Zimná rozprávka

Do postele sa mi chcelo, veď od rána som bol na nohách, rodičia boli kdesi preč a ja som mal urobiť celú prípravu. Sestra bola u babky a ja som ostal sám doma. V noci som sa zobudil, šiel sa napiť, ale v obývačke sa svietilo. Žeby sa naši vrátili?

Otvoril som dvere a stromček svietil. Sviečky boli zapnuté a ja som ich šiel vypnúť. Krútil som nimi ako ma učili, ale nezhaslo nič. Dokonca som aj jednu sviečku aj rozbil, ale stále svietili. Oči sa mi samé zatvárali a preto som vytiahol zástrčku zo zásuvky. Konečne som ich vypol. Viem, nebolo to správne, ale aspoň som sa nemusel  báť. Zatvoril som dvere a opäť sa sviečky zapli. Prešiel som do dverí, skoro som ich vytrhol a potom som ju uvidel.

„Kto si?" Spýtal som sa dievčaťa, ktoré mi svietilo v izbe. V ruke držala akési žezlo, či čo to bolo a mala zaujímavé oči.

„Príšera." Ozvalo sa z jej chichotavých pier a opäť sa na mňa pozrela, tajomne.

„A ja som jeden z trojice duchov z Dickensovej rozprávky." Sarkasticky som poznamenal.

„Ale ja vážne straším ľudí, aj deti." Ozvala sa opäť, vraj príšera a ja som ju nechal tak.

Posadil som ju do kresla a zasvietil normálne svetlo. Hneď na mňa zvrieskla ako istá pani docentka na skúške, ale o tom inokedy. „Nesmieš ma vidieť! Iba jediná osoba ma v živote videla." A to sa samo sebou rozumie, že som nezhasol.

Vtrhne do domu, provokuje a ešte chce, aby som ju poslúchal. Tak to teda nie, ešte hubu otvárať bude príšera akási. Pozrel som sa na ňu a začala sa červenať. A tak som sa zoznámil so Stankou.

Aj pusu som jej dal, ale vraj to nemám prezrádzať. Stanislava mala zaujímavé vlasy, mala ich síce krásne, ale vraj príšery sa iba maskujú na princezné a tak. „A čo tu vlastne robíš?" Opýtal som sa jej. Prskla na mňa pohľadom a žezlom vystrelila po stromčeku. Zo stromčeka sa objavilo 5 ozdôb na stole. Mahagónový stôl privítal čerta, anjela, hviezdu a nejakého anjela v dievčenskom podaní. A ešte som zabudol na Mikuláša.

„Každá bytosť kohosi symbolizuje. Ide o to, že ktosi chce zrušiť Vianoce. Človek, ktorý má v Prešove dodnes budovu. Uniesol Morenu tam, kde nikto nevie. Necháva odkazy, ale nechal ich ľudom, ktorých musíš navštíviť, Martinko." Usmiala sa Stanka a pokračovala.

„Každá ozdoba má svoj symbol, svoju hodnotu. Skoro ako človek."

„Vážne skoro." Nemohol som si tú uštipačnosť odpustiť.

„Na stole máš ľudí, ktorí majú zachrániť bohyňu Morenu. Ten anjel čo číta knižku, to si ty. Potom nasleduje čert, to som ja. Ak niekedy uvidíš čerta, vedz, že ja som to, alebo iná príšerka. Hviezda je niekto, kto sa vyzná v starých tlačiach a oči jej behajú za tvojim srdcom. Jej ryšavé vlasy, hnedé oči a múdrosť, ktorú v sebe nosí, šteklia tvoje srdiečko." Odvetila s úsmevom.

„Dobre a ešte čo mi povieš? Že ten Mikuláš predstavuje škriatka, ktorý pracuje na pošte a že sa spojil s detektívom Mazzanim v boji proti lovcovi Moreny?" Rozosmial som sa, ale Stanke skoro oči vyskočili a ja som už čakal, že ich začnem hľadať.

„Odkiaľ vieš, že škriatkovia pracujú na pošte a že existuje detektív Mazzani?" Zvraštila obočie a ja som sa rozosmial.

„Veď som čítal Čapkove rozprávky, čosi si ešte aj pamätám. Aj Lotrando a Zubejda sú odtiaľ a každý sa teší, že aká nová, moderná, krásna rozprávka chodí v televízii a má názov Z pekla štestí." Teraz sa rozosmiala Stanka.

„Ten Mikuláš je trpaslík Ferdinand." Prezradila opäť príšerka a ja som si spomenul na jediného Ferdinanda, ktorého som poznal. Učil ma heraldiku a neraz sme sa s Lukášom(nevystupuje tu, škoda) nasmiali. Napríklad, keď sme našli na erbe skúmavku a hákový kríž.

„A ešte čo pekné mi povieš?" Opýtal som jej, lebo som jej veril asi tak ako Raskoľnikov svojmu svedomiu od strany 75.

„No, že ťa mám aj celkom rada. Ale ten trpaslík je jeden významný archivár. Pretože človek, ktorý uniesol Morenu zanechal za sebou erb." Prezradila Stanka.

„A čo je na tom erbe vyobrazené?" Spýtal som sa jej.

„Veď to je práve to, čo nikto nevie." Odvetila.

„Asi ako pri erbe Prešova. Tiež o ňom nikto nevie, či je to jahoda, alebo ruža." Ozval som sa sarkasticky.

„A ty veríš ktorej verzii?" Spýtala sa ma a naznačila mi, že ak by som jej povedal, že tam nie sú jahody, ošklbe ma.

„Budem veriť verzii, ktorú ma učil trpaslík Ferdinand na heraldike." Prezradil som pomedzi zuby.

„Dobre, môžeme vyraziť na miesto, kde zanechal erb." Prezradila Stanka a žezlom začarovala.

Mikuláš (trpaslík), anjel s knihou, hviezda, anjel s dievčenskou tvárou a čert opäť vyskočili na stromček.

„A kam pôjdeme? A počuj, čo anjel s dievčenskou tvárou?" Opýtal som sa jej.

„Pôjdeme do Prešova a neboj, stretneš sa aj s anjelom, ktorý má dievčenskú tvár. Symbolizuje princeznú, ktorú kedysi vyhnali z hradu a ona ušla do archívu." Opäť prezradila Stanka svojim rozkošným úsmevom.

Vyskočili sme z balkóna na sneh, kde nás čakali sane. Pri nich boli stopy, ale nepatrili nikomu. Asi ako v Čapkovej poviedke, Šlépěj. Stanka luskla prstami a ktosi sa objavil. Duchovia, ktorí nám chceli pomôcť. Sadli sme si na sane a leteli do Prešova, do mesta, kde história vonia neuveriteľne. Prešov, ako si vlastne vznikol? Vraj bol jeden človek, ktorý sa volal Preš a tak vzniklo Prešovo sídlo a dali mu meno Prešov.

„Kedy tam budeme?" Opýtal som sa drahej Stanky, ktorá šteklivo odvetila, že hneď. A tak sme prišli do Prešova, kde nás pri Carrafovej väznici ktosi čakal. Trpaslík Ferdinand. Usmial sa na nás, že potrebuje pomôcť s blazónom erbu, lebo je v akejsi hatlanštine. Pred Carrafovou väznicou snežilo a ja som pozeral na erb, ktorý bol jedinou časťou toho, čo nám zanechal únosca Moreny. Na erbe bola vyobrazená divá sviňa ako obhrýza svätého Mikuláša. Nehovoriac o tom, že divá sviňa bola červená a Mikuláš fialový.

„Ja som už videl na erbe aj panenku Máriu s fúzami, ale toto je gýč jak sviňa. Svätý Mikuláš na erbe býva pomerne často, spoznáme ho podľa palice. Herold, ktorý erb tvoril, musel byť nehorázny umelec." Odvetil sarkasticky a ja som sa smial. Erb navyše menil farby a vyzeral ako hokejová kartička, ktorú sme volali trojrozmerky. Ferdinanda šlo poraziť, vravel, že Svätý Mikuláš mal zoxidovaný ksicht a potom ho ešte niekto zmlátil. Raz bol modrý a raz fialový, pričom svätci bývajú na erboch väčšinou iba v kove, nie vo farbe. Vysvetľoval nám.

„A určite nie vo fialovej. Existujú iba 4 farby." Odvetil ktosi, kto ma očaril už dávno. Biela poleva jej prikryla ryšavé vlasy a nasadila svoju čiapku. Ester, kde sa tu vzala. Usmial som sa na ňu a ona sa začervenala.

„Existujú iba 4 farby. Čierna, červená, modrá a zelená. Pričom zelená sa na erboch vyskytuje až od 16.storočia." Odvetil som aj ja a Ester sa opäť nežne usmiala.

„Ktosi uniesol Morenu, nebudeme mať Vianoce. A navyše, Morena je moja prapra.........pra babka. Matka všetkých príšer. Pomôžte mi, prosím." Stonala Stanka s Ester sme pozreli na erb. Ako urobiť jeho opis? Pýtali sme sa jeden druhého myšlienkami.

„Musí ísť o symbol. Ale ten symbol sa dozvieme jedine v minulosti." Povedal nám Ferdinand.

„A ako sa dostaneme do minulosti?" Spýtala sa Ester a bolo v jej očiach vidieť, že ju to zaujíma.

„Jedna cesta by tu bola." Precedil som pomedzi zuby. Ester i Ferdinand na mňa s úžasom hľadeli.

„A ako, Martin?" Spýtala sa Ester a ja som chvíľku myslel, že srdiečko chce vyskočiť z hrude za Ester.

„Odkiaľ vieš moje meno, Ester?" Opýtal som sa a cítil som v sebe jemnosť.

„A odkiaľ ty moje?" Šteklivo poznamenala.

„Sú knihy, kde sa ľudia dostávali do svojich, alebo cudzích spomienok." Odvetil som a Ferdinand povedal, „Áno, Harry Potter. Ešte začnite čarovať a mne povedzte, že som Voldemort, teda Veď viete kto." Ester sa rozosmiala.

„Ale kdeže. Veď Charles Dickens a jeho Vianočné rozprávky. Potrebujeme duchov." Povedal som a pozrel Ester do očí. V tej chvíli som ju chcel pobozkať.

„Tak ich zavolám." A Stanka zavolala duchov, no ale tí boli protivní. Vyzerali ešte horšie ako ten erb a to je už čo povedať. Pri pohľade na nich sa mi zdvíhal žalúdok a Ester sa ich takisto zľakla. Chytila ma za ruku a ja som sa nežne usmial. Hneď mi ju však pustila a zatvárila sa ako, ako tichá myška, ktorá sa „omylom" dostane k syru.

Jeden duch sa volal Docent a rozprával po starosloviensky. „Do histórie sa dostanete iba ak prejdete cez tri skúšky. Dostanete sa tam iba dvaja. Mladý knihovník a mladá archivárka." Zarecitoval a jeho „ľudskosti" chýbalo len telo.

„Aké skúšky?" Spýtala sa Ester a opäť ma chytila za ruku. Teraz som sa nedal. Bol som síce v šoku, ale pohladil som jej ruku a ona ma opätovala.

„Musíte mi doniesť pečať od kráľa Vladislava Jagelovského. Teda, aby sme sa rozumeli. Armáles, ktorý on podpísal." S Ester sme pozreli na seba a skoro sa rozplakali. Kde teraz vziať listinu? Duchovia zmizli.

Existuje jeden vodník, ktorý pozná všetky armálesy a dokáže vám nejaké vyčariť." Prezradil Ferdinand. Vraj ho nájdeme v Toryse.

Chytil som Ester za ruku a letel som s ňou ponoriť sa do Torysy. Skočili sme do nej ako milenci panenskej veže. V Toryse nás čakal vodník Richard. Prezradili sme mu o čo ide a on riekol, „Zavrite oči a povedzte, čo si myslíte o láske." Trochu divné, ale ako vodník chcel. Vykríkli sme naraz. Ja som vykríkol jedno slovo a Ester takisto jedno. Z mojich pier vyšlo „Ester" a z úst víly vyšlo „Martin." Richard nám dal čistý pergamen. „Ak uhádnete rok a mesto, ktorému Vladislav udelil erb, budete mať aj text." Podali sme si ruky a s Ester sme sa vynorili. Nemal som odvahu pozrieť sa jej do očí, čarovná bola. „Košice, však?" Opýtal som sa prekrásnej a ona len doplnila. „A rok 1502."

Prišli sme k väznici a šli až k radnici, kde nás čakala Stanka. Pri nej stál aj Ferdinand, ktorý jej rozprával svoje zážitky. Veselo sa chichotala ako len ona vedela. A pri každom druhom slove povedala Ferdinandovi, „Kecy."

Duchovia sa zjavili a boli prekvapení. Skoro ich porazilo a preto vymysleli ťažšiu úlohu. „Zistíte mi, čo je na tom erbe, ktorý drží Ferdinand v ruke, čo symbolizuje." Ester ho skoro kopla, teda aj ho kopla, ale duchovia necítia. „Ja som trpaslík ako aj môj otec. Spolužiak môjho otca žije v Bratislave. Spoznáte ho, pretože on má ne erby cit. Dostanete sa k nemu podzemnou, trpaslíčou železnicou. Jeho spoznáte, pretože v bratislavskom trpaslíčom svete je iba jediný trpaslík s erbom na dome. Má na dome napísané heraldik."

A tak sme šli za Richardom, ten nás na železnicu posadil a uháňali sme. Ester som držal za ruku, že keby spadla, aby sa chytila. To len pre prípad, keby sa ma spýtala, čo robím. Vlak trielil do Bratislavy ako jeden môj kamarát z Bratislavy.

Našli sme heraldika s menom Ján. Uvítal nás romanticky, dokonca nám dal aj sviečky. Vraj jedna sviečka horí pre Ester a druhá pre mňa. Pochopiteľne, že ja som zapálil sviečku pre hviezdičku a hviezdička pre mňa. Povedali sme mu o fialovom erbe a on len kývol hlavou a riekol, „Divá sviňa je niečo divoké, neskrotené. A ten Mikuláš zase niečo, čo je štedré."

Divá sviňa bol únosca a Mikuláš Morena, aj keď ju nikto nemal rád, bola štedrá. Veď Vianoce bez zimy, to je ako heraldika bez trpaslíka Janka. Aspoň to mi pošuškala Ester. Vracali sme sa vlakom k Ferdinandovi a Stanke.

Konečne sme sa objavili v Prešove a povedali o svojom putovaní k Jankovi, i o sviečkach. Duch s menom Docent sa dozvedel o našom čine a riekol, „A teraz ešte jednu úlohu. Zožeňte mi Morenu, aby som mal na Vianoce pokoj. A potom, ak budete chcieť, choďte do minulosti. Ak nie, choďte..." Nedopovedal nám. Rozprával po starosloviensky a Stanka nám robila tlmočníčku.

„Deti moje, teraz vám nepomôžem." Oznámil nám Ferdinand. Preto sme šli za Richardom, ale ten nás odporučil Jankovi a keď aj Janko zlyhal, ostalo nám jediné, ísť na Bratislavský hrad. Bratislavský hrad nás prekvapil najprv nejakými zbojníkmi, zhodou okolnosti jeden sa volal Martin a nadával na mesto, až knieža Břetislav(vraj po ňom je mesto pomenované) vyšiel a odkopol zbojníka až do Martina. Ale bol to milý chlapík.

Na hrade bola uväznená princezná, uväznená do hradného archívu. Prehľadávala listiny a volala sa Zuzana. Aspoň toto o nej tvrdili ľudia. Nie a nie ju z archívu dostať, až sme ju v archíve vyrušili my.

Unavení, uplakaní, uchodení sme jej povedali o čo ide a zrazu nám Zuzanka zaštebotala, „Poznám ten príbeh. Únosca je ten, ktorý poslal počas prešovských jatiek 25 ľudí do hrobu." Povedala nám a opäť pozerala na listinu. „Carrafa." Odpovedali sme hlasno obaja a usmiali sa na seba. „Presne tak. Najprv sa chvastal, že tu nebude zima a Morenu vraj hodí do brány pekelnej. Ale ja som mu to na hrade nedovolila a aj tak mal akési vojenské maniere, tak som ho poslala kadeľahšie." Povedala nám princezná, ale jej srdce bilo pre nás.

„Je ukrytý tam, kde aj vojsko, ktoré príde Slovákom na pomoc, keď bude najhoršie." Povedala nám Zuzka a už za ňou prišiel princ. Akési blonďáčisko, ktoré chcelo stále iba ovečku a preto ho princezná milovala. Neuveriteľne symbolický pár boli.

„Kam pôjdeme teraz?" Pošteklila ma Ester pohľadom.

„Existujú dve povesti, ktoré hovoria o pomoci ľuďom." Povedal som jej a opäť ma pošteklila svojimi očami.

„A aké?" Spýtala sa ma.

„No, jedna je o sitnianskych rytieroch a tá druhá je o dunajskom kráľovi." Pošepkal som jej do uška, teda povedal som to nahlas, ale radšej by som jej pošuškal do uška aj zopár veršov, ktoré by som zložil.

„Poďme za tými rytiermi." Povedala mi a ja som nemal dôvod neposlúchať. Bola staršia, krajšia, milšia a keď ma držala za ruku, vraj kvôli strachu, to aj keby ma posielala na smrť, šiel by som.

Prišli sme k vrchu a zabúchali sme. Ester voňala, panebože, ešte ani čerstvé ovocie tak krásne nevoňala. Jej vlasy boli nádherné, asi ako nejaká kladná postava s Tolkienovej rozprávky. Napríklad tá elfka, ktorá chránila Túrina, keď bol malý chlapec. Keď som čítal Húrinové deti, za tú elfku som si nevedel predstaviť nikoho iného ako Ester.

Otvorili sa dvere do vrchu. „Áno, pani moja?" Spýtal sa jej akýsi vojak, čo si prajeme. Ester bola pra pra pra.......... pra vnučka kováča, ktorý rytierov našiel a keďže ma držala za ruku, vojaci vedeli, že nás majú poslúchať.

Carrafu trest neminul. Vojaci ho poslali kydať hnoj kravám a vydali nám Morenu. Zaviedli sme príšerku k príšerke a tak sme mohli oslavovať krásne Vianoce. Prišli sme konečne do Košíc na saniach, odprevádzali sme Ester domov. Vtedy som jej poďakoval, za všetko. Z jej čarovných pier vyliezlo, „ A kedy ma konečne pobozkáš?" A to bola tá najkrajšia Vianočná rozprávka.