Kniha- 2.kapitola:
http://citanie.madness.sk/view-22286.php
Týždeň zbehol ako voda a zasa bol rutinný pracovný deň štvrtok. Po škole som sa ponáhľala domov zložiť si veci a hneď som utekala do knižnice. Madame Valeu mi totiž volala, aby som prišla trochu skôr, lebo jej ďalšia pomocníčka, moja kamarátka Alice, spadla a tak ju zobrali k doktorovi. Chvalabohu sa jej nič vážne nestalo, len nebude mocť pár dní dostúpiť poriadne na chodidlo. Mala vyvrtnutý členok. O tom všetko ma Madame Valeu informovala, keď som dorazila.-Tracy, mohla by som sa ťa opýtať, keď teraz bude Alice pár dní v nemocnici a potom nebude mocť plnohodnotne chodíť, mohla by namiesto nej prísť povedzme aj zajtra a v pondelok? Potom jej snáď už bude lepšie. A ak toho máš veľa v škole, tak si prines učenie sem, v pondelky tu nebýva veľa ľudí a zajtra je aj tak ten náš čitaťelský krúžok, tak ak môžeš stačí, keď prídeš dve hodiny pred začiatkom, aby som stihla pripraviť program a ja zastúpim Alice zvyšný čas po škole. Čo na to povieš? Mohla by si?
-Myslím, že áno. Nemám zajtra nič na práci a ten pondelok myslím tiež, utorky mávame ľahké, tak snáď sa nebudem musieť ani uči.
-Takže sme dohodnuté. Veľmi pekne ti ďakujem, zachránila si ma. Pýtala som sa Erica, ale ten mi na to povedal, že do knižnice chodí jedine preto, aby citujem: Očumoval Alice, takže, keď tu Alice teraz nie je, myslím, že ho neuvidím ani na krúžku., povedala Madame Valeu a ustarostene pokračovala:-Neviem, čo bude z Erica. Nič ho nebaví, stále sa len fláka a takmer sa so mnou nerozpráva. Snáď ho to prejde za ten rok a pol., aby som objasnila tú zhodu môjho a Ericovho zostávajúceho času štúdia, on je môj spolužiak, kedysi sme boli aj dobrí priatelia, naša štvorka: Martin, Nathalie, Eric a ja, ale potom sa z dobré sa učiaceho mladíka so zmyslom pre humor stalo niečo ako presný opak, akurát ten humor mu ostal. Prestali sme sa spolu uciť, priateliť, teda on potom už nemal čas na nás a našiel si nových priateľov, ísťú partiu...hmmm...niečo ako občasný spolužiaci a potom sa s ním Nath pohádala ...Martin držal samozrejme stranu jej a ja som sa nakoniec tiež s Ericom prestala stíkať, stali sa z nás len spolužiaci, občasný.
-Ale dosť reči, pani Laveur za chvíľu končí, už by si ju mala ísť vystriedať., milo sa umiala podala mi výpožičnú knihu s mojím menom.-Pekný zvyšok dňa, Madame Valeu!-Aj tebe Tracy!
Asi o hodinu prišiel pán Dubois, ako sľúbil, po Lakomca. Priniesol mi čokoládu, keďže sa minule Nath zmienila, že som mala narodeniny a zablahoželal mi. Potom sme sa tradične trochu porozprávali. Medzitým ma jedna pani požiadla, aby som jej pomohla nájsť Španielskeho milenca.-Madame a myslíte si, že ja vám v tomto nejako pomôžem?, spýtala som sa veľmi pomaly a milo, pani mala už svoje roky.-Slečna, ja myslím, že ste tu práve preto., ja som na ňu nechápavo pozerala, ale potom ma pán Dubois zachránil a povedal: -Myslím, že som to dielo,... veľavýznamne sa na mňa usmial, videl v piatom regály napravo od encyklopédii o hubách. -Ďakujem, povedala pani pričom celý čas nespúštala oči z pána Duboisa. No nakoniec, keď odchádzala sa pozrela aj na mňa, no jej pohľad už nebol zasnený a milý, ale nepríjemný, obviňujúci.-Dovidenia., povedala som sa hodila diplomatický
úsmev pani otočenej už chrbtom a pán Dubois sa začal smiať ako najatý. Najprv som sa tvárila urazene, no vydržalo mi to asi minútu, potom sme sa smiali spolu. Nakoniec zhodnotil, že je už dosť hodín, tak mi povedal, že toho Lakomca pôjde asi zobrať sám a neprestával sa smiať.-Myslím, že to zvládnem a aj tak je to vysoko. Hneď som späť, otočila som, išla k regálu a naneštastie, mala som pravdu. Bolo to vysoko, veľmi...
-Prosím vás, potreboval by som,..niekto na mi prihovoril, zastavila som ho pokúšajúc sa natiahnuť:-Nevidíte, že obsluhujem niekoho iného, otočila som sa a ...stál tam, nenápadný chalan, mal modré oči a mierne kučeravé vlasy, trocha dlhšie a keď začínal vetu, tak si opravoval jednu vlnku, ktorá mu padala do čela. Vlastne ten chalan, na prvý pohľad nezaujímavý a nevýrazný, bol neuveriteľne pekný. -Ehm...prepáčte alebo prepáč? -Prepáč bude fajn, povedala som a mierne som sa pousmiala, lebo on sa usmieval...ani neviem prečo.-Tak, chvíľu vydrž, len zájdem po rebrík, aby som vybrala knihu pánovi Duboisovi.
-Počkaj, pomôžem ti,...bol vyšší ako ja, natiahol sa a pozrel sa na mňa neisto. Asi videl, že nechápem, tak sa usmial a opýtal: -
Hmm akú knihu?...ja som sa akokeby prebrala a povedala:-ehm...Moliere Lakomec,...on sa stále usmieval, ale takým zvláštnym spôsobom, nevyzeral pritom dvakrát štastne. Bolo to zvláštne. Taký úsmev-neúsmev. Natiahol sa, postavil sa až na špičky a opatrne vytiahol knihu z regálu.-Nech sa páči.
-Ďakujem, len ju odnesiem a hneď sa ti budem venovať.Odišla som za pánom Duboisom, dala mu knihu a zaželala príjemný zvyšok dňa, vlastne už večera. A potom som sa vrátila za tým nenápadným chalanom, ktorý mi pomohol.-Hmm...tak, čo vlastne potrebuješ?, spýtala som sa milým tónom-Volám sa Alex, práve sme sa sem násťahovali a povedali mi, že táto knižnica má najširsí výber kníh od Balzaca.
-Sme jediná knižnica v okolí, to bude tým..., ale ak si to myslíš..takže ty potrebuješ knihy od Balzaca? Balzac nie je práve autor, ktorého si chalani ako ty vypožičiavajú.-Chalani ako ja?, no možno len baby ako ty majú taký názor, neviem presne definovať ako sa tváril, ale nevyzeral nahnevane ani dotknuto, skôr som mala pocit, že sa dokonca príjemne baví...-Ok, dohodnime sa, ja budem len Alex a ty...ako sa vlastne voláš?-Tracy, povedala som a cítila som ako keď som sa v prvom ročníku predstavovala nášmu mladému peknému telocvikárovi a asi som sa aj červenala, ale to si nepripúštam. -Tak Tracy, potreboval by som pomôcť. Robím projekt alebo respektíve píšem niečo ako životopis Balzaca. Je to podobné diplomovke akurát, že to nie je až také dlhé a netreba to obhajovať. Máme podrobne spracovať jeho život, to mám už hotové a ešte napísať vlastné hodnotenia k piatim jeho dielam. Tri z toho mám a treba mi ďalšie dve. Nevedela by si mi poradiť, ktoré su zaujímavé?-Myslím, že v tom by ti vedel poradiť pán Dubois, ale ten práve odišiel. Ja mám skôr prehľad o takých známych dielach, ktoré ty určite poznáš. -Hmm...to je škoda., povedal a mierne zvesil hlavu a vtom mi niečo napadlo:-Hmm, ...počuj nemáš zajtra večer o siedmej čas?, prerušil ma, zdvihol hlavu, zatváril sa prekvapene a odmietavo: -Nemyslím si, že je dobrý nápad, aby sme sa hneď po zoznámení stretávali. Hoci tu nepoznám veľa ľudí, nie som na to zvyknutý. A nechcem, aby to vyznelo, že ta odmietam, ale proste je to skoro a ja nemôžem., pozerala som na neho ako na zjavenie, ešte ma nikto tak neodmietol a nikto mi to nepovedal ani tak narovinu.-Nie, ja som nemyslela, aby sme si dali rande alebo tak. Preboha to nie, ja nemám vo zvyku pozývať chalanov. Totiž, zajtra je tu v knižnici čitaťeľský krúžok a pán Dubois ho pravidelne navštevuje. Mohol by ti pomôcť, on rád rozpráva o literatúre., tv
-Prepáč, ja, ja len....prepáč ešte raz. Hmm..jasne mohol by som, zasmial sa a dodal:- Aj to je vlastne pozvanie, teda, ak ešte stále platí., a dodal zamatový úsmev... kto by mu odolala: -Jasne, platí. Tak príď pred siedmou sem. Buď ale presný, lebo o siedmej sa brána už zatvára.-Ok, budem tam. Tak ja asi už pôjdem. Musím ešte... niečo vybaviť. Ahoj., a odišiel. Neviem prečo, ale bol iný ako ostatní chalani. On sa nesnažil vyzerať predo mnou čo najlepšie, neviem, bolo to akokeby som sa rozpravála snapríklad s Martinom, akurát, že Martin sa mi až tak nepáči. A ešte niečo bolo zvláštne, tváril sa, akokeby nechcel, aby som sa dozvedela z jeho tváre viac ako povie, vždy, keď sa usmieval, pozeral sa neurčito do zeme alebo na prázdne poličky za mnou. Zdal sa byť celkom fajn, ale neviem, bol niečim zvláštny, aj keď sa usmieval vyzeral smutný. Ako keď ste smutný a dostanete dobrú známku. Chvíľu sa tešíte, ale potom zvesíte hlavu a ste naďalej smutný. On sa tváril presne rovnako. No to nie je to, čo mi práve behalo po rozume. V mojej mysli bol jeho úsmev a to ako si upravoval svoju vlnku a vždy pritom mierne pozatvoril oči, jeho nádherne modré oči. Keď som večer doma ležala na posteli, rozmýšľala som, či zajtra naozaj príde a ak áno, tak čo mu poviem. Prehrávala som si každý detail, ako sa tváril, ako vyzeral, až kým som nezaspala.
