Žalospev o živote

Vidím lúku... no je trochu zvláštna,
divne rozrezaná na dve pásma.
hranica rozdeluje dva svety,
jeden horí, v druhom kvitnú kvety.

Kvety... biele ovce, biele stáda,
pokoj a krása duše ovláda,
a nad nimi všemohúci pastier,
ochraňuje svojej lúky šťastie.

však čierne ovce k čiernemu stádu,
kde horí oheň, srdcia sú z ľadu.
Aj táto strana má svojho pána,
tu spieva sa chorál pre satana.

Vzduch prejedený pary a dymu,
len pod kožou mráz spomína zimu,
strach ku strachu, tma sa túli ku tme
a všetkym dejú sa veci smutné!

A tam kde nikoho nestretnete,
tam niekde, tam v tom čiernom svete,
ovečka zblúdená mimo stáda
jediná čo svoju dušu hľadá.

Čiernejšia, snáď čiernejšia než uhoľ,
jej krehký pohľad pred svetlom uhol.
Nie nechápe že prečo je iná,
nie nechápe že to nie je jej vina.

Skrýva sa do tmy pred sebou samou,
so smutným srdcom, na duši jamou,
z posledných síl nohami prepletá,
chce doplaziť sa na koniec sveta...

Chce na koniec svojej čiernej lúky,
citiť na chrbte zubatej ruky.
Splnila úlohu a prišla až tam,
kde skončiť mal život so sebou sám.

Však stalo sa niečo, čo nemalo byť,
ovečka biela, čo tiež nechce žiť,
hľadeli na seba sťa na zázrak,
pohľad pevný strachu ani náznak...

Len tak tíško nepohnute stáli,
všetko očami si povedali.
Už vedia čo chceli, už vedia že sú,
šťastné krídla spolu ich ponesú...

Chcú podísť k sebe, tužba ich ťahá,
no hranica bráni, tak márna snaha,
takmer sa dotkli no viac sa už nedá,
ich farba sa zdala zrazu byť šedá.

Tesne pri sebe a predsa nie spolu,
žijú ich život šťastie aj smolu,
len tak kráčaju do neznáma vpred,
budujú a chránia svoj malý svet.

Vedia, že keď budú spolu dvaja,
ustrážia možnosť dotknúť sa raja,
vo svojich spomienkach večne si žiť,
krutú realitu do tieňa skryť.

Veď predsa sa nemôže nič zlé stať,
kde nie je kontakt nenastane skrat.
Ale niečo sa predsa len deje,
jedna z nich sa už toľko nesmeje.

Pomaly sa vzďaluje druhej preč,
čierna ovečka náhle stratila reč,
vôbec nechápe tu čudnú zmenu,
nechápe tu postavenú stenu.

Citi, že čiernu opúšťa biela,
srdce jej ide vyskočiť z tela,
kričí, preklína, prosí a padá,
vysvetli prečo už nemáš ma rada!

Beži a naráža do hranice lúky,
nepozerá na fyzické muky,
doráňaná, dobytá bez ciela,
utiera pot z tváre, krv z čela.

Teraz vidí reálnu príčinu,
za inou ovečkou jej kroky plynú,
len keď jej slzy podlomia vôlu,
vracia sa späť utrieť zvyšky bôlu.

Lenže chodí čím ďalej tým menej,
tažko vyzná sa vo svojom mene.
A čiernej ovečke už je jasné,
biela odišla a to je strašné.

Je sama a opäť to nezvláda,
zas je čierna a je mimo stáda,
slzavý pohľad a neistý pohyb,
nevie kam odnesú ju jej nohy.

Topí sa v blate zo svojich očí,
hľadá si priepasť, do ktorej skočí,
hľadá svoj osud, hľadá svoj koniec,
naposledy zaznie na krku zvonec.

Stratila všetko, poslednú nádej,
neverí, že ešte niečo nájde,
neverí, ale hlavne už nechce
zas padnúť do tragickej pasce.

Doplazila sa na koniec púte,
čierna kôpka leží nepohnute,
tesne pred priepasťou svojho bôlu
nemá ani silu skočiť dolu.

Tu končí príbeh ovečky čiernej,
prajem len pokoj jej duši miernej,
tej čo nevládala ďalej žiť,
musela trpkosť lásky okúsiť.

A keď stratila polovičku seba,
spravila len to, čo bolo treba
a teraz leží mŕtva na zemi,
hlas lúky chvíľu bude nemý.

Nik nebude mať šancu ju uzrieť,
čierna ovečka musela umrieť,
lebo stratila do života chuť,
mala tak osudom určenú púť.

Lásku nenašla života sa zriekla,
radšej než bojovať z boja utiekla,
nebolo pomoci stratenej duši,
to bol jej koniec a každý z vás tuší,

že toto asi rozprávka nie je,
príliš krutého sa na svete deje,
príliš veľa ľudí skáče do jám
ten čo najviac miluje zomiera sám.

A tak sa obzrite, ovečky mladé,
či pasiete sa v tom správnom stade,
aby vám život neušiel z dlaní,
aby ste aj vy neumreli sami!