Kniha
http://citanie.madness.sk/view-22285.php
-Aj tebe, Tracy!, povedal pán Dubois s úsmevom na tvári, keď ako obvykle vo štvrtok odchádzal aj so svojimi obľubenými knihámi z tejto knižnice. Myslím, že teraz čítal Moliera a myslím, že nie prvý krát vzhľadom na to, že vždy mi dal patričnú prednášku o hre, o charakteroch postáv a viac menej porozprával aj celý dej a okomentoval. S obľubou ho počúvam, je svojím spôsobom múdry čo sa týka literatúry. Neviem ako niekto dokáže mať taký prehľad o národnej literatúre, ak vezmete do úvahy, že celý život bol vojakom z povolania a stále na misiach niekde v zahraničí, kde bolo tažké prežiť a nie to sa zapodievať nejakou literatúrou. Raz mi rozprával, že všetky tie knihy čítal preto, lebo to bolo ľahšie ako zaoberať sa tým či prežije ďalší deň alebo niekedy ďalšie dve hodiny. Mám ho rada, vždy je milý, nikdy nekladie otázky typu : Aké máš plány až doštuduješ? alebo Čo chceš v živote vlastne robíť? ako väčšina postarších ľudí okolo 60, ktorých poznám. Neviem prečo to každého zaujíma, keď sa to môže aj tak v okamihu sekundy zmeniť a my ani nebudeme vedieť ako a prečo sa to vlastne zmení, či v náš prospech, či nie. Neviem prečo sa ľudia nezapodievajú radšej realitou ako budúcnosťou. Samozrejme aj budúcnosť je doležitá, ale môže sa zmeniť, kdež to realitu nezmeníme, ak nebudeme mať pevne nohy na zemi a nebudeme sa snažiť predísť veciam , ktoré nás obmedzujú, ovplyvňujú alebo nám nieč prikazujú.
Cestou domov z práce, ak tak môžem nazvať moje vypomáhanie v miestnej knižnici, som takmer cítila, ako mi odumierajú končatiny a hlava padá raz doľava raz doprava. Bola som totálne zničená. Keby mi niekto povedal, že mám dnes ešte niečo spraviť, asi by som ho namieste zaškrtila, teda , ak by som vládala, keďže moje telesné funkcie pomaly odchádzali. Cesta mi trvala asi desať minút pešo, čo je podľa mňa najväčšia výhoda malého mestečka. Všade sa dostanete rýchlo a ľahko. Problém by mohol byť až v tom, že nemáme ulice, iba čísla domov, ktoré su trochu chaotický usporiadané, lebo čoraz viac a viac sa tu stavajú nové domy a prichádzajú pristáhovalci najmä zo severnejších miest, keďže u nás je teplo pomerne celý rok a ďalším dôvodom je podľa mňa aj pomenovanie Azúrove pobrežie. Znie to lukratívne a táto oblasť je dosť vyhladávaná turistami. To všetko viem preto, lebo aj moji rodičia boli takýto turisti. Medové týždne sa rozhodli stráviť u tety, tu v Sainte-Maxime, zapáčilo sa im tu a tak si kúpili malý domček blízko pobrežia. Časom som prišla na svet ja a ďakujem doteraz mojej mame, že sa nechcela ísť niekde do Ruska ako pôvodne plánovali.- Som doma!, zakričala som, keď som prišla domov. Nikto neodpovedal a ja som nemala chuť ísť pozrieť sa , či je niekto doma. Hneď som šla do sprchy, vykonala pár hygienických úkonov, ľahla do postele a zaspala.Noc skončila prekvapivo skoro a ja som sa vôbec nevyspala. Mala som pocit, že môj budík sa pomýlil apsoň o také tri hodiny. Približne toľko som potrebovala na to, aby som mala aspoň pocit, že bola noc. Keďže bol plnohodnotný školský i pracovný deň, obliekla som sa, dala veci do tašky, zbehla dole na raňajky, ale nikto tam nebol. Čudovala som sa asi do tej chvíle, keď na mňa spoza kuchynského pultu, dalo by sa povedať, vyskočili a vydesili ma na smrť moji rodičia celý štastní z toho, ako ma šokovali. Mala som narodeniny a ani neviem ako som na to dokázala zabudnúť, ale zabudla som. Prišli gratulácie, pár darčekov, nejaké knihy, akoby som ich nemala dosť v knižnici, v ktorej keď ste praktický zamestnanec, nepotrebujete čitaťeľský preukaz, nemusíte si platiť členské a môžete tak isto navštevovať čitaťelský krúžok, ktorý vedie majiteľka knižnice a moja profesorka literatúry na miestnej strednej škole Madame Valeu. Pravidelne ho navštevujem. Madame Valeu vie o literatúre povedala by som všetko, dokonca napísala román, ale ten veľmi neuspel, tak to vzdala a radšej sa venuje svojim čitaťelom v knižnici. Najväčšie prekvapenie rána prišlo, keď mi mama na raňajky pripravila palacinky. Niežeby ich inak nepiekla, ale nie na ráno a ešte k tomu v pracovný deň. Väčšinou som to práve ja, kto ich doma aspoň raz do týždnňa pečie. Po prvé preto, lebo ich zbožňujem a po druhé preto, lebo v školské dni nemám čas na dlhodobé prípravy jedál a mama robí dlho, niekedy až do večera. Tak sme sa naraňajkovali ako každá normalná rodina spolu a spolu sme aj odišli z domu asi prvý krát po roku. Myslím, že moje minulé narodeniny prebiehali presne rovnako až na to, že som mala na palacinkovej torte o jednu šľahačkovú kôpku menej. Teraz som ich tam mala 18 a na každej ako bonus malú jahodu. Bolo to chutné a mala som dobrý pocit, až do chvíle, keď mi cestou do školy nezačalo byť mierne nevoľno. Tuším to bolo tou šľahačkou. Nikdy mi z nej nebolo dobré, ale nechcela som uraziť mamu, keď sa tak snažila. V škole, hneď pri vchode ma čakala Nathalie a Martin s veľkou škatuľou. -Preboha..., pomyslela som si pri pohľade na Nath, na tú škatuľu v jej rukach a na úchylný úsmev môjho najlepšieho mužského kamaráta Martina.
- Ahoj! Ahoj! osemnástka. Všetko najlepšie !, povedal a asi videl, že otázka Ako sa mám? by bola zbytočná vzhľadom na moju tvár, v ktorej sa asi odzrkadlila aj posledná kopka šľahačky. Ale Nath to zjavne nevidela.-Ako sa má naša oslavenkyňa?, povedala a milo sa umievala. Nathalie strašne rada oslavovala a oslavovala naozaj všetko. Raz, keď sme boli menšie, od malička sme najlepšie kamarátky, som mala narodeniny, ale ona to nevedela, nemala to odkiaľ vedieť, no predsa priniesla darček. Ja som jej začala ďakovať, že to nemusela a že odkiaľ vie, že mám narodeniny. Ona na mňa udivene pozerala a povedala: - "To nie je pre teba, ja som nevedela, že máš narodeniny, to je pre tetu od susedov. Ocko povedal, že sa mám slušne obliecť, že pôjdeme na nejaký jej kar, tak som jej vyrobila nahrdelník, keď nás už pozvala." Samozrejme, aby som to vysvetlila, Nathalie a ja sme mali sotva sedem rokov a pojem kar sme nevedeli definovať ani ona, ani ja. V tom momente som ju podporovala a patrične pochválila za ten úžastne originálny napád niečo tete vlastnoručne vyrobiť. Keď sme zbehli z mojej izby k mojej mame do kuchyne, tak tá nám to potom vysvetlila....a už to až také zábavné nebolo. Hoci túto príhodu si každá z nás vedeá, Nathalie zostala záľuba vyrábať darčeky, kupovať darčeky a do zbláznenia gratulovať. A teraz mi do rúk strkala veľkú škatuľu.-Nech sa páči, malá pozornosť od Martina a mňa., povedala a obaja na mňa netrpezlivo pozerali a akoby som držala v ruke darček od Sadama Husaina,čakajúc, že to buchne mierne cúvli. Otvorila som to.-Preboha!!!, zo srandy som zakričala, oni celí ohromení, že čo sa deje, čo tam je, či si nepomýlili škatuľu rýchlo pozreli dovnútra a začali sa smiať zo svojej reakcie. Samozrejme som nebola zhrozená ani nič podobné. Tento darček sa Nath a Martinovi naozaj vydaril. Vždy som chcela vankúšik, taký plyšový, na ktorom bol obrázok mojich obľúbencov, skupiny Coldplay. Mám ich rada odkedy si dokážem samostatne stiahnuť hudbu z internetu a odkedy som videla Madagaskar. Hoci mi to tak nepríde, pre ostatných mojich priateľov a spolužiakov je divné, že počúvam nejakú zahraničnú hudbu, ktorá sa takmer nehrá u nás v miestnom rádiu a v našej "cédečkarni" nie je na popredných miestach v počte predaných kusov. Asi jediný, kto mi rozumie je Martin. Ten sa dal na americkú heavymetalovú klasiku Metallicu, hoci viem, že tajne počúva naše hip-hopové formácie. Tú jeho Metallicu pripisujem snahe vytŕčať z davu, ale mne to nevadí, aspoň nie som sama na tie otázky, čo má každý z triedy. Lezú mi mierne na nervy, akoby neexistovala iná hudba ako naša. Ale čo narobím, budem to musieť ešte ten rok a pol vydržať.To myslím ironicky, trieda ako je naša je naozaj to najlepšie, čo môže mladý človek na škole dostať.-
No? Čo vravíš?, spýtal sa Martin s nadšeným pohľadom.. -A čo mám povedať? Veď ste vedeli, čo chcem a mohli ste to aspoň krajšie zabaliť, povedala som a začala sa smiať z toho, ako neuveriteľne ľahko dokážem ľudí, hlavne ich zmiasť, ale potom som dodala:-Ale nebláznite, žartujem. Je to to najlepšie, čo som kedy dostala. Ďakujem veľmi pekne., ich výraz bol už podstatne lepší a tak sme sa až kým sme neprišli do triedy smiali, žartovali a mňa prešla tá moja nevoľnosť.Po škole som rýchlo šla domov prezliecť sa, aby som si mohla ísť zabehnúť obvyklu trasu smerom do parku, tam si sadnúť na "moju" lavičku. Na tej lavičke sme sa predtým stretávali s Nath, ale ona teraz nemá čas, pri všetkých tých svojich aktivitách.Zvyčajne tam len tak sedím, čítam si a niekedy si píšem básničky. Rada to robím, mám rada chvíľky, keď môžem rozmyšlať len tak o niečom, čo nemám presne dané. Proste, začnem na niečo myslieť, niečo mi nápadne a ono ma to privedie k niečomu inému a tak sa vždy nejak dostanem k zaujímavým úvahám. A niekedy, len tak z čista jasna sa tie úvahy dajú do rýmov a vznikne básnička, ale to zas tak časťo nebýva a niekedy zas stačí len nejaká myslienka, inšpirácia a podarí sa ďalšia. Na tej lavičke trávim väčšinu môjho voľného času v lete, jari a jeseni, ak to beriem z hľadiska mesiacov v roku, keďže u nás nie sú nejaké vysoké výkyvy teplôt. V "zime" som skôr v miestnej hale, ktorú cez zimu menia na klzisko. Zbožňujem korčuľovanie. Keď som sa vracala domov, všimla som si, že blízko pri nás, teda behom asi minútu boli zaparkovaný sťahováci. -Ďalší turisti, pomyslela som si. Bol piatkov
ý večer, moje narodeniny, sedem hodín a ja doma a ešte sama. Niežeby som sa sama bála, ale mám rada, keď nie som sama. Sadla som si na posteľ, zobrala notebook a hneď ako som si zapla icq mi napísala Nath, či nejdem na čitaťeľský krúžok, že bude zábava. Budeme diskutovať o nejakom autorovi, ktorý písal dívadelné hry a komédie. Pravdupovediac úplne som na to zabudla.-Určite prídem.-Mám prísť po teba? A pôjdeme spolu? -Faj, tak o polhodinu?
Večer v posteli som zhodnotila, že dnešný deň sa vydaril rovnako ako povedzme oslava narodenín a aj darčeky boli úžastné najmä ten, na ktorom som práve zaspávala.
Michéle Meilland 
27. augusta 2009 18:36:26
