Kniha-4.kapitola

Len som sedela, a aj keď som knihu čítať nezačala, uvažovala som presne o týchto veciach. A bola tu ešte jedna vec, jeden človek, ktorého tvár som mala stále pred očami, ktorého úsmev, hoci som ho spoznala len nedávno, mi nedal pokoj a s ktorým som sa mala o dva dni stretnúť, presne tu a presne o takomto čase. Rozmýšlaľa som, čo mu poviem, či mu pomôžem s tým jeho projektom a hlavne, či to bude trvať dlhšie ako len jedno stretnutie. Musím sa priznať, tajne som v kútiku duše dúfala, že áno. Príjemne sa s ním rozprávalo, hoci mi vkuse skákal do reči a bol tak neuveriteľne zvedavý. Rozmýšľala som nad tým, ako mu poviem alebo nažnačím, že by sme mohli byť priatelia, aspoň priatelia. Keby som tak vedela, čo si o mne myslí, či niekedy o mne premýšľa tak, ako ja o ňom. Hoci som si navravála, že áno, veď aj ja niekedy myslím, na ľudí, ktorých som počas dňa stretla, nemohla som sa vyhnúť ako vždy pochybovaniu. On práve nevyzeral ako človek, ktorého zaujímajú náhodný okoloidúci. Všimne si ich, niekedy tuší aj ich mená, ale viac nič. Dúfala som, že patrí do inej skupiny, skupiny, ktorá aj keď sa podobá na tú spomenutú, rozmýšľa o ľuďoch, zamýšľa sa nad vecami, a možno som tiež dúfala, že je presne ako ja. Druh človeka, ktorý potrebuje pre svoju existenciu premýšľať. Nad všetkým, od čaju, ktorý pije na raňajky až po to, čo sa deje okolo neho keď spí. Nad svojimi snami, hoci sa na ne nepamätá, a nad všetkým, čo súvisí s ním ako s človekom. Človek, ktorý si kompenzuje stratu slovnej zásoby čítaním kníh a premýšľaním akoby sa vyhol opakovaniu toho istého slova, hoci sa mu to nedarí. Zdalo sa mi, že som tam sedela celú večnosť a ani som nemala mobil, aby som zistila ako dlho trvá tá moja večnosť. Či hodiny ako keď píšem a čítam alebo pár sekúnd ako keď snívam. Keď sa začalo stmievať, zhodnotila som, že večnosť sa musí skončiť, či chcem alebo nie, lebo sa skončia aj moje vychádzky do parku. Tak som vstala, zobrala si knihu, v ktorej čítaní som nepokročila ani o jednu stranu a šla behom domov obvyklou trasou. Bežala som pomaly, aby som sa rozptýlila okolím, presne ako vždy, okolo pani Laveur, mojej kolegyne z knižnice, ktorá zhodou okolností pracovala vo svojej záhrádke. Na chvíľu ma zastavila:-Ahoj Tracy! Teba som už dávno nevidela, d

-Dobrý deň! -Počula som, že zastupuješ Alice, kým chúďatko nemôže poriadne chodiť. -Áno, Madame Valeu ma o to požiadala a ja som teda súhlasila. -Je to od teba veľmi pekné, že knižnici tak pomáhaš. Knižnica veľmi prosperuje, dokonca aj ten mladý chlapec od mojich novonásťahovaných susedov tam už chodí, zostala som

- Mladý chlapec? V knižnici som jedného nového stretla. Tuším, že sa volal nejak Alex., povedala som ľahostajným tónom a dúfala, že mi môj pokus vyjde. -Áno, áno, volá sa Alex, pani Laveur nespozorovala zjavne môj krycí manéver, lebo pokračovala v jeho predstavovaní: -Je veľky fanúšik Balzaca, dokonca si ho vybral ako tému na nejaký projekt ako spomínala jeho mama, tiež veľmi príjemná osoba. Pýtala sa na tunajšiu knižnicu kvôli tomu Alexovi a keď sme sa rozprávali dnes ráno povedala, že sa mu tam veľmi pačilo a že tam majú milý personál, ktorý ochotne pomáha, a vraj už má aj nejakú kamarátku, s ktorou sa tam zoznámil a vraj s ním bola aj na čiateľskom krúžku a dohodol sa s ňou na tom, že mu pomôže s projektom a že bola veľmi milá a dokonca vraj aj pekná. , tak toto bola už sila, stála som tam a nezmohla sa ani na slovo, vraví o Alexovi, dokonca aj o mne a nechápala som, veď on nevyzeral, že by som sa mu nejak páčila, ani žeby si mylsel, že som milá. Bola som totálne šokovaná, ale v kútiku srdca akokeby som sa tešila. Môj vnútorný duch práve tancoval sambu na pláži a vyspevoval si: Alex plus Tracy, veľká láska, Alex plus Tracy...atď. V duchu som sa zasmiala a rozmýšľala, či mám pani Laveur povedať, že to dievča, tá jeho kamarátka som ja alebo to už vie a len práve zabudla na jej, moje meno. Rozhodla som sa, že poviem pravdu, veď možno na to aj tak zabudne:-Myslím, že ho poznám a tá jeho kamarátka budem asi ja, teda pomáhala som mu nájsť nejaké knihy a chcel tiež pár odborných rád, tak som mu navrhla, aby prišiel na krúžok. Tam mu pomáhal pán Dubois a potom sme sa dohodli, že mu pomôžem aj ja, keďže dve knihy z jeho výberu som už čítala a rozoberala., usmiala sa na m

- A páči sa ti, ten Alex, máš ho rada?, preboha, dúfala som, že toto sa ma neopýta. To bola tá obava, pre ktorú som jej to nechcela povedať, nevedela som, čo mám povedať, ona chcela začať zas, ale vtom:-Dobrý deň pani Laveur! Ahoj Tracy! Mama vám pošiela malinový koláč, vraj vám veľmi chutí...-Ooo, ďakujem, Alex, my o vlku a vlk za dverami, práve sme sa o tebe rozprávali, trápnejšiu chvíľku som si nevedela predstaviť ani v mojich najodvážnejších snoch. Cítila som, ako mi krv stúpa do hlavy a začínam sa až neprirodzene červenať. Chcela som to nejak obhájiť, vymyslieť nevinnú výhovorku, ale on ma predbehol a zobral to z reálneho konca akoby nás chcel obe obhájiť on sám:-Hmm, no práve sme sa násťahovali, tak sa to dalo čakať. Dúfam, že v dobrom., nepochopila som, on hľadal dôvody, prečo je všetko úplne normálne, nevinné. Mala som sto chutí mu povedať, že sme sa bavili o ňom. Nie preto, že je sused, ale proste preto, že je. -Tak ja vás nechám, vy moje hrdličky, mýlila som sa, keď som to predtým pokladala za najtrápnejšie. Tamto bolo v porovnaní s týmto momentom iba chabá otrepáná veta, porekadlo, toto bola realita vymyslelá strarou paňou, ktorá sa lišiacky usmievala a pozerala sa na nás ako na pár roka. Prevrátila som oči, zhlboka som sa nenápadne nadýchla a chcela povedať..., ale on ma zasa predbehol, otočil sa na mňa, potom na ňu a zas na mňa a povedal rýchlo a prítomne, aby asi zachránil situáciu:-Aká srandistka. Lepšiu susedku som nemohol mať. , no dos