Kniha-3.kapitola
http://citanie.madness.sk/view-22305.php
-To je škoda, odpovedala som Nath, keď sme sa na prestávke bavili o plánoch na víkend. Ja som samozrejme skoro žiadne nemala, až na učenie, upratovanie a snáď si pôjdem zabehať, zoberiem si knihu a možno aj zápisník a niečo napíšem.
Škola skončila a ja som mala asi hodinu času, kým som mala ísť do knižnice namiesto Alice, tak som si zapla hudbu, samozrejme Coldplay a ľahla aspoň na chvíľku do postele. Neprikrývala som sa, lebo som vedela, že keby som sa prikryla, tak by som zaspala, no zaspala som aj tak. Zobudila som sa tesne pred piatou, zvonil mi mobil. -Prosím?-Ahoj Tracy, ja sa len chcem uistiť, že si nezabudla a že môžeš dnes prísť.-Áno, áno Madame Valeu, len som mierne prispala, ale už tam pôjdem.-To som rada, tak sa uvidíme. -Dovi., a zložila. Ešte štastie, že mi zavolala. Asi by som sa tak skoro nezobudila, keďže som bola unavená. Niečo sa mi aj snívalo, ale už si nepamätám čo. Rýchlo som si vzala nové rifle, fialovú bundu a dúfala, že Alex naozaj príde. Vyšla som z domu a trochu som sa asi zamyslela, keďže ma skoro prešiel malý chlapec na BMX.-Do kelu!, chlapec sa mi ani neosprávednil a
šiel ďalej. Najprv som sa v mysli mierne hnevala za jeho spôsoby, ale potom som prišla na to, že možno ja som bola tá, ktorá mu vošla do cesty. Rifle som mala špinavé, bolo to dosť vidieť, tak som sa rýchlo vrátila domov, prezliekla sa a už som meškala. Zavolala som Madame Valeu, že sa mi stala nehoda, že prídem o 20minút neskôr.-Nevadí, len dúfam, že nič vážne, povedala milo. Vyšla som z domu, tentokrát som ale dávala pozor na cestu. A na prvej križovatke sa zas niečo stalo...-Ahoj! Tracy tuším? , a pousmial trochu neisto, asi dúfal, že trafil. -Ahoj Alex?, dodala som, no nevyšiel mi môj pokus zahrať sa na nevšímavú, lebo on dodal:-Prepáč, nemám veľmi pamäť na mená. hmm..., asi u
ž nevedel, čo povedať, tak som prebrala štafetu:-Idem práve do knižnice a už teraz meškám, tak asi ahoj. Uvidíme sa o siedmej, teda, ak prídeš., už som odcházala ale povedal: -Keď prídem, otočila som sa a pozrela na neho nechápavo. -Ehmm...vieš v škole sme mali, že keď použiješ keď, tak je to istejšie a pravdepodobnejšie ako keď použiješ ak. Ale asi vyzerám ako idiot, keď ti tu recitujem poučky zo školy., tváril sa akokeby povedal fakt niečo nevhodné tak som s miernym úsmevom dodala:-Nevadí, ja priam zbožňujem poučky zo školy a ešte keď sú takéto použiteľné. Môžeš aspoň odôvodniť, prečo vravíš, to čo vravíš.,
snažila som sa, aby to vyznelo fakt úprimne a normálne, a okrem toho bola to pravda, často využívam takéto úniky, keď poviem niečo, čo väčšina ľudí, teda, všetci okrem mňa nepochopia. Nástala chvíľka ticha a ja som už odchádzala, pomaly povedala tak ahoj, ale on na to:-Vlastne, ja idem tiež do knižnice. Nemám dnes čo robíť a ešte je pár kníh, ktoré by som si rád prečítal, taaaak, môžme ísť spolu, ak ti to nevadí. -Tak fajn, keď mi to nevadí, zdôraznila som to keď, usmial sa a šli sme. Najprv bolo trochu ticho. Bolo zvláštne ísť niekam s človekom, ktorého takmer nepoznáte a pritom sa vám zdá, že ste dobrí priatelia. Asi dve minúty sme ešte mlčali, no potom sa ozval. Myslím, že preto, lebo sa cítil rovnako trápne ako ja a tie dve minúutý rozmýšlal presne nad tým nad čím aj ja....ako začať konverzáciu.
-A Alex snáď hej? , usmial sa
-Chceš vedieť, prečo sa volám Alex?
-No, to som zvedavá..
-Ako moja teória je, že naši mi dali také meno, aby mi museli kupovať darčeky aj na meniny, také meno v našom kalendári nie je..Začali sme sa smiať, bolo to fakt vtipné, potom dodal, že len žartuje, že jeho otec študoval v Londýne a to meno tam bolo v tej dobe veľký hit.
-A ty? Ani tvoje som v kalendári ešte nevidel.-Máš zlý kalendár...usmiala som sa..a vieš čo? keď som bola menšia, písala som Tracy na každý prvý deň v mesiaci, ale prešlo mi to len dvakrát....
-Aha...tak podvodníčka..heh... Len žartujem....hmmm tak ....teda tvoj príbeh?
-Tak, moji rodičia sa sem iba násťahovali...-Takže nie si Francúzska, ak som dobré pochopil, prerušil ma-To vždy skáčeš do reči?
-Ehm..., jasné prepáč.-Som Francúzska z polovice. -Takže jeden z tvojich rodičov je cudzinec? Američan?, tak som mierne vykríkla zvýšeným hlasom:-Hej! Môžem už ja?
-Prepáč, to je reflex., otočil hlava smerom na cestu a ja som pokračovala:-Môj otec je Francúz a moja mama je pôvodom z Belgicka.,zatv
áril sa zmätene, ale neprerušil ma, -Tracy sa volám po mojej krstnej. Keď boli rodičia mladí, ešte keď spolu len chodili, odišli na pár mesiacov do Ameriky. Tam bývali u jednej milej pani, Tracy. Počas toho, ako tam boli sa z mamy a krstnej stali veľké priateľky. Keď sa vrátili späť do Francúzska, tak sa zobrali a presťahovali sem. Potom som sa narodila ja. Pozvali ju na moje krstini a spýtali sa jej , či by nechcela byť mojou krstnou a povedali jej, že chcú, aby som sa aj volala Tracy. Mame sa to meno veľmi páčilo a krstná im veľmi pomohla, tak jej to chceli nejak oplatiť, vždy vraj túžila stať sa krstnou, ako mi mama vravela....Hoci bývala v Amerike, chodievala za mnou každé leto a pravidelne mi posielala darčeky, ako sa na "tetušku z Ameriky" patrí.,usmiala som sa ..potom sa o chvíľu Alex spýtal, myslím, že o chvíľu preto, aby ma zas neprerušil. Radšej počkal: -Chodíevala?-No vieš, ...zomrela,.... minulý rok.-To je mi ľúto,...zatváril sa až veľmi smutne, akoby sa dozvedel, že sa niečo zlé niekomu stalo, teda, veľmi sa ho to dotklo, trochu som to nechápala, zvyčajne ľudia len povedia :To je ma mrzí a tým to hasne, ale on bol smutný, veľmi smutný. Nechcela som aby sa tak tváril, nemala som to vravíeť, celý ten príbeh, pomyslela som si. Neviem presne prečo, ale páčilo sa mi, keď sa usmial a zadíval sa mi do oči. Bolo to skoro hypnotizujúce a nútilo ma to usmievať sa tiež. Škoda, že to trvalo vždy iba krátko. Potom sa rýchlo, akokeby mu niečo napadlo, odvrátil. Boli sme už takmer v knižnici. Zvyšok cesty sme mlčali, nevedela som, čo odpovedať, ako vyriešiť tú jeho diagnózu večného smútku v očiach. Tak som bola ticho, myslela som, že je to chvíľkové, že nabudúce, teda, ak nejaké nabudúce bude, smútok zmizne. Rozhodla som, že nič smutné ani nejako skľučujúce mu už nepoviem. Keď sme boli už v knižnici, ja som si rýchlo išla dať tričko s logom knižnice a potom som mu ukázala, kde máme knihy, ktoré chcel. Sadol si na gauč pri okne na poschodí, povedala som mu, že ak bude niečo potrebovať, tak budem dole a odišla som. Dve hodiny zbehli ako voda, nikto ma nijako mimoriadne nezamestnal, tak som triedila nov
é výtlačky románov a potom ukladala knihy, ktoré sa vrátili počas celého dňa. Jedna pani sa ma akurát pýtala na Kuchárske knihy a nevedela si spomenuť, či chce piecť alebo dusiť kurča, tak si pre istotu zobrala obidve knihy, no potom sa vrátila a povedala , že radšej si zoberie takú, kde su tie dva spôsoby prípravy spolu. Tak sme hľadali asi 15minút najprv dusenie kurčata na bylinkách a potom ako upiecť kurča plnené nejakou zmesou zemiakov, bryndze a byliniek. Pravdupovediac, z tých receptov by nevyšiel ani Jamie Oliver, tak som jej dala jednu asi 500stranovú kuchárku, že tam to určite bude, lebo ako zázrakom prišiel Alex a zahral rolu znudeného stredoškoláka, ktorý súrne potrebuje niečo na referát o Čínskej dynástií Ming, tak pani povedala, že jeho záležitosť nepočká a odišla.-Ďakujem, ďakujem a ešte raz ďakujem...,povedala som Alexovi, on sa tváril pobavene, no len chvíľu, ako vždy.-Teda, prišiel by som skôr, ale bola si do toho taká zažraná , do tých hľadaní, že som ťa nemohol vyrušiť.
-Už si skočil?, povedala som už menej ďakovne.-Ale no, prepáč, áno už hej a už bude sedem, mali by sme ísť. -To je už toľko? OK, idem sa prezliecť, počkaj ma tu.-Fajn.
Kým som sa prezliekla, prišiel aj pán Dubois, Madame Valeu, dokonca aj Eric a Lucas, tých som tu nečakala, keďže Alice by mala byť doma a ešte pár ďalších navštevovaťeľov krúžku. Madame Valeu ma poslala zamknúť bránu, Alex išiel so mnou, aby vraj nebol sám medzi ľudmi, čo nepozná. Zamkli sme a šli späť na druhé poschodie, kde sme uprostred veľkej siene obloženej knihámi mali pravidelne každý piatok sretnutia. Tentokrát sme najprv spolu rozoberali modernú literatúru, prešli sme od Harryho Pottera cez rozprávky až po romány, ktoré, ako sme zhodnotili, boli z roka na rok čoraz otrepanejšie a sexuálne plnšie. Potom sme mali voľnú diskusiu v skupinkách o zhodou okolnosti, národnej literatúre. Ja som diskutovala s Alexom a pánom Duboisom, ktorému som Alexa predstavila a vyjadrila sa, že by potreboval odbornú pomoc, čo sa týka Balzaca, že pacuje na nejakom projekte. -A na čo presne sa chceš zamerať? Na Fylizofické, Analytické štúdie alebo Štúdie mravov?-Ehm....Vybral som si ako tému Ľudskú komédiu ako celok a päť najznámejších diel z nej. Zatiaľ som prečítal a spracoval: Sesternica Beta, Bratranec Pons, Lesk a bieda Kurtizán.Otec Goriot a Stratené ilúzie plánujem ešte prečítať, ale potreboval by som poradiť, čo sa týka charakterov postáv....., diskutovali takmer celý čas o všetkom, čo súviselo s dielami, ktoré Alex už prečítal, takže ja som sa dozvedela každý detail. Bolo to dobré, pretože zvyšné dve, ktoré Alex plánoval čítať, som už čítala, takže keby sa bavili o ničh, nedozvedela by som sa nič nové, keďže tie dve som už dokonca s pánom Duboisom preberala, tuším asi pred mesiačom. -To je môj názor a všetko, čo som ti mohol povedať o tých dielach, dúfam, že ti to pomohlo..-Veľmi pekne vám ďakujem. Chcel by som vás poprosiť, či by som nemohol prísť aj nabudúce, to snáď stihnem prečítať Otca Goriota a prípadne to s vami prebrať?-Myslím, že v tom by ti mohla pomôcť Tracy, s ňou som o tom minule diskutoval, ak sa dobre pamätám?-
-No, myslím, že pred mesiacom.-Snáď si ešte niečo pamätáš.-
Áno pamätám, ste dobrý rozprávač.-Tak výborne, pomôžeš teda Alexovi ty.-Ehmm,...ale ja nemyslím, že mu pomôžem viac ako vy. On potrebuje odbornú pomoc. Charaktery postáv nie sú moja špecialita. -Ale no tak, aspoň si to zopakuješ., a bolo to tu, už som nemohla ďalej odmietať, bolo mi to blbé, akoby som odmietala pomoc najlepšiemu priateľovi, Alexovi, ktorého som sotva poznala, ale predstáva, že s ním strávim viac ako len náhodné stretnutia, sa mi celkom páčila. Tak som súhlasila:-Myslím, že by som teda mohla, samozrejme, ak súhlasíš, ale prípadné otázky skonzultujeme s pánom Duboisom., pozerala som na Alexa a popravde d
úfala, že povie áno.-Prečo nie, ak máš čas, tak súhlasim., povedal Alex, no cítila som neistotu v jeho hlase. Možno si nemyslí, že som až taká múdra a vzdelaná a že mi práve Balzac hovorí niečo viac ako povinné čítanie, pomyslela som si, nechcela som pripustiť, že tá jeho neistota súvisela s tým, že sa mu nepáčim alebo som mu nesympatická a zo zdvorilosti súhlasí. Krúžok sa skončil, bolo niečo pred deviatov a Alex sa ponúkol, že ma odprevadí domov. Moje pochybosti o jeho zdvorilosti mierne opadli a celú cestu sme sa dohadovali na tom, kedy a kde sa stretneme. Nakoniec som povedala, že vonku je dostaťočne teplo, tak môžme ísť do parku, že na čerstvom vzduchu sa bude lepšie dať sústrediť. On súhlasil, lebo ako dodal, nepotrebuje, aby si jeho mama myslela, že sa len teraz pristáhovali a on si už priviedol niekoho domov. -Možno neuveríš, ale ja mám presne rovnaký dôvod, prečo nechcem, aby si prišiel učiť sa k nám. Moji rodičia veľmi nepoznajú rozdiel medzi kamarátom a frajerom, čo sa týka chalanov. Mylsím si, že ho ani nikdy poznať nebudú, lebo nechcú. Pre nich je každý človek mužského rodu potencionálny frajer, takže stačí, ak ma odprevadíš len po križovatku, lebo budú mať blbé otázky ohľadom tvojej identity., zasmial sa a s
úhlasil. Na križovatke sme si povedali Ahoj! a Pekné sny! a šli každý svojou cestou.
