Trpezlivosť naozaj prináša ruže...

,, Áno, už je opäť nedeľa..." Tak toto mi ako prvé prebehlo mysľou, keď mi v jedno krásne nedeľné ráno o 7:00 zacengal budík. S odporom a nechuťou som vstala z postele. Škoda len, že si napamätám, ktorou to bolo nohou. Myslím si totiž, že práve tento fakt výrazne ovplyvnil priebeh celého môjho dňa.

Ani neviem, akým zázrakom som sa dotrepala s tou ťažkou batožinou až na autobusovú stanicu. Bola som naozaj veľmi ospalá, vyzeralo to však tak, že vodič autobusu bol na tom v porovnaní somnou o čosi horšie. Autobus sa akoby pod zem prepadol. Kadiaľ išiel? Cez Bermudy? Dodnes nepoznám odpoveď. Možno len skúšal moju trpezlivosť, aj keď úplne neúmyselne. Ktovie, možno ho však zmohla jarná únava. V tomto prípade sa jeho neskorý príchod ešte dá ako-tak ospravedlniť.

Po polhodine úmorného vyčkávania som sa predsa len dočkala a dotackala sa dnu. Zaplatila som, a ako zvyčajne som sa usadila v zadných radoch.

Po nejakej hodinke našej únavnej cesty autobus nečakane zastal v jednej dedinke s názvom Hranovnica a šofér nevýrazným hlasom, akoby nám oznamoval niečo úplne prirodzené a bežné, vyhlásil:,, Všetci ihneď vonku! Autobus sa pokazil..." Cestujúci vyzerali, akoby ich niekto tresol lopatou po hlave, a veru aj mne zamrzol úsmev. Všetci nervózne vystúpili a hneď obvolali desiatky známych. Ja so svojimi bohatými skúsenosťami týkajúcimi sa ohľadom cestovania som sa na celú situáciu pozrela odborným okom a rovno som si zobrala aj celú svoju batožinu.Časom sa ukázalo, že to bol z mojej strany vynikajúci krok, pretože po chvíli museli autobus uzavrieť a my sme sa vonku prizerali, ako nádherne sa z neho dymí. Vskutku nezabudnuteľný pohľad...

Sadla som si teda na svoju batožinu ( veď čo iné mi aj ostávalo ), vytiahla knihu a ponorila sa do iného sveta, sveta básní, sveta, kde neexistujú žiadne dopravné prostriedky, a už vôbec nie pokazené!

Kútikom oka som zazrela, že ostatní sa na mne vynikajúco zabávajú. S heslom:,, Kniha je predsa liek na všetko" som čakala dve hodiny, pravdupovediac ani neviem na čo. Asi na zázrak...

Po spomínaných dvoch hodinách za mnou prišiel šofér autobusu a spýtal sa:,, No, ty si jediná, čo cestuješ až do Prešova, však?" ,, Áno" stručne som odpovedala. Na to zareagoval slovami:,, Mal by tu prísť ďalší autobus, ktorý ťa odvezie". Videla som, že ani on sám tomu neverí, no napriek tomu som trpezlivo čakala a čakala...

V duchu som sa najprv sama seba pýtala:,, Je napätie nás všetkých opodstatnené?" Áno, časom sa ukázalo, že určite. Mnohí to vzdali a bez mihnutia oka odišli. Ja som sa však ani nepohla. Bola som odhodlaná čakať a tvrdohlavo, no zároveň aj nešťastne som sedela pri pokazenom autobuse. A veru sa oplatilo!

Po pár hodinách naozaj došiel druhý, náhradný autobus. Vtedy mi spadol zo srdca obrovský kameň. Odvtedy už motto:,, Trpezlivosť ruže prináša"  nepovažujem len za prázdnu frázu. Ako by som aj mohla...