Príbeh zblúdilej duše

Eva - prvý rozmer

Eva, normálna baba .Chodila sa baviť s kamarátmi , plávala , hrala na bicie jednoducho užívala si to. 

Eva - druhý rozmer

Tragická autonehoda jej rodičov .Samota ,beznádej a nočná mora z ktorej sa prebudí v detskom domove.

Eva - tretí rozmer

A tak zoberie fľašku vodky , ktorú mali kuchárky v domove odloženú v  skrinke . Sem- tam si uhli každá po jednom keď im prišlo zle z toho nejedlého grcu čo varili. Chudery. Eva sa napila tak slastne , ako ešte nikdy . Pila a pila a pila......Zobrala sklo a prešla si ním po zápästiach,  potom už len pomaly klesala na zem. Čakala  na povestné svetlo na konci tunela na ten večný pokoj.

Eva - štvrtý rozmer

Eva sa prebudila v nemocnici s dosť veľkou opicou a zlým pocitom na žalúdku .Zo spánku ju prebral nechutne páchnuci dych sestričky , ktorá sa nad ňou skláňala .Chvíľu sa tam bezcieľne potulovala a po desiatich minútach sa ticho vytratila. Zostala v izbe sama v spoločnosti kvapkajúcej infúzie . Trocha sa pomrvila a poobzerala si, čo ma na sebe. Starú kockovanú košeľu  oblečenú naopak a  staré tepláky. Tá košeľa mala svoje najlepšie roky za sebou a neskutočne páchla molitanom. Aj kockovaný vzor bol taktiež určite  ,,hitom" tohtoročnej sezóny. Ešte raz sa poriadne poobzerala a  zahrešila : ,,Do boha"! Nevyšlo to!.  hneď ako to dopovedala jej hlava od únavy znova klesla na vankúš. K vedomiu precitla znova na druhý deň. Všade ,  kam sa pozrela ju prenasledovalo množstvo súcitných  pohľadov. Chcelo sa jej kričať : ,, Vypadnite"!! . Ruka , ktorú si porezala , ju príšerne bolela. Hnevala  sa na všetkých  a všetko a najviac  na seba. Na stolíku mala vyhasnutú sviečku . Z neďalekej nástenky zobrala špendlík. Začala sviečku nemilosrdne zabíjať  a ničiť tak , ako ju ničila jej samota. V izbe bolo ešte cítiť zápach zhoreniny . Vstala a v tesnom zákryte s infúziou podišla k oknu a otvorila ho. Znova si ľahla a pokračovala v devastácii sviečky . Bolo to zvláštne , ale cítila sa ako tá sviečka . Zdeformovaná a vydlabaná. Zbavená citov , ktoré boli človeku najprirodzenejšie. Stala sa hybridným monštrom? Sama seba desila . Kto vlastne je ? Mala pocit , že bola vykonaná lúpež. Nehorázna lúpež jej citov. ,,Vykrádači duši  hanbite sa „!! Tam, kdesi v prvom rozmere, sa jej zdal život ťažký , ale to čo, kedysi nazývala problémami , boli len bezvýznamné pletky. V hlave jej prúdilo nespočetne veľa myšlienok , ktoré nemala komu  povedať . Znova zaspala. Dni ubiehali pomaly . Sekunda bola dlhá ako minúta ,minúta ako hodina a hodina ako celá večnosť .

Eva -piaty rozmer

Potom ju previezli sem , na psychiatriu. Už je tu asi 3 mesiace a stále sa cíti ako troska .Oni si asi myslia , že keď jej budú do hlavy tlačiť nezmyselné drísty a dopovať ju liekmi , že sa náhle všetko zlé z jej hlavy vymaže . To snáď nie. Navždy si bude pamätať ten moment , keď zazvonil doma telefón a oznámili jej , že svojich rodičov  už nikdy neuvidí. Ostala jej len starká , ktorá aj teraz vbehla do izby s tým jej výrazom starostlivej starej mamy. Náruč mala plnú sladkostí. Svetlý bod dnešného dňa. Eva schmatla veľkú čokoládu a pažravo ju hltala . Starká na ňu natešene pozerala ako keby videla zjavenie.  Dosť ju znervózňovala, tak hlavu otočila k oknu .Starkú mala rada , ale jej prehnaná starostlivosť ju privádzala do rozpakov , ba až do šialenstva. Cítila sa pri nej ako batoľa , čo sa práve pokúša o prvé kroky. I keď to nechcela priznať , zavše jej dotyk starej mamy urobil dobre. Dával jej pocit bezpečia a istoty pomoci niekoho blízkeho, ale nie tých najbližších.  

       ,, Plánovaná budúcnosť je minulosťou . Nedokážem existovať v nových citových dimenziách . Len prežívam a nežijem. Ráno- lieky , obed -lieky , návšteva ,lieky , večer znova  lieky  noc a morbídne sny. Nežijem , len prežívam v akejsi neexistujúcej rovine ničoho, vkuse omámená. BANÁLNE PRÍBEHY  KONČIA BANÁLNE. Nenávidím stavy medzi realitou a blúznením. Samé výmysly . To už nie som ja ! Neželám si žiť ! Teda aspoň nie takto, na polceste niekde medzi životom a smrťou .Chcem sa dakam pohnúť , dakam preč odtiaľto. Navždy !

Eva -  nultý rozmer

Vstala a  stiahla plachtu z postele a poviazala ju do divotvornej slučky . Zobrala stoličku,postavila sa na ňu a natiahla si slučku cez hlavu . Mala konečne oslobodzujúci pocit , že robí čosi správne. Započúvala sa do ticha . Poslednýkrát si obzrela nemocničnú izbu a nasala atmosféru  psychiatrie okolo . Hodiny odbili posledný vzdych . Jej  telo viselo na strope pomaly sa kývajúc do rytmu posúvajúcich sa  ručičiek .

BANÁLNE PRÍBEHY KONČIA BANÁLNE........