Šepot ANJELOV

Už ste počuli šepkať anjela? tak potichu, že to okrem vás nikto nepočuje a zároveň tak hlasno, že sa vám rozbúši srdce pri myšlienke na to? Určite áno- bolo to práve vtedy keď vám bolo najťahšie a mali ste chuť spraviť niečo, čo by ste do konca života ľutovali. V hlave vám vírilo tisíc otázok prečo práve vy, ovládal vás smútok- ale práve vtedy sa zjavil on a začal vám šepkať. práve vtedy, keď ste potrebovali útechu a nič a nikto nebol schopní pomôcť vám- Len ON. Práve keď ste boli na okraji priepasti a...Áno práve vtedy sa ozval.

Aj mne sa to stalo. Ubehol rok ale mne to pripadá akoby to bolo len pred chvíľou...Horúčkovito som očakávala čo sa stane. na dovolenku sme u mali ísť dávno bola som nervózna z cesty ale snažila som sa to zakryť. Moji rodičia sú tí najlepší na svete ale nemajú na nás veľmi čas. Neviem, cítila som taký nepokoj a predsa trochu som aj chcela ostať doma. No zasa na druhej strane konečne tá vytúžená dovolenka na ktorú sme tak dlho čakali. Pripravená na odchod som sedela v aute, keď som zrazu počula známy hlas svojho najlepšieho kamaráta. Obzrela som sa. Stál pred domom a tak milo na mňa kýval. Vyzeral užastne. Vlastne tak ako vždy. On je jeden z tých chalanov, čo dobre vyzerajú vždy a všade. Keď mal na sebe tie jeho super modré nohavice a červené tričko. Jeho modré oči len tak svietili.

Okamžite som sa strhla a vyskočila som z auta. Jakub, môj najlepší kamarát -pomyslela som si. A vtedy mi to došlo. Ja som ale hlupaňa. Už by som bola odišla bez rozlúčky. Tak to by som tomu ale dala! Rozbehla som sa k nemu a pri tom som si ani nevšimla že moje ružové letné šaty sa mi prichytili o bezpečnostný pás a ja som ich nevdojak roztrhla. No v tej chvíli mi na tom vôbec nezáležalo. Hodila som sa mu okolo krku a jeho úsmev mi potajomky pripomínal, že už by som bola odišla bez rozlúčky. Silno ma k sebe pritisol a jemným hlasom mi povedal: „ Tak, pekné prázdniny a dúfam že na mňa budeš myslieť“ tak to bolo od neho milé bol zlatý, že sa prišiel rozlúčiť, lebo ako sa poznám ja by som bola určite zabudla. Veď som zabudla. Ale... no toto....pekné prázdniny.. tak to povedal pekne, ale mam na neho myslieť? Hmm, to znelo tak zvláštne, že som si pripadala, akoby som mala ísť niekde a už nikdy sa nevrátiť. Tak toto ma naozaj zarazilo. Nie, že by som nečakala , že to povie, mohol povedať hocičo, ale povedal : „Dúfam, že na mňa budeš myslieť“, dúfam, že na mňa budeš myslieť,- vážne ma to prekvapilo... Prvá spoločná dovolenka s rodičmi. Dovolenka mojich snov, od ktorej očakávam len všetko dobré( budem ležať na pláži –zabudnem na problémy , na kamarátov na všetko, na školu. A najmä, budem s rodičmi, ktorí si na mňa na konečne nájdu čas! Aspoň dúfam, keď tam budeme 2mesiace- celé prázdniny. A možno som očakávala aj to, že si tam nájdem spriaznenú dušu a lásku na celý život. No a čo –azda dievča ako ja nemôže mať sny? Nemôžem si povedať čo by som chcela?...Veď každé dievča v mojom veku sníva o tom, že sa zaľúbi. No, teda takmer každé.....a možno ich nie je až tak veľa, keď si predstavím svoje spolužiačky, no, musím uznať, tie zas až tak nesnívajú o tom , že raz nájdu svoju spriaznenú dušu, lásku na celý život alebo niečo podobné. Myslím, že ony snívajú skôr o drogách, mariške, fajčení a tak podobne. Niekedy úplne prestávam chápať ich zmýšľanie.

Minule som napríklad nechtiac začula, ako Laura vraví Aničke, že sa spoznala s jedným super chalanom na jednej párty. Samozrejme obaja boli v „blaženom“ stave –teda boli na drogách , ale prežili spolu nádhernú noc. Anička sa ešte opýtala: „ A čo? Teraz sa ti už ozval?“ a ona odpovedala: „Čo si veď on ani neviem ako sa volá. No a predpokladám, že on tiež nevie ako sa volám ja.“- Tak toto ma teraz dorazilo. Nerozumiem, neviem, nedokážem pochopiť!!! Ako? Prečo?... Uf možno raz sa mi to podarí. A tiež nechápem kopu ďalších vecí a tiež to, čo povedal Jakub

Na mamino zavolanie , som sa vytrhla z jeho náručia. Ešte mi stihol dať jednu pusu na líce. Nasadla som a vyrazili sme. Ešte som mu zakývala a on sa pomaly otočil a odišiel.

Zabočili sme na roh ulice a ja som ešte stále rozmýšľala nad tými slovami. Dúfam, že na mňa budeš myslieť, dúfam, že na mňa budeš myslieť. Celý čas som si to potichu opakovala. Uhm, chce mi tým niečo naznačiť? A čo ak ma má radšej ako kamarátku, a keby

to tak nebolo? Čo potom? Hlavou mi vírilo tisíc otázok, no odpovede akosi neprichádzali. Cesta bola veľmi dlhá, únavná a horúca. Ach keby sme šli lietadlom, pomyslela som si.

Strom, strom, strom,.... baran, ovca, stádo oviec, ovca, cesta ubiehala a ja som sa snažila nemyslieť na to čo mi behalo po rozume, teda na Jakuba. Čo ho viedlo k tomu aby to povedal, azda len do mňa nie je zamilovaný? – blbá myšlienka, ale to ozaj len preto, lebo pred týždňom mi Niky hovorila, že sa ku mne správa zvláštne. Keď som je povedala, aby definovala zvláštne, povedala: „ No keď si to tak zvážiš, vždy chce chodiť von len s tebou. Ak si chorá alebo von neprídeš stále sa na teba vypytuje, je k tebe milý a ak ťa niekto urazí hneď by bol ochotný jednu mu vraziť.“ „A podľa mňa ma neľúbi, veď to môže robiť hocikto a on je predsa môj naj kamarát“ odvetila som. Ach nie, už zasa naňho myslím. Len to nie. Znova som sa zahľadela na cestu, strom, strom, lúka, strom ... Cesta autom sa mi zdala nekonečná, neviem prečo, ale odkedy sme vyrazili, obaja rodičia sa k sebe ani neozvali, a tak ja a Niky sme ticho sedeli vzadu. Dúfam, že sa nepohnevali. Neviem, ale vždy sme si v aute aspoň spievali a teraz? Nič- ticho, ticho, ticho.... a jeden strom, .... stádo kôz, koza s čiernymi fľakmi, strom, ... Takto to trvalo celé hodiny. Ozaj sme mali ísť tým lietadlom, bolo by to oveľa kratšie.

Keď sme dorazili na Cyprus v hotely nás už privítal perfektne vycvičený personál. Hneď sme dostali izby a v jedálni už bola prichystaná večera. Najprv sme sa šli najesť a potom sme sa šli vybaliť. Na večery som nič nezjedla, mala som také tušenie, že ako každý rok na dovolenke, budem žiť na čokoláde. To som ešte netušila , čo sa stane.

Izby boli nádherne z mojej bol perfektný výhľad na more a najkrajšie boli západy slnka. A ten pocit hneď po prebudení, keď sa do izby vlejú všetky slnečné lúče, ja otvorím balkónové dvere do vnútra vojde teplý vzduch a morský vietor mi rozfúka ešte nerozčesané vlasy. No niet o čom hovoriť prosto- nádhera. Celá izba bola ladená do ružova. Ružové závesy, ružové obliečky, vankúše, veľká posteľ s mosadznými nohami bola tesne pri stene, oproti nej stálo doružova ladené kreslo. Pri ňom bol malý stolík s lampou...Okná boli otvorené do korán, a tak závesy povievali vo večernom, letnom, teplom morskom vánku. Do vnútra vchádzali posledné lúče svetla. Do okna izby mi zblúdil ružovo- modrý motýľ, ktorý pocítil vôňu kvetov, položených na stole. Doslova som cítila jeho radosť zo života a z tej okúzľujúcej vône.

Radosť z mojich najkrajších prázdnin však netrvala dlho. Dva dni som si ešte užívala slnečné rána, morský vzduch, pieskové pláže a bezproblémový život. Potom však prišiel ten telefonát. Prechádzala som sa po pláži a snívala som s otvorenými očami, no v tom ma z môjho snenia vyrušil mamin výkrik vychádzajúci z hotelovej izby. Ihneď som vbehla do maminej izby. Už bolo asi 9 hodín a slnko upadalo za horizont. Po izbe sa rozliehalo šero. Mama plakala, rukami si zakrýval sýtozelené oči plné sĺz. Otec stál pri nej a roky položil na jej ramená, jemne ju privinul k sebe. Niky tiež sedela na posteli a lákala. Na moju otázku čo sa stalo mi odpovedala mama slovami: „ Starká už nie je medzi nami!“ Vtedy vo mne zavládla panika. Nevedela som , čo mám robiť a tak som sa aj ja rozplakala.

Starká bola veľmi dobrá. Ona bola vždy jediná osoba, ktorá ma dokázala pochopiť. Len jej som mohla dôverovať, a len ona poznala všetka moje tajomstvá. Vôbec sa mi nechcelo veriť. Ako to. Som znechutená a na smrť vyčerpaná, neviem , čo budem bez nej robiť. Ona sa už nevráti. Nikdy neuvidím jej smiech, keď s mi ju podarilo rozosmiať, ani sa na mňa už nikdy nenahnevá. Nikdy nepozrie tým jej tajomný m pohľadom aby ma prinútila rozmýšľať nad tým, čo som vykonala. Nikdy mi nepovie , či som urobila dobre. Nikdy ma uz nevypočuje, nepohladí jej drsnými rukami, ktorými tak tvrdo pracovala. A tiež sa o mňa nebude mať kto starať, keď budem chorá a naši budú v práci.

Po chvíli keď sa mama trocha upokojila, otec vyhlásil aby sme si pobalili veci, odchádzame. Celá nesvoja som sa postavila a šla som sa prezliecť a roztrasená som nahádzala veci do kufra. O 10 minút sme u boli na ceste. Ubiehala pomaly, snažila som sa nemyslieť na zlé veci. Pozerala som von oknom všade navôkol sa rozliehala podivná hmla. Na letné počasie bola až príliš nezvyčajná mala som veľmi zvláštny pocit, akoby to čo sa dnes stalo ešte nebolo všetko, cítila som, že toto nie je všetko. Bude to ešte horšie pomyslela som si.

Mama ešte uplakaná pozerala von a bola úplne vykoľajená. Otec sa spýtal: „ je vám veľmi ľúto ,že odchádzame?“ Ja s Niky sme sa pozreli na seba a povedali „ale veď sa nič nedeje na dovolenku môžeme ísť aj inokedy. A predsa rodina je prednejšia“ samozrejme sme tým nadšené neboli, no čo sa dalo robiť. Starká už nebola a týmto dňom sa pre mňa skončili moje najkrajšie prázdniny. Po tom , čo dozneli naše slová opäť zavládlo ticho. Nespievali sme a otec dokonca ani nezapol autorádio, aby tým veľmi neznervózňoval mamu. Myšlienky mi behali sem a tam, no nechcela som pripustiť tie zle, pozrela som von oknom a práve sme prechádzali cez takú útulnú dedinku. V oknách sa ešte mihali drobné svetielka, a tak som rozmýšľala , čo sa asi v tých domčekoch odohráva. Toto ma upokojovalo, pomaly som zaspávala a ocami som ledva klipkala.

Na chvíľku sa mi zazdalo o Jakubovi. Mala som pocit akoby bol pri mne. Určite na mňa v tej chvíli myslel. Niky do mňa drgla a ja som sa na chvíľu strhla, došlo mi že nie som pri Jakubovi a to pekne, čo sa mi zazdalo taktiež nie je pravda. Ale dúfala som, že raz to pravda bude.

Pretrela som si oči a zrazu som videla ako sa na nás rúti veľké svetlo. Bolo to osobne auto. Otec dupol na brzdu ale ten šialenec idúci oproti nám strhol volant a vpálil to presne do Nikyných dverí, naraz naše auto ešte par krát otočil a mi sme skončili v priekope. Nechcela som sa na to pozeral, no predsa som vedela čo sa dialo. Všetci navôkol kričali- otec mama niky a aj ja. keď som otvorila oči všade bolo veľa krvi, a ja som nemohla pohnúť nohami. Naskytol sa mi ten najhorší pohľad na svete. Mamu som poriadne nevidela. Predne sklo bolo rozbite a otec nebol v aute snažila som sa ho nájsť ale bola som zakliesnená za sedadlom, takmer nič som necítila. Len takú tupú bolesť. Pozrela som sa na niky a to som radšej robiť nemala konár, ktorý prebil sklo na jej okne mala zastrčený v krku. Chcela som jej pomôcť no nemohla som sa pohnúť moje nohy boli nehybne, začala som kričať chcela som sa vytiahnúť z pod privretého kresla a nadvihla som ho a keď som sa pozrela na svoje nohy odpadla som. Na viac sa už nepamätám, ani neviem ako som sa dostala domov. A vôbec si nepamätám, čo sa potom dialo.

Keď som sa prebrala, ležala som vo svojej izbe a pri mne sedela moja uplakaná teta. Videla, že som sa prebrala a milo sa na mňa usmiala a celkom vtipne povedala- no konečne. Jej úsmev som jej opätovala, bol taký srdečný! opýtala som sa kde sú rodičia a niky- teta sa zamračila, jej milý a srdečný pohľad jej zmizol z tvare, vedela som, že pred tým ako som sa zobudila plakala ale pre čo , to som nevedela. V jej tvári som videla že sa niečo stalo. Po chrbte mi prebehol mráz. Nevedela nájsť slova, no mne nič nemusela hovoriť. Prišla som na to aj sama. Naši zomreli! Ja som to vedela! Vedela som to mala som taký zvláštny sen! Predtuchu! Vedela som že sa niečo stane! Rozplakala som sa už som nevedela ako ďalej! Prečo práve ja? Ako sa to len mohlo stať? Prečo som práve ja prišla o celu rodinu v jediný večer? A ako to, že som prežila práve ja? Nechcelo sa mi ďalej žiť, už nikto a nič mi nevedel pomôcť teta sa ma snažila utešiť to niekoľkými spôsobmi, no nedalo sa . keby nie jeho možno by som bola schopná zabiť sa! ale on prišiel v tej najvhodnejšej chvíli. 3 dni som v kuse plakala a už som chcela skoncovať so životom no v tej chvíli vošiel do mojej izby Jakub- môj najlepší kamarát. Nič mi nepovedal! Ale prišiel ! usmial sa ale moje zaslzene oči plne nenávisti ho rýchlo odbili. No on sa nedal. Prišiel ku mne a Jeho jemné ruky ma utešovali. Priložil mi ruku na čelo a položil mi hlavu na jeho plece. Privinul si ma k sebe a jemným hlasom, priam anjelským, mi šepkal, že všetko bude dobré. A že oni sa už majú lepšie. Predtým ma ešte nikto nikdy neutešoval. Nikdy som to nepotrebovala. Vždy som mala všetko, čo som potrebovala. Toto bolo prvý krát, čo som potrebovala pomôcť. Niekoho, kto ma podrží, povie pekné slovo. Uteší ma. A len on ma dokázal v tej chvíli podporiť a povedať mi slová, ktoré ma dokázali utešiť. Kládla som si ešte mnoho otázok a na mnohé mi odpoveď neprichádzala. Ale jedno už viem na tomto svete mam ešte povinnosti, a Jakub je môj strážny anjel, ktorý nedopusti aby sa mi niečo stalo. Aj vy určite mate svojho anjela, ktorý vás ochraňuje ,stráži ,šepká vám to, čo je správne a nikdy vás neopusti ani v tej najťahšej chvíli.... lebo každí máme svoje poslanie.