara ťa chce zmárniť. Preto by si nemal len tak čakať so založenými rukami, ale mal by si jej ísť oproti. ..." ani to nestačil dopovedať a syn už bežíííííí smerom do lesa. Otec za ním uteká a kričí za ním pomedzi domy:" Prichystááál som ti veľký obuch, ktorým ju trepneš po hlave, a bude pokoj, ale nesmieš to nikomu povedááááť!"

Medzitým Mara sledovala draka po lese podľa stôp veľkých láb na zemi, odretých šupín na kôre stromov, podľa slín na rastlinách, podľa pachu a podľa žalostného revu a napokon stála před dračou jaskyňou.

Usadila sa do kúta medzi kvaple, vytiahla zo svojej plachty uviazanej na pleciach skromné zásoby a začala rozmýšľať, ako draka najlepšie zabije. Kým zjedla chleba, cibuľu, klobásu, tekvicu, vajcia, buchty, kyslé mlieko, jablká, opekance, fašírku, kapustu ,haruľu a slaninu vedela, že najlepší spôsob, ako zabiť draka je vyliesť mu po chrbte na hlavu, oviazať plachtu okolo papule, nechať jeden koniec trocha visieť, spustiť sa po ňom na úroveň srdca a bodnúť nožíkom, ktorý práve utrela od slaniny.

Hneď sa dala do roboty: Vyliezla drakovi po chrbte na hlavu, uviazala mu plachtu okolo papule a jeden koniec nechala visieť. Potom sa po plachte spustila dolu drakovou hruďou až na úroveň srdca, chvíľu zaváhala a spytovala si svedomie za vraždu bezbranného starého tvora, roztvorila rybku a napokon bodla...

Drak sa najprv veľmi čudoval, čo robí človečí pach v jeho jaskyni, a až keď mu nejaké stvorenie liezlo po chrbte, pomyslel si, že by sa patrilo aspoň zavrčať, ale nemal síl od tej bolesti zuba. Keď mu člověk omotal plachtu okolo papule, s úžasom zistil, že mu to prospieva. Zub nielenže bolel menej, ale po chvíli dokonca prestal! Veľmi ho potešilo, že ten človek ani príliš neotravuje a že sa už poberá preč, keď tu ho zrazu niečo pichlo při srdci....!

...... a zrazu ho napadlo, že je to vlastne smútok za domovom a že by sa mohol vrátiť naspäť domov do svojej rodnej jaskyne v strašidelnom lese!

Neotáľal ani chvíľku a vystrelil z tej studenej diery a poďho domov!

Mara ešte stále visela na plachte a naskôr si myslela, že je to drakov smrteľný kŕč, ale keď beh neustával, začala sa báť. Najskôr len tak máličko, ale potom čoraz viac a viac, až napokon kvičala z celého hrdla, čo jej sily stačili, a keby nemala sukňu, pustila by do nohavíc.

Julo s obuchom sa motal na opačnej strane lesa a nielenže netušil, kde je Mara, alebo drak, ale netušil ani, kde je on sám. Išiel stále po stopách, ktoré večer objavil. Zistil, že sleduje Maru. Zistil, že časom sa k nej pridal nejaký komplic, dokonca dva. Na obed nabral podozrenie, že sú traja, štyria a dokonca piati a vari polka dediny a potom zistil, že je to on sám a že to on stále behá dookola okolo jedného stromu a bol z toho veľmi znechutený. Sedel dosť otrávený pod stromom a čakal na nejaké znamenie, keď tu počul, že sa k nemu veľkou rýchlosťou približuje Marka! Možno iný by sa aspoň čudoval, ako je možné z takého škreku odhaliť človeka, nieto ešte Mary! Julo si však bol istý a nepochyboval. Nezabudol, čo sa patrí, postavil sa pohotovo s obuchom do cesty a hľadel do húštiny.

Presne z opačnej strany sa vyrútila Mara držiaca sa plachty omotanej okolo drakovho krku. Plachta sa už dávnejšie z hlavy zošuchla na krk, drak otvoril papuľu a vtom ho ešte aj rozbolel zub! Bolo to strašne neznestiteľné, lebo chudáka draka už chvíľu predtým rozbolela hlava od toho Marinho revu. Hrozne chcel niekomu ublížiť, keď v tom....

Vbehol drak na čistinku a videl před sebou človeka, ako k nemu stojí chrbtom, oháňa sa veľkým obuchom a s plačom kričí: „ Marka, ja ťa odjakživa strašne ľúbim, a musím to urobiť!!"

Drak bol taký prekvapený týmto výjavom, začudovaný sa k nemu naklonil a pomyslel si, že má práve príležitosť pomstiť sa celému ľudstvu za svoje utrpenie a preto veľmi opatrne, aby si neublížil zubu, mladého muža prehltol.

Mara vtedy zoskočila na zem, veľmi pohotovo chytila Jula za nohy trčiace drakovi z papule a z celej sily ho ťahala von. Julo sa dosť ľahko ťahal, lebo bol malý a chudý a Mara veľká a mocná a naviac drak nemal zuby, až na ten jeden a práve ten silno zaťal do ďasieň a bránil Julovej hlave, aby vykĺzla. Ale Julova hlava a Marine svaly boli silnejšie jako drakov zub, takže zub napokon vypadol z papule spolu s oslintaným Julom.

Drak sa navždy zbavil bolesti a celý šťastný odbehol preč do svojej rodnej jaskyne.

Mara s Julom zostali na čistinke sami a Mara povedala: „Aj ja ľúbim...ešte keď si plienky nosil vedela som, že raz budeš môj." Chytila ho za rúčku a vrátili sa do dediny.

Hneď z prvého domu v dedine vybehla tetka a keď ich videla takto svorne, zalomila rukami a spýtala sa Mary: " Vari ťa trepol po hlave?"

Julo sa zahanbil a Mara povedala: „ Chystajte svadbu a vítajte starostku. A my dvaja budeme šťastní, až kým nepomrieme.."