Kúsok pravdy o človeku

Nad oázou bytostne
vlečie sa tieň,
severák,
piesočné zlato rozsieva
a na pere kvapka so sykotom
vzlykne jak pes,
aby mohol človek z radosti
do prázdna v duši odlievať.

Od čiastočky vidiny
teplej ako dym
sám
neverník v boha sa modlí,
keď z úst jazyk ako väzeň uteká,
kamsi za vodou,
za bájnou studňou
všeľudských studní.

Z boháča žobrák jest
lusknutím prsta,
raz na púšti pravda sa zleje
a vo dvoje pukne človek,
zrkadlo božie
a črepiny porežú,
keď podliak je čistý
a prosí o odpustenie.