o škratkovi časť 1 a

Kedysi dávno v Košiciach snežilo. Sneh sa prepletal nohami, voňal. Ako všetko predvianočné. Na Hlavnej sa zišlo zopár čarodejníkov, kováčov, rytierov a takisto aj jedna nezbedná striga. Ale niekomu domáce Košice chýbali, mne. Učil som sa za čarodejníka a keďže jediná čarodejnícka škola bola v Prahe, bol som smutný, opustený a pred skúškou z čítania čarodejníckych kníh.

V Klementine som stál, bál som sa vstúpiť do miestnosti. Ozvalo sa moje meno, miestami som na prvom poschodí zakoktal a šiel do vnútra, do nového matematického sálu.

Šiel som po ďalšom poschodí, študenti boli v takej, tej skúškovej nálade. Tešil som sa domov. Nebol som jediný kto sa tešil na mamkine buchty, tak sme sa spolu s tou čarodejníčkou, vílou neraz smiali.

Bola staršia, ja som ju mal desne rád. Pamätám si na ňu, keď sme sa prvýkrát stretli. Ono to bolo kúzelné, študenti sa mohli uvoľniť z vyučovania a ísť darovať krv. No a neviem ako poznáte starú Prahu, ale predstavte si Staroměstské náměstí bez turistov, ono sa to dá, keď po ňom idete ráno po dlhej noci. No a keď sa človek poberie smerom na Prašnú bránu, vojde do nej, uvidí akési zlaté dvere. No a tam kedysi schovávali pušný prach. Je potrebné vysloviť zaklínadlo a ste v čarodejníckej nemocnici. A práve touto nemocnicou sa začína príbeh o mojom čarodejníckom živote, o mojej najbližšej kamarátke.

V to ráno sa mi nechcelo ísť do školy, v to štvrtkové, jesenné. Býval som na Říčnej ulici, na Malej Strane. Do školy som šiel cez Karlov most a potom som šiel darovať krv. Ona celá história darovania krvi začala pre čarodejníkov veľmi dávno. Každý čarodejník má svoj pôvod, niekto je škriatok, niekto má krv dračiu, niekto má tajomstvo a krásu víly, iný je šľachtického pôvodu.

Nuž a ja som mal pôvod škriatka, preto som šiel ku škriatkom. Lenže mňa nezaujímali škriatkovia, ale víly. Ja ani neviem prečo, ale už od mála mám k ním vzťah a jednu som si zapamätal. Dokonca sme spravili niečo také, čo je v celom čarodejníckom svete zakázané. Vymenili sme si krv, ja som daroval svoju jej a tá čarodejná víla darovala svoju mne. Prečo? Lebo v tom čase víly a škriatkovia medzi sebou súperili. Teda ono to bolo takto. A takto začínam rozprávať svoj príbeh, ktorý sa odohráva na jeseň v starej Prahe. Nato, aby som sa dostal k tým vianočným, čarodejným Košiciam, nato som tu nechal prvú časť, vysvetľujúcu moje čary, priateľov, či mágiu.

Prišiel som do nemocnice, ešte ako mladý, naivný. Pozrel som sa na tabuľu, škriatkovia 2.poschodie, víly 1.poschodie. Bol som lenivý, ono inak by to ani nebolo, inak by som ju ani nespoznal, keby som nebol lenivý.

Úprimne, bol som zvedavý prečo sú víly vo všetkom zvýhodnené. Tak som tam prišiel, otvoril dvere a skoro ma porazilo. Musím priznať, že som sa na tie víly pozeral ako turisti na Orloj, onemel som od krásy. Lenže so svojou hrdosťou škriatka som ich musel nenávidieť.

„Vypadni, takým ako Ty by som zobrala prútik." Ozvala sa jedna, krásna teda nebola. Vyzerala ešte horšie ako človek, ktorý dostane za trest spočítať domčeky na Malej Strane.

„Prepáčte, ja som sa pomýlil." Páni, ja som sa tak za seba hanbil, akoby som citoval sám seba v jednej poviedke, ktorú som napísal, „bol som červený ako sovietska zástava."

„Vypadni!!! Žiadna z víl sa s Tebou nechce vyspať za peniaze!" Povedala mi a ja som si myslel, že ide zrušiť Vianoce.

„Veď už idem, dovidenia." Ozval som sa placho a opúšťal dvere, trochu mi bolo do plaču, teda slzy trošku stekali po líčku a ja som sa pobral po schodoch vyššie. Trošku mi to bolo ľúto, celý život ma učili nenávidieť víly. No ono po čase som si uvedomil, že tie víly sú sprosté ako ja ani neviem, čo mám vlastne napísať. No a ja, hlúpy a naivný, som dúfal, že tie povery sú len poverami, že nie je dôležité kde sa človek narodil, aký má pôvod, ako vyzerá, v čo verí. Dôležité je aký je, ako sa pri mne smeje, ako ma vie dostať do iného sveta a preto som ani neznášal tú čarodejnícku smotánku, ktorá medzi sebou bojovala. Víly a škriatkovia boli vo vojenskom stave, teda, oni sú aj teraz.

„Počkaj, nie všetky víly sú také." Ozvalo sa dievča a ja som sa na ňu pozrel so svojimi zaslzenými líčkami.

„No, veď vidím." Pozrel som sa do jej očí a hovoril si, veď tie oči nedokážu klamať.

„Ale no, nesmieš veriť všetkému, čo počuješ." Povedala a usmiala sa, snažila sa pôsobiť milo.

„Veď neverím, ale uznaj, že tá čo ma vyhodila, no skrátka a dobre, bola." Ani som nedopovedal, pozrel som sa do jej nezbedných očí a vedel, že také sprosté slovo pred ňou nemôžem vysloviť.

„Akoto že bola?" Usmiala sa a ja som mal pocit, že do srdca sa mi dostáva nejaký ďalší kamarát. Je fakt, že v tom čase som ich mal v Prahe strašne málo, alebo som si to len myslel.

„Ako to myslíš?" Spýtal som sa jej a usmial sa a zapýril som sa a nevedel som, čo povedať.

„No, nieže bola, ale je. Čo čakáš od víly, ktorá je taká, ktorá sa má najhoršie a pritom je najúžasnejšia?" Spýtala sa ma a zatvárila sa tak, že bola moja rovnaká krvná skupina.

„Čože? Akoto?" Už som vybuchoval smiechom.

„No, máš rád iróniu a sarkazmus?" Opýtala sa so záujmom.

„Nemiestna otázka." Už som zažiaril i ja a tak som ju počúval.

„Jój, nebuď taký, ty nezbedník." Usmiala sa.

„No, tak počúvaj. Ona je taká, ktorá sa snaží byť vo všetkom najlepšia, najkrajšia, najúžasnejšia." Začala, ale ja som jej skočil do reči.

„Ó, aká súťaživá." A tak sme sa rozosmiali a ja som mal pocit z tej víly, že sa má chuť vyrozprávať.

„No a počkaj, to nie je všetko, škriatok."  

„Prečo mi hovoríš škriatok, volajme sa radšej menom."

„Dobre, som Michaela."

„A ja Martin." Podal som jej ruku.

„Ty mi podávaš ruku? Mne? Víle? Tej, ktorej prší do nosa?"

„No, Miška, ak tebe prší do nosa, nechcem vedieť kam prší tej súťaživej kolegyni." Rozosmiali sme sa a podali si ruky.

„Počuj, nemáš chuť niekam vypadnúť, keď darujeme krv? Aspoň sa porozprávame., požartujeme." Navrhol som.

„Ale ja veľmi rada, vďačne . Tak švihaj hore a ja idem tu, dobre?" A ja som sa prvýkrát tešil z víly.

Pichli ma do ruky a ja som rozmýšľal, kam s ňou ísť. Rozhodol som sa pre čokoládový obchod pri Novomestskej radnici. Aspoň som si to myslel.

Ono tá čokoládovňa je kúzelná, funguje aj dodnes, ale smú do nej iba čarodejníci. Teda, ono to funguje tak, že vám nalejú čokoládu, ale nie obyčajnú. Nalejú vám malú čokoládu a podľa toho načo myslíte, tak sa vám to doplní. Napríklad ja som raz myslel na višňu, tak mi to „dočapovalo" višňovú čokoládu, alebo pridá sa tam šľahačka, alebo kakao a úplne najkrajšie je, keď máte fantáziu. Ja som raz pil takú čokoládu, že som si do nej pričaroval višňu a na vrchu sa ligotala šľahačka so škoricou.

Schádzal som po schodoch a videl ju. Videl aj jej prekrásnu spolužiačku. Nuž, úprimne, alebo použijem obľúbenú frázu od svojho drahého Salingera, skrátka a dobre, od krásnej mala ďaleko, ale ak niekomu ublížila, bola vo svojom živle.

Prišiel som k Miške a videl, ako jej slzy po líčku stekajú. Pomaličky som k nej pricupital, pozrel sa na ňu svojimi potmehúdskymi očami a riekol:

No, čo sa stalo?"

„Ale, to nestojí za reč."

„A za plač to stojí?" Opäť som sa tak chlapčensky, nevinne usmial a Miška sa usmiala takisto, ako malé dievčatko.

„Pamätáš sa na tú vílu, čo sa na Teba vykričala?"

„No, na taký nebesky zvuk by si kto nepamätal?" Opýtal som sa, ale tak sarkasticky, že sme sa obaja rozosmiali.

„No a ona potom ako sme sa rozprávali, prišla a povedala, že som neschopná a že si žiadneho manžela nenájdem."

„Zato ona ich má celý zástup." Usmial som sa, to sa ani inak nedalo. Už neviem, ktorý spisovateľ ma naučil, že hlúpy človek je úžasným nástrojom na uťahovanie, dosť možné, že Salinger. Mám na mysli hlúpych ľudí, ktorí sú sprostí, ktorí sú neuveriteľní blbci (aj keď to nie je spisovné slovo). Hlupák nie vo význame IQ 34 (ja mám 83 a po pravde, s touto mojou slabou debilitou sa celkom dobre žije), ale hlupák taký, ktorý má vlastnosti totálneho, no aké slovo nato napísať, asi akoby sa vyjadril Franz Kafka, totálneho parazita. Človek, ktorý je síce možno dobrý v tom čo robí, ale jeho zmýšľanie mimo odboru je na úrovni hyeny v Afrike. Je zaujímavé, koľkí ľudia takto žijú a ešte sú strašne radi na svoju hlúposť. Ospravedlňujem sa za svoj mentorský výklad, ale asi chápete, akých ľudí mám na mysli. Bol jeden spisovateľ v Čechách, ktorý býval na Vinohradoch v Prahe a ten mal nato krásny výrok. „Největší civilizační pohroma, učenej hlupák."(Karel Čapek)

„No ona má aspoň troch ctiteľov." Povedala deva a ja som sa usmial, tak od srdca.

„Ale, veď ty nie si nejaká vydaju chtivá, či áno?"

„Jasné, že nie, ale ty to odkiaľ vieš?"

„Veď som čarodejník."

„To som si mohla myslieť, že vy škriatkovia ste nezbedníci."

„No to sme, úprimne, ani sám neviem, čo je to poriadny škriatok. No a akí sú ctitelia tej čarokrásnej ježibaby?" Začal som si uťahovať a úprimne, chcel som, aby prišla. Normálne som sa na ňu tešil.

„No, ona ich nevidela na živo. Len jej vraj písali dlhé listy na pergamene."

„Chudáci, zvieratá, musia ich sťahovať z kože len pre také hlúposti. Čistá demencia, nenapíšeme jej aj my?" Obaja sme ožili.

„A čo jej napíšeme?" Spýtala sa so záujmom v očiach, sprisahanecky sa nám oči spojili.

„Som zvedavý, čo povie na jej krásu a nehu, pôvod jeden kamarát z vodnej ríše."

„Ty sa poznáš s vodníkmi?" So strachom v očiach sa spýtala.

„No, veď bývam na Říční ulici, čo si čakala, keď chodím do školy cez Karlov most?"

„A je pravda, čo sa o nich hovorí?"

„Čo konkrétne?"

„No, to s tým hastrmanom." Povedala a ja som sa rozosmial, ale tak schuti, že to počula aj tá najkrajšia víla na svete.

S Miškou sme sa radšej pobrali od Prašnej brány späť na Malú stranu, nechceli sme obťažovať jej Nosovosť, najkrajšiu vílu v Prahe, ktorá musí trpieť, lebo nemá žiadnu kamarátku. Vraj je to preto, lebo snúbenci jej kamarátok ju balia a ona im stále nechce ubližovať. Koľká to empatia a ľudskosť.

No tak sme sa prechádzali po tej ulici, ktorá sa dnes volá Celetná a šli späť ku škole, lenže naša „kamarátka" nás nenechala na pokoji. Dobehla nás pri Staroměstskej radnici a akurát bolo poludnie. Smrtka sa ozývala a keď apoštoli uvideli tú čarokrásnu príšeru, začali sa otáčať presne naopak a majster Hanuš sa musel v hrobe obracať, pretože už kadekoho videl pražský orloj, ale práve túto krásavicu, to veru nie. No tak orloj sa prispôsoboval jej, nie ona jemu. Podobne bolo aj jej videnie sveta. Nie ja sa prispôsobujem svetu, ale svet sa prispôsobuje mne.

„Čo to o mne rozprávaš?" Pozrela na Mišku a vytiahla prútik, chcela čarovať.

„Daj jej pokoj."  Precedil som pomedzi zuby.

„Ty sa do toho nestaraj, ty špinavý, malý,..." Nedopovedala, lebo som vytiahol prútik i ja.

„Ty sa mi chceš postaviť? Ty? Ty nič! Veď ja som najkrajšia na svete. Ja vás prenasledujem, ja, princezná najväčšia na svete! Som najkrajšia a nikto si zo mňa nebude uťahovať, lebo to poviem ockovi. Ja som jediná, ja, ja, ja, ja som krása vašich očí!" Rozosmiala sa. Je pravda, bol som o ročník nižšie, nemal som ani odvahu, ale úprimne mi už začala ísť na nervy.

„No a prečo nie?"

„No tak fajn, som zvedavá ako sa budeš brániť proti drakovi." A vyslala na mňa čierneho draka.