Cirkus

Kde bolo, tam bolo...
v ružovej ruži...
samotnej podstate...
sedí myšlienka...

V cibuli zázrakov
zrodí sa láska,
v láske šťastie,
a v šťastí nešťastie...

Dedo Fúzo sedí na schodoch. Fajčí. Pomaly odfukuje kružnice dymu, akoby vlniacu sa vodu.
Raz ho nadhodí , potom odskočí neskôr ho skoro zhodí. Za maringotkou uteká kŕdeľ malých detí  z najbližšej dediny.
Jeho pohľad prezrádza niečo hlboké. Azda myšlienky sú tie osi, čo mu zasadli na rozum. Trýznia ho. Vráskujú. Ubíjajú na mladosti.
Končí.
Avšak nesmúti.
Dedo Fúzo sedí a prehráva bitku so starosťami.

Za zvuku violy,
v zástupe hrobov,
smutný šašo,
mŕtvy konferenciér.

Čo teraz?
Z holubíc, vrany sa ukázali,
predpovedajúc temné šťastie,
mŕtvy konferenciér.

Ujo s ryšavými vlasmi hovorí Cigánke: „Buď ohlásime krach, alebo nájdeme niekoho nového“
„Andruša, ale cirkus je to jediné, čo máme! Nemôžeš to len tak rozpustiť,“ odvetí teta v dlhej farebnej sukni.
„A kto bude...?“ ani nechce povedať kto. Cigánkin zrak padne na mňa: „Chúďa dieťa.“
Ryšavý ujo si nás dve premeriava. „Čo ak by som to skúsil ja?“ ozve sa.
„Andruša a čo krotitel levov? To nestíhaš!“
Na ujovi s ryšavými vlasmi sa vytvorili vrásky.
Vie, že Cigánka má pravdu, ale nedokáže nájsť žiadne iné riešenie.
Chytím sa cigánkinej ruky. Má ju teplú a mäkkú. A oči tak tmavé ako nočné šapitó.
„Dieťa moje,“ privinie si ma.

Večerná káva,
odháňa smrť do bažín,
okolitá tma,
priťahuje chlad a
zvláštna smrť prichádza.

Všetko stíchne, zastaví
z ľadu zostane,
akoby Zubatá vyhrala vojnu,
nikto nie je víťaz
len nádej vyklíči každú jar.

Netuším. .Netuším, čo s nami bude. Netuším, čo bude s cirkusom.
Pred marigotkami je nezvyčajné ticho. Unikátne. Také, aké je pri cirkuse je málo vidieť.
Zomrel konferenciér. Hlavný. Najstarší. Zomrel šéf. Odišiel otec.
Nikto zrazu nemá slov. A v histórii sa toho toľko nahovorilo. Nik si zrazu nie je istý svojou prácou, svojím živobytím. Nič nie je isté.
„Mami, mami! Poď mi prečítať rozprávku!“ Malá. Je celá po tatovi a dedovi. Poklad.

„Kde bolo, tam bolo.....A žili šťastne až kým...“

„Mami?„ preruší Malá.
„Áno...“
„Budeš robiť teraz dedkovu prácu?“
Zavriem knihu. Pohladím dcérku  po čele a prikryjem ju dekou.
„Ale mamičky nerobia konferenciérky,“ pousmejem sa.
„Tak teta Scarlet bude robiť dedkovú prácu?“
Zamyslím sa. Scarlet a konferenciér? Veď tú odjakživa zaujímali chudí artisti a zábava. Práca pre ňu nemala význam.
„Prečo ťa napádajú takéto veci?“
„Lebo dneska sa teta Cigánka rozprávala po dedkovom pohrebe s ujom Ryšavým o tom, kto povedie cirkus.“
„Koľkokrát som ti povedala, aby si nepočúvala cudzie rozhovory?!“ pousmejem sa.
„Šesťkrát mami.“
„Dúfam, že na siedmy krát, si to už zapamätáš.“

„Možno mami.“
„Spi už!“ Vryjem je pusu na líčko. Malá mne taktiež.
„Ahoj mami.“

„Chcel som nájsť, záchranný pás, čo udrží nás, už nemám síl, ... hiq,“ škrieka opilec.
„Kto je to?“ pýta sa ma dcérka.
„Spi už. Idem to zistiť.“ Viem presne, kto to je. Scarlet. Bolo by divné, keby nebola napitá.
„Daná! Ahój!“ máva rukami. V jednej drží priesvitnú fľašu, plnú asi vodky.
„Scarlet, si v poriadku?? Je večer a ja som už uložila malú Sáru,“ snažím sa šeptať.
„Skončili sme! Počuješ?! SKONČILI!“ vrieska Scarlet. Otvárajú sa dvere na susedných maringotkách. Vyrušení ľudia nervózne vyšli. Cítim, ako hovoria, že je zas opitá.
„Poď dovnútra! Prosím!“ Zídem zo schodov a beriem ju za rameno.
„Pusti ma! Nedotýkaj sa ma!“ Bráni sa. Schmatnem jej fľašu a odhodím.
„Daj mi tú fľašu!“
„Nedám! Už si mala toho dosť!“ Scarlet padne, akoby sa jej podlomili kolená. Plače:
„Keď ja už nič iné nemám! Mama už nie je, ty si odišla za Ondrejom....teraz otec,“ schúli sa: „...nemám nikoho.“
Príde mi jej ľúto.
„Mamí?!“ vyjde Sárika: „Čo sa deje? Je tu teta Scarlet?“
„Srdiečko, nič sa nedeje, teta Scarlet bude dnes spať u nás. Bež spinkať.“
„Tak dobrú noc, mami. Dobrú noc teta Scarlet.“ Zavrie dvere.

 

Zostanem s ňou chvíľku. Nahlas dýcha. Spí. Ako malé dievčatko, túliace sa k mame. Okolo sa schyľuje k hmle. Prvá kvapka. Druhá, tretia...

Musím ju nejak vziať do maringotky.

„Scarlet! Scarlet! Poď, postav sa!“ Niečo zamumle. Je príšerne ťažká.

Konečne dotiahnem to ťažké telo do maringotky. Spokojne zaspí na gauči.

 

Večerná káva,

nočný čaj,

ranná kaša,

romantický máj,

lásky čas,

hmla padá,

vôkol nás,

nikto nič netuší,

kto ich ráno umyje,

dážď do duší,

vleje...

 

Ďalšia prebdená noc. Ďalší deň. Ďalšie ráno. Ďalšie prebúdzanie. Ďalšia káva. Ďalšie zobudenie. Ďalšia práca. Ďalšie rozhodovanie. Ďalší začiatok. Ďalšie ciele. Ďalšie...

A čo potom? Koniec? Zahodím zámok a hodím kvety na hrob? Epitaf zvaný „Cirkus“? je to môj svet. Pochovám svoj život?

Koľko dní mi zostáva? Mesiac?! Dva dni?

Výkrik.

Rýchlo otvorím dvere, akoby išlo o život. Scarlet, naklonená z gauča a pod ňou zvratok. Vlasy zašpinené zvratkami, hlinou a slinami, ťažkopádna ruka z polovice namočená v zvratkoch. Sárika schúlená v postieľke. Zdesená? Naplašená? Zhrozená?

„Mami, mami, čo je s tetou Scarlet? Bojím sa.“

„Sárika, srdiečko, ukľudni sa, hneď som pri tebe.“ Preskočím zvratky a bežím k nej. Vletí mi do náruče ako uplakané vtáčatko a plače ďalej. Vezmem ju a odvediem z maringotky. Obalená dekou proti chladu. Idem do vedľajšej.

Otvorí nám dáma s kruhmi pod očami, rozmazanými očami od špirály a čiernej očnej ceruzky. Cigánka. Nespoznávam ju, ale na hlave má svoju typickú šatku.

Nič nevraví. Asi vie, čo sa dialo v noci.

„Prosím vás...“ Pozriem na Sáru a Cigánka pochopí. „..musím ísť ešte niečo riešiť.“

„Chápem.“ Má neobyčajne kľudný hlas. Z detstva si ju pamätám ako veľavravnú, usmievavú osobu s piskľavým hlasom, dobrou náladou a akousi pozitívnou aurou. A teraz predo mnou stojí starena, utrápená životom, zlomená v konci. Nespala tak ako aj ja.

Malé telíčko Sáriky vhupne do Cigánkinej náruče. Zaspí.

Bežím rýchlo za Scarlet. Uvarím kávu, umyjem pozostatok z jej pitia.

Dúfam, že bude mať príšernú opicu. Musíme s tým jej pitím niečo spraviť. Nielen ja. Všetci!

Otvorím dvere a okno. Hrozný smrad.

Chlad vniká do maringotky. Scarlet sa mechanicky zababuší do prikrývky a otočí na druhý bok.

Musím niečo spraviť s cirkusom. Ale čo? Keď to teraz všetko nechám na ňu, tak skrachuje. A naopak, ak to teraz rozpustím, tak veľa ľudí príde o prácu a Sára aj o dom a výchovu.

To nemôžem! Čo by asi urobil dedo?

Čo by asi urobil? Čo asi tak?

 

Za zvuku violy,

v raňajšom svetle,

mágia čaruje,

princezny z rozprávok.

 

Vo farebnej maringotke,

rozprávky  žijú

a mne sa nechce

odísť preč.

 

Teta Cigánka je fajn. Pozná snáď všetky rozprávky. Veľmi rada ju počúvam. A je stále veselá! A dobrá!

Maminka hovorila, že moja stará mama, už nie je tu, ale že teta Cigánka je moja druhá „stará mama“.

Ale aj tak ľúbim maminu. Nevedela by som si predstaviť inú maminku. Škoda, že tato je preč.

Ale určite mi z Ameriky niečo prinesie. Určite.

„Tak, na čo sa zahráme dneska?“ usmieva sa na mňa teta.

„Cigánske princezné!“ Teta sa smeje:

„No dobre, ty princezná.“

 

Večerná káva,

lúč svetla po temnej noci,

Čo s načatým dňom?

Už je všetko stratené.

 

Posledná možnosť,

lotéria, vabank,

risk za sto percent...

Skončiť? Či neskončiť?

Kto mi odpovie?

(A Shakespeare sa v hrobe otáča).

 

Zobudí sa.

„Ajoj, Danuš,“ ozve sa polorozospatým hláskom.

„Ahoj, Scarlet... musíme sa porozprávať.“

Akoby vie, čo jej chcem povedať, tak to skôr vyletí: „Kecy o alkoholizme a sebadeštrukcii si prosím ťa, prosím (!), nechaj pre Sáru, ok?!“ Otočí sa chrbtom a zatvári, že ide spať ďalej.

„Na to som ani len nepomyslela, ale keď aj to chceš...“

Stíchli sme. Opretá o linku, pozerám na chrbát svojej mladšej sestre. Nervozita by ma už rozkrájala. Otočí sa? Bude ma počúvať?

Nepohne sa.

„Tak sa upi, ty alkoholik!“ Odchádzam z voza. V hlavnom stane máme zasadanie.

„Ďakujem, že ste všetci prišli, som rada, že vám záleží na cirkuse, tak ako aj mne.

Po smrti hlavného konferenciéra, môjho otca, ide cirkus dole vodou. Premýšľala som nad možným nástupcom za Deda Fúza....ale...napadli ma len dve osoby a dve riešenia.

Namiesto hlavného konferenciéra by moholbyť Andruša, alebo Scarlet...“ Pri mene Scarlet, účinkujúci, kývali hlavami a šuškali si, o alkoholikovi a návrhu z rodinných dôvodov.

„...Druhé riešenie by bolo vyhlásiť koniec. Prijímam návrhy...“

.

Večerná káva,

nič nové,

ako príbeh bez konca,

nedokončená lož,

(čo ma pravidelne štve.)

 

Scarlet má opicu. Sára spí. Pred maringotkami je živo. Nikomu sa nechce spať. Nikomu.

„Nad čím premýšľaš?“ vyruší ma Scarletin hlas. Sadne si vedľa mňa. V ruke drží hrnček niečoho teplého.

„Ty piješ kávu?“ Neverím, že je to káva. Vôbec.

„No a?“

„Veď ty kávu nepiješ!“

Odpije si.

Neverím tomu, že pije kávu. Až čumím na ňu, ako pije.

„Dopočula som sa o tvojich zámeroch s cirkusom...“ Hľadí do zeme.

„Mám pocit, že treba začať písať novú históriu...“

„A čo my? Čo artisti a ostatní umelci? Kto tomu bude veliť?“

„Budeš tomu veliť ty?“ Pozriem jej do očí. Stíchne.

„A prečo by si to nemohla robiť ty? So Sárou by si zachovala tradície a všetko, čo naši dedovia stihli vytvoriť!“ Presviedča ma.

„Mala by som ti niečo povedať... Viem to asi dva roky... A zostáva mi už len jeden...“

Rana pod pás? Možno. A možno ani nie.

„...Jednoducho...Ja už končím. Nedokážem to tu viesť. Včera bola schôdza a ... nezhodli sme sa na nástupcovi. Buď ty alebo Andruša. Avšak Andruša je mladý a neskúsený a ty nemáš rešpekt. “

Neveriacky pozerá. Doslova čumí. Na kútikoch očí sa jej trbliecu slzičky.

„Ach, sestrička...a čo ak by som to skúsila?“

„Scarlet! Teraz nie je čas na skúšanie! O dva dni máme predstavenie, je vypredané a po ňom už musíme vedieť, čo s cirkusom spravíme!“

„Risknem to!!!“ Plná odhodlaní.

„Rozmýšľala som, že sa usadíme. Sáre by to pomohlo.“

„To by bola hlúposť! Zničila by si všetko!“

„A ČO MÁM ROBIŤ?! NETUŠÍM, ČO MÁM SPRAVIŤ!!!!“ Slzy. „ZRAZU SI MÚDRA! DOTERAZ SI NIČ NEROBILA!!“

 

Kde bolo, tam bolo...

v ružovej ruži...

samotnej podstate...

je začiatok i koniec.

 

„Ty vieš, ako to pre mňa veľa znamená...ty vieš, že sú to naše tradície a zvyky a všetká tá práca s tým spojená... ty to už všetko ovládaš, preto ťa žiadam, aby si riadila Cirkus, keď tu už nebudem, tak to potom nauč i Sáru. O to ťa neprosím, to ťa vyzývam a žiadam! “

Staré oči študujú moju tvár. K starým vráskam sa pridajú ďalšie vrásky.

Už nemám slov. Som zúfalá.

 

Vo farebnom svete,

niet takej výnimky,

čo by bola šedá,

alebo jednofarebná...

 

„Cirkus je to moje jediné bohatstvo, ktoré my máme. Cirkus je naším domovom i prácou. Cirkus je náš zmysel života.... Preto sa ho budem snažiť riadiť tak, ako za starých čias. “

Ozve sa potlesk a pozitívne emócie. Cigánka zostúpi zo stoličky a je obklopená ostatnými artistami.

 

Vo farebnom svete,

je zázrak klišé a

šťastie sedí na chodníku.

Vo farebnom svete

je všetko ľahšie.