Oči zo studenej mláky
http://citanie.madness.sk/view-22194.php
Tma rozsvietila svetlá za oknami už dávno, niekde stihli aj zhasnúť. Ale za týmto oknom sa nikto nechystal popriať žiarovkám dobrú noc. A vôbec, na večer tu bolo až príliš horúco. Neviem, či to malo na svedomí Karlovo rozpálené čelo, alebo už-už vzbĺknutý papier, alebo rozžeravená lampa, čo sa netrpezlivo hojdala a čakala, kedy bude Karol hotový. Zvyčajne mu to trvá polhodinku, niekedy trochu viac, ale dnes tu sedí a zúrivo hádže slová do denníka bezmála dve hodiny. Za celý ten čas pritom nevstal zo stoličky, nieto ešte, aby niekam odišiel. Jediný pohyb, ktorý svojim stŕpnutým nohám sčasu-načas doprial, bolo zúrivé dupnutie v pravidelnom intervale. Inak tam museli poslušne posedávať. To sa im, samozrejme, vôbec nepáčilo, lebo najradšej by o takomto čase ležali niekde v posteli. Aby mu to vrátili, uzavreli dohodu a poriadne ho boleli. Najprv ľavá, potom pravá, neskôr znovu ľavá a keď nič nepomáhalo, prešli do koordinovaného útoku. Karol si však tie dve tam dolu vôbec nevšímal. Je to vec zvyku a on bol zvyknutý. Zvykol si na to, ako mu každý ubližuje klame, ako ho každý podvádza a nenávidí. Jedna vec je však zvyknúť si, druhá vysporiadať sa s tým. Preto tu dnes opäť sedí a žaluje sa denníku. Ten nemá inú možnosť ako čušať a počúvať neutíchajúce pero, z ktorého naň vyteká Karlova žlč.
Napríklad taký dnešok. Odporný sprisahanecký deň. Cítil sa ako Mečiar - spojili sa proti nemu všetci možní. Oblaky z celého sveta sa dnes naváľali akurát nad toto poondiaté mesto. Ďalej kolegovia - učitelia. Polovica ich dnes neprišla do školy len preto, aby Karol zastupoval, hádam, ešte aj školníka a nemal ani jedných 45 minút pre seba. Okrem toho dnes riaditeľka zvolala na veľkú prestávku poradu, takže neopravené previerky čakali v kabinete celkom zbytočne. A aby toho naozaj nebolo dosť, deň mu dorazili kuchárky - ešte chrumkavé zemiaky síce pochrúmal (ešte hovorím preto, že chrumkavosť nenadobudli vďaka dlhému, ale príliš krátkemu pobytu na pekáči), ale pečenú šľachu nechal na tanieri tak, ako mu ju tam tá stará striga položila.
Keď doškrabal i tieto posledné myšlienky, zabuchol dvere denníka a ruky domazané od atramentu si ľahostajne obtrel o tri týždne neprané nohavice. Iste, takéto pero, papier a takýto komický spôsob písania patria skôr do múzea ako do 23. storočia, ale viete. Čo dokáže pomôcť rozhádzaným nervom viac ako zúrivé šmahy ruky? Klávesnica má príliš veľa tlačidiel, aby sa do nich človek v takom stave trafil a dotykový displej? Neprichádza do úvahy. To by teda bolo drahé písanie...
Takéto večery v poslednom čase už vlastne ani nebývali výnimkou. Zmierili sa s tým aj žiarovky, aj denník, aj nohy, len Karol sa s tou samotou a tichom akosi nechcel skamošiť. Riešil to však po svojom. Do sveta kopal s toľkou nenávisťou, akú pociťoval on sám a i keď si to ani za svet nechcel pripustiť, jedinými spoločníkmi mu už roky boli len pero papier a atrament - za záclonou tmy, za múrmi svojho bytu. A pre ten nešťastný svet, ktorý doňho toľko kopal, prestal existovať. Susedia ho poznali už len z ceduľky na dverách : Karol Hroma a holuby podľa hnedého klobúka. Ktorý sa im zakaždým svinskou presnosťou podarilo trafiť!
***
Prší. Kvapky úporne ďobú do skla, ale napriek veľkej snahe, sa im dnu nedarí dostať. Teraz by to bola skutočne hotová pohroma - ešte by sa, nebodaj, niečo z jemnej aparatúry mohlo pokaziť. Ozaj, aparatúra. Karol ju precízne staval celé týždne, práca je to skutočne vhodná výlučne na dlhé letné prázdniny. Alebo na dlhé zimné večery. Veľa času zabralo najmä pozháňať všetky trubičky, kábliky, analyzátory, transformačné trubice, chemikálie.... Klonovať predsa nejde len tak bez prípravy. A obzvlášť náročné je to v tejto krajine, kde je klonovanie človeka stále ilegálne. Inak je to práca zaujímavá a pre Karola, ktorý si o klonovaní nazhromažďoval všetky dostupné - i menej dostupné - informácie, by to nemal byť problém. Keďže to zvládli laboratória už pred vyše storočím, v dnešných podmienkach by na to mala postačovať aj kuchyňa.
Celá miestnosť bola na dnešné popoludnie dlho pripravená. Závesy by boli zatiahnuté, aj keby Karol nič ilegálne nechystal, takže susedom sa na nich určite nebude zdať nič podozrivé. Obavy Karolovi spôsobovali skôr tie zvuky (škvŕkania, bzučania, syčania), ktorými sa občas zachvelo celé zariadenie a spolu s ním aj podhnitá omietka. Nepríjemné boli tiež kaluže na zemi, ale keďže zakaždým voľačo vytieklo, nemalo zmysel ich utierať.
Doposiaľ Karolovi vychádzalo všetko pekne podľa plánu, dokonca aj roztok zovrel presne načas. Iba to vzrušenie, rozklepané ruky a zbláznené srdce neboli v pláne. Keď bol už len na zlomok sekundy od spustenia zariadenia, zaváhal. Zaváhal, pretože aj keď postupoval s maximálnou obozretnosťou a presnosťou, niečo nemuselo vyjsť. Čo ak na niečo zabudol? Čo ak niečo nastavil zle? Všetka tá práca, tá práca... to nesmie vyjsť nazmar. Navyše si musel dávať obrovský pozor aj na to, aby si nikto nič nevšimol. Klonovanie je vážne porušenie zákona. O klonovaní samého seba ani nehovoriac...
K tomuto rozhodnutiu, nebudem to tajiť, prišiel pomerne ľahko. Konečne predsa bude na svete niekto, s kým sa oplatí začať debatu. Konečne sa bude mať komu zdôveriť a nebude to denník. Konečne nájde priateľa, ktorého hľadať za dverami bytu, bola katastrofálna strata času. Katastrofálna naivita! „Nie, teraz nesmiem váhať," podporoval sám seba a už-už si sľúbil, že si bude držať palce. Prístroje naplnil pripraveným roztokom, obe časti prepojil hlavnou transformačnou trubicou a zväzkom káblov. Sadol si na vyvýšený panel, pripútal sa a nohy si upevnil o tyče. Zhlboka si vzdychol. Nemusí to vyjsť, to je pravda, ale... ale komu bude chýbať? Žiakom, ktorým je aj tak ukradnutý? Kolegom, ktorý naňho systematicky kašlú? Alebo snáď holubom, ktoré naňho zvysoka serú? Palcom zatlačil veľké zelené tlačidlo a zavierajúc oči sa poslednýkrát zamrvil na mieste.
***
Prebral sa a bola už noc. Ťažko povedať, kedy vlastne zaspal alebo, lepšie povedané, či zaspal. Každopádne bezpečne sedel pripútaný tam, kde si sadol a to bolo dobré znamenie. Takže sa všetko napokon dobre poda.... Nie! Dych mu vyrazilo prázdne sedadlo. Nie to jeho, z ktorého už stihol vstať, ale to, čo tam tak smutne prázdnilo vedľa. Vôbec nikto tam nesedel.
Ešte chvíľku porazenecky hľadel na prázdne sedadlo a potom ho náhla prietrž mračien v tvári prinútila zvaliť sa na dlážku. Toľko sa pripravoval, tak sa snažil, aby všetko klaplo. A teraz - jedno veľké sklamanie. Na podlahe sa opäť objavila kaluž. Ale teraz malá, celkom malinká kalužtička. On do nej zavýjal, akoby ju chcel poslať o tri poschodia nižšie. Nemá tu čo hľadať a okrem toho sa mu kvapky z nej nepríjemne zarezávajú do očí.... „Nerev!" zadunelo odkiaľsi a ten hlas mu bol akýsi známy. Karol na okamih stíchol, ale keď sa presvedčil, že to nebolo o nič viac ako jedno sprosté zdanie, pokračoval v ešte hlasnejšom náreku. „Nepočul si? Nerev!!" vyrútilo sa naňho opäť a teraz to bolo celkom zreteľne z obývačky. Vstal a lepiac sa o stenu, kráčal k obývačke, akoby bol v tom byte prvýkrát. Akoby zabudol, že za kuchyňou je chodbička a za ňou dvere do obývačky. Už neplekal. Teda, aby sa neurazil, už sa naňho nelepili kvapky z tej mláčky. Slzy mu zamrzli na lícach a šteklivo ho pichali. Nasledovala ich aj krv, ktorá striedavo buď driemala v jednom bode, alebo dotieravo pulzovala v krku. Vtom ho zbadal.
Klon sedel v obývačke a pri zasvietenej lampičke čosi študoval v Karolovej knihe. Listoval, prevracal strany, čítal - on existoval! Bol skutočne skutočný. Karol sa roztriasol takým vzrušením, aké nemal možnosť spoznať za celých 56 rokov života. Priblížil sa ku svojmu dielu a nevedno prečo ho oslovil: „Synček...." Synček však bolo dosť (dosť veľmi) nevhodné slovíčko,
lebo tento tu mal vlasy vybielené časom presne tak ako ich má Karol. Dokonca mu aj z nosa trčali presne rovnaké chlpy, akými bol ozdobený Karol a na pravom líci mal presne rovnakú pamiatku na prvé holenie. Delila ich už len neviditeľná stena. Bariéra, ktorú Karol nemal odvahu prekročiť a jeho synček ju naopak nemal ochotu prekročiť. „Daj mi pokoj!!" zasipel naňho a Karol okamžite cúvol o tri kroky naspäť. „Synček," zachvel sa, „synček, veď to som ja!" ukázal na seba nablblo Karol. „Povedal som?! Zmi-zni! Nechaj ma! A čo vlastne robíš v mojom byte?!" vstal a zlostne odhodil knihu klon. Pramienky potu sa Karlovi pri tých slovách okamžite rozliali všade po tele a v hrdle mu navrela hrča, ktorú nie a nie prehltnúť.
Nemohol to pochopiť, nedávalo mu to zmysel. Ako môže byť k nemu taký? Veď sa na neho toľko tešil. „Prosím ťa, prosím, sem....ehm, sadnime si, to bude lepšie. Ja, ja ... som sa na teba, vieš, no ja... som sa na teba tešil. Poďme si...." prehovoril Karol, ale klonovi sa takéto slová zjavne príliš nepáčili. Chytil Karola za ruku a tak silne ním buchol o stenu, až tam po ňom zostal škaredý červený fľak a zosypal sa na zem. „Vypadni! Vypadni z môjho bytu!! Zmizni a neotravuj ma, ty odporný pes!!!" reval klon takým hlasom, aký sa Karolovi vždy v sebe podarilo zadržať. Tackavo vstal a zamračil sa na „synčeka". „Čo si ty vlastne myslíš? Že sa tu budeš rozkrikovať?! Tak v mojom byte teda nie, to si na omyle!" vytrhol klonovi iniciatívu z rúk. Len čo to urobil, klon schytil najbližšiu stoličku, keď ju zlomil, vzal druhú a mlátil Karola po hlave tak nenávistne, až mu od toho prišlo nevoľno a odvalil sa nabok. Teraz tam ležal na zemi dvaja. Jeden stále rozzúrene dychčal a pripravoval sa na ďalší útok, ale tomu druhému to bolo už úplne jedno....
***
Zmenu čudáckeho profesora biológie nikto zo žiakov, učiteľov ani holubov nepostrehol. Posledné dielo pána profesora bolo dokonalé.