Neviem...

Ten nepokoj trval už tretí deň.

Snažila sa ho sama pre seba nejako charakterizovať, ale nešlo to. Najlepšie svoj stav vedela prirovnať k hre puzzle. Ako keď, hľadáte jeden kúsok, ktorý prepojí dve už poskladané časti jedného obrázku. Ako most medzi dvoma svetmi, do ktorých oboch patrí. Spomenula si na internetovú hru, ktorú hrala, keď bola menšia. Liečila tam psychicky choré zvieratká. Bola tam malá biela ovečka. Držala v svojich labkách dve časti skladačky. Jedna pasovala očividne do druhej. Ako jing a jang patria neoddeliteľne od seba. Ovečka sa stále a neúnavne snažila spojiť obe časti skladačky, ale nešlo jej to. Pritom stačilo jednu časť trochu pootočiť, ale ovečka vykonávala stereotypne ten istý bezvýsledný pohyb. Akoby čakala, že sa hmota skladačky pretvorí a obe časti dokonale zapadnú do seba.

„Nie som teraz práve ako tá ovečka? Ovečka, ktorá hľadá rovnováhu a pokoj, ale nie a nie ich nájsť?“ hovorila si sama pre seba.

Pritom stačilo jednu časť trochu pootočiť, ale ovečka vykonávala stereotypne ten istý bezvýsledný pohyb....

Je možné, že sa stále zameriavam na tie isté veci a výsledok, riešenie mi uniká pomedzi prsty?

Akoby čakala, že sa hmota skladačky pretvorí a obe časti dokonale zapadnú do seba.......

Čakám aj ja na nemožný zázrak, ktorý prepojí moje dva svety?

Nech sa všemožne pýtala, odpoveď neprichádzala.

Zhlboka sa nadýchla a pustila si hudbu. Heart of Reiki, jemná „meditačná“ hudba, ktorá jej v niektorých chvíľach prinášala aspoň aký taký pokoj. Zavrela oči a sústredila sa na jemné zvuky...

Cez hmlu k nej prenikali do chvíľkovej oázy pokoja zvuky okolitého sveta. Trúbenie áut, šum, do ktorého splývali konverzácie ľudí....