Za úlomkom zrkadiel (prolog, 1 až 5 kapitola)

Nahnevane som zaklapol práve prečítanú knihu. To snáď žiaden spisovateľ nedokáže napísať normálny koniec? Vždy je to buď presladený happyend alebo umierajú či trpia moje obľúbené postavy.

Vstal som z postele a nervózne som sa začal prechádzať po izbe. Robievam to vždy. Za každým, keď dočítam nejaký príbeh. V duši cítim zvláštne prázdno. Po každej knihe, ktorú naposledy zavriem, ma trápi ten istý nepokoj. Akoby som sa už nemal z ničoho iného na svete radovať. Akoby s poslednými ubiehajúcimi kapitolami unikal z môjho tela život.

Jediná možnosť, ako to zahnať, je začať od znova. Zase s novou knihou ku mne prichádza aj nová nádej. Teraz sa hlavne musím dostať dole do knižnice a niečo nájsť. A však každým dňom sa zoznam prečítaných kníh na mojom konte predlžoval. Bojím sa dňa, keď zistím, že už žiadna nová nádej nie je, že som vyčerpal všetky možnosti.

Započúval som sa do nočného ticha. Zdalo sa, že všetci v dome už spia a nikoho neprebudí ani vŕzganie starých drevených schodov vedúcich na prízemie. Potichu som sa vykradol z izby a zľahka a pomaly som našľapoval na každý schod. Chvíľami som zastavil naťahujúc uši, či môj nočný výlet náhodou nikoho nezobudil. Pomaly som otvoril dvere a nakukol dnu, či tam náhodou nie je otec, ktorý mal vo zvyku pracovať dlho do noci.

Zdalo sa, že vzduch je čistý. Rýchlo som sa prešmykol do vnútra a zažal malú lampičku pri pohovke. Niekoľkými krokmi som prešiel na opačnú stranu miestnosti, kde celú stenu pokrývala obrovská knihovňa plná zväzkov.

Očami som blúdil z knihy na knihu hľadajú jediný príbeh, ktorý som ešte nepoznal. Môj pohľad sa zastavil na staršom zažltnutom zväzku. Stiahol som za knihou, no v okamžiku som si to rozmyslel, pretože môj pohľad upútalo niečo iné.

Na zadnej stene police bol tenký kus dreva, takmer splývajúce s farbou knižnice. Keby nebol trochu posunutý a nepoodhaľoval čierny priestor ukrytý za ním, vôbec by som si to nevšimol. Pravdepodobne to mal byť nejaký trezor alebo skrýša na cennosti.

Ale čo ak v tom je niečo viac? Dotierala moja zvedavosť. Opatrne som vytiahol knihy, ktoré tu boli uložené a zložil ich na zem. Latku som odsunul o pár centimetrov ďalej, dúfajúc, že tam objavím niečo zaujímavé. Strčil som do vnútra ruku a šmátral som vo vnútri, kým som nenatrafil na malú drevenú skrinku. Opatrne som ju vytiahol, aby som ju nepoškodila a posadil sa aj spolu s ňou do kresla, aby som si ju mohol prezrieť vo svetle lampy.

Vyzerala ako celkom obyčajná šperkovnica. Ani som si netrúfal dúfať, že by bola odomknutá, no práve naopak. Otvoril som ju celkom ľahučko akoby sa sama snažila pochváliť tajomstvami, ktoré ukrýva.

Vo vnútri boli na prvý pohľad len samé zbytočnosti, no pre toho, kto ich sem dával, museli mať nejaký význam. Vzal som do rúk úlomok zrkadla, ktorý mi pripadal úplne bezcenný a tak som ho odložil bokom, nech sa neporežem, kým sa budem venovať zvyšnému obsahu v skrinke.

Ďalej tam bol zväzok listov previazaný stuhou a starý, miestami zhrdzavený kľúč, aké sa už dnes veľmi nepoužívajú. Nemal som ani tušenia, do ktorého zámku v dome by mohol pasovať. Stará brána bola na podobný kľúč, no tento bol oveľa menší ako tie, čo sa používali. Dal som teda bokom aj ten a pustil sa do čítania listov.

Meno odosielateľa mi nič nehovorilo, ale adresátom bol niekto z mojich predkov, súdiac podľa priezviska, hoci som netušil, kto by to mohol byť. Vybral som ho teda z obálky a začítal sa do jeho riadkov.

Drahý priateľu,
som Vám nesmierne zaviazaná, za všetko, čo robíte, aby ste našli môjho milovaného manžela. No veci, čo opisujete vo svojich listoch sú pre mňa príliš zložité a strašidelné.
Nerada by som prišla aj o priateľa, tak ako o svojho milovaného manžela. Hoci viem, že sa tým vzdávam nádeje, nemôžem Vám dať svoje požehnanie na takú nebezpečnú cestu. Snáď mi to jedného dňa odpustíte.
So srdečným pozdravom, Vaša verná priateľka
Sofia

Takže niekto zmizol a objavili sa nejaké zvláštne veci? Rozhodne to začínalo byť čoraz viac zaujímavé. Po prvý krát za posledných niekoľko rokov som mal znova pocit, že moja existencia má predsa len nejaký hlbší význam.

Cítil som nevysloviteľné vzrušenie. Musím zistiť, o čo vtedy išlo. Očami som preletel niekoľko ďalších listov, no ďalšiu zmienku o tom stratenom mužovi či zvláštnych veciach som nenašiel. Ale aspoň jeden list vysvetľoval, od čoho je kľúčik. Išlo o potvrdenie objednávky na skriňu a kľúč mal byť zrejme od nej. V dome som si však nevšimol žiadnu starú skriňu, od ktorej by kľúč bol.

Vložil som listy i úlomok zrkadla späť do šperkovnice a tú naspäť na jej pôvodnú skrýšu za policou. Jedine kľúčik som si nechal pri sebe. Zavesil som ho na striebornú retiazku, ktorá mi aj spolu s príveskom barana trónila na krku už roky.

Vrátil som sa napokon späť do svojej izby. Dnes však bez knihy, teraz môžno ja sám zažijem neskutočný príbeh. S novou nádejou som vliezol do svojej vychladnutej postele a ani neviem ako, ale po pár úderoch srdca som spokojne zaspal.

***

Vonku bol už jasný deň, keď som sa konečne prinútil otvoriť oči. S kuchyne sa až sem šírila omamná vôňa. Víkendové rána a raňajky od maminy sú asi to najlepšie, čo poznám. Zišiel som dole do kuchyne, kde mama pripravovala raňajky.

"Dobré ráno," slušne som pozdravil. Moje dvojča, o tri minúty staršia sestra Sandra, sa napchávala palacinkami a niečo mi zamrmlala s plnými ústami a otec sa neunúval niečo odvetiť, iba na mňa zazeral spoza novín. Moja nočná pochôdzka po dome zrejme neostala bez jeho povšimnutia.

"Dobré ránko, zlatko," odvetila mi mamina a vtisla mi bozk na čelo. Akurát ona dala najavo, že má z mojej prítomnosti radosť.
"Ani ja som v tvojom veku nebola iná," pošepla mi a potmehútsky sa usmiala.

"Veď viem," zahundral som. Lásku ku knihám som po otcovi zdediť nemohol. Vlastne som s neho nemal nič. Zato s mamou sme si boli obaja priveľmi podobní.

"Čo si dáš na raňajky?" spýtala sa ma.
"Mal by si sa poriadne najesť, dnes ešte musím vybaliť kopec vecí a nebudem stíhať variť obed," dodala.

"Zo všetkého trocha," odvetil som a zvedavo som nakúkal ponad jej plece, čo všetko vlastne varí. Pri jej kuchárskom umení bolo ťažké rozhodnúť sa len pre jedno jedlo. Po tichu som si prisadol k sestre a otcovi. Ani jeden sa netváril, že by si moju prítomnosť vôbec všimol.

Po raňajkách sa otec vyparil kto vie kam a sestra si zaumienila, že by si mohla poobzerať miestne butiky. S mamou sme v dome osameli. Sadli sme si na drevenú podlahu v hale, vyberali a triedili sme veci, ktoré ešte boli zabalené v krabiciach.

Cítil som po celý čas na sebe jej oči. Ukradomky ma skúmala. Dobre som vedel, o čom chce hovoriť. No nemal som v pláne jej to ani trocha uľahčiť a tváril som sa, že ma náramne zaujíma obsah krabice, v ktorej som sa práve hrabal.

"On sa o teba len bojí," prehovorila napokon, zrejme po dlhom zvažovaní. Vedel som, že sa ho bude zastávať. Čoho sa boji?! V živote som nepočul väčšiu kravinu, stupídna výhovorka. Zaryto som mlčal naďalej.
"Bojí sa, že sa ti stane to, čo Margaret," dodala, keď neprichádzala odo mňa žiadna odpoveď. Tentokrát som už zdvihol hlavu a skúmavo sa na ňu zahľadel. Čo môžem mať ja spoločné so šialenou otcovou sestrou?

Mama vstala, zavrela dvere na izbe a rýchlo znova pokračovala.
"Margaret tiež milovala knihy, ste si veľmi podobní. A otec sa tej vašej podobnosti bojí. A tento dom to ešte zhoršuje," vzdychla takmer až utrápene.

"Nechápem, čo má tento dom spoločné s fotrovou paranojou, mojim záujmom o literatúru a šialenou tetou Margaret. Akosi mi unikajú súvislosti," poznamenal som sucho.

"Ono sa to stalo totiž tu," zašepkala mama nebezpečne a veľavýznamne na mňa pozrela. Neznášam strašidelné historky, mám príliš veľký fantáziu na to, aby som po nich potom mohol spokojne spávať.
"Boli tu s Margaret a bratrancom Filipom na prázdninách u strýka. Margaret sa vyparila, zo dňa na deň. Nik ju ani len nevidel vyjsť z domu. Niekoľko krát prezreli dom i celé okolie, ale nič. Až po niekoľkých mesiacoch sa zjavila na povale domu. Vraj stále dookola hovorila o deji niektorých kníh, zo sna vykrikovala mená hrdinov alebo rozprávala nejakým divným jazykom."

Uvedomil som si, že na mamu zízam s otvorenými ústami a nemám slov. V hlave mi skrsla bláznivá myšlienka - mohlo by to súvisieť so zmiznutím manžela Sofie? - no okamžite som ju zavrhol. Listy boli staré, s dátumami s pred sedemdesiatych rokov. Zmiznutie Sofiinho manžela a Margaret nemala na svedomí tá istá osoba. Mohlo sa to stať pol storočia po sebe, ak nie viac.

"Vezmi túto krabicu na povalu," prerušila moje myšlienky mama. Vzal som ju do rúk a vo vnútri to nebezpečne zahrkotalo.

"Čo tam je?" spýtal som sa a venoval nedôverčivý pohľad svojmu nákladu.

"Staré fotky, rámy, albumy. Len haraburdy," odvetila s nezáujmom

Opatrne som otvoril dvere dúfajúc, že mi nevypadne z rúk. Vyšiel som po starých drevených schodoch, ktoré pri každom mojom kroku nebezpečne zaprskali. Kráčal som pomaly a opatrne našľapoval na každý schod. Nerád by som sa prepadol až niekam do pivnice.

Dvere na konci schodiska vedúce do podkrovia boli trochu odchýlené. Zvláštne, nik sem predsa nechodí. Trochu som do nich kopol nohou a ony sa s tichým vŕzganím otvoril dokorán.

***

Vládlo tu prítmie a vzduch bol nepríjemne vlhký a horúci. Chvíľu som len stál vo dverách a čakal, kým si moje oči zvyknú. Urobil som prvý opatrný krok. Po chrbte mi prebehli zimomriavky a mimovoľne som sa striasol. Nemal som dobrý pocit s tohto miesta, ale to bolo len zrejme podmienené maminým rozprávaním.

"Čo tu robíš?" zaznel nahnevaný hlas za mojim chrbtom. Otočil som sa a vzpurne sa zahľadel do očí otca, ktorý sa týčil vedľa dvier.

"Bývam tu," odsekol som najprotivnejším tónom, na aký som bol v tej chvíli schopný a ukázal mu chrbát. Takto vyzerela naša každodenná konverzácia, teda pokiaľ sme práve medzi sebou neprehadzovali zdvorilostné frázy o počasí alebo programe v televízii.

Zaznelo za mnou zlostné zabuchnutie dvier a ja som konečne osamel. Haraburdy, čo som ešte stále držal v rukách, som zložil na zem a zvedavo sa obzeral po povale.

Drevená podlaha bola pokrytá hrubou vrstvou prachu, v ktorom každý môj krok zanechával odtlačky tenisiek. Niektoré škridlice boli nahradené sklenenými, vďaka ktorým sem dopadali aspoň nejaké lúče jesenného slnka. Na ich svetle sa ligotali čiastočky prachu poletujúce po miestnosti. Drevené trámy podopierajúce strechu nepreukazovali ani jediný náznak svojho veku, hoci už niekoľko desaťročí držali tento dom pohromade. Povedľa dverí sa po celej stene tiahol starý nábytok patriaci ešte k pôvodnému vybaveniu domu, ktorý bol ukrytý pod bielymi plachtami.

Podišiel som bližšie a strhol dole prikrývky. Obdivoval som dokonalú rezbársku prácu, ktorá sa na nich odzrkadlila. Dnes by som len ťažko mohol hľadať majstra, ktorý by niečo také dokázal vyrobiť. Zdalo sa, že všetko pochádzalo z jednej dielne, od jedného človeka. Zrejme to bol nábytok vyrobený na objednávku niektorého s mojich predkov.

Rukami som prechádzal po dokonale opracovanom, hladkom povrchu dreva, obdivujúc jeho dokonalosť. Z čírej zvedavosti som otvoril niektoré zo skríň a nahliadol do vnútra, rozmýšľajúc, či tam ostalo ešte ukryté niečo, čo by mi viac povedalo o predchádzajúcom majiteľovi.

V jednej s truhlíc ležali staré, pôvodne zrejme biele šaty, ktorý už vekom zažltli. V príborníku som našiel striebornú obedovú sadu a porcelán. Ostatné skrine už neukrývali žiadne zo svojich pôvodných tajomstiev, zívali prázdnotou.

Teda až kým som nenarazil na jednu zamknutú. Vysoká skriňa sa mi zdala nejaká iná ako tie ostatné. Kľučka nebola obyčajná železná ako pri ostatných, ale bola zlatá či pozlátená. Aj medzi ornamentami vyrezanými na dreve sa nachádzali zlaté kresby.

Ako omámený som prechádzal rukami po starom dreve. Stále som mal pocit, že niekde mi unikajú súvislosti. Niečo, čo je na prvý pohľad zrejmé, ale mne to ako naschvál nedoplo. Tak čo to je?! Potrebujem kľúč. Kľúč.

Ruka mi v tom momente mimovoľne vystrelila k hrdlu, k retiazke na ktorej trónilo moje znamenie zverokruhu a spolu s ním malý pozlátený alebo možno zlatý kľúčik.

Okamžite som ho zvesil dole a vyskúšal. Zapadol dnu a hneď zacvakol zámok. Skriňa sa celkom sama otvorila. Čakal som niečo výnimočné, rodinné tajomstvo, veľký objav, no nejako to nevyšlo.

Vo vnútri bolo len zrkadlo. Celkom obyčajné zrkadlo. Jeden roh bol dokonca ulomený. Sklamane som opäť zatvoril dvere a vrátil sa späť dole. A je po veľkom fantasy dobrodružstve.

Vrátil som sa do svojej izby, pustil si na plné pecky hudbu a hodil sa na postel. Razom vypchala moja nádej, že fakt niečo je. Že môžem aj ja mať nejaký dôvod, prečo som sa dostal na tento skurvený svet. Začal som veriť, že možno niečo v tých knihách bolo skutočné, že i ja môžem niečo zažiť.

Ako hrozne som sa mýlil. Zavrel som oči a snažil som sa myslieť na čokoľvek iné, len nie na to sklamanie, ktoré som cítil, keď som odomkol tú skriňu. Avšak nedarilo sa. Po dlhých hodinách prevaľovania sa v posteli som zaspal. No i tak ma trápili nočné mory.

A potom som precitol. Z ničoho nič som sa zobudil, otvoril oči a posadil sa na posteli. A možno ešte mám nádej!

***

Okamžite som vyskočil z postele a utekal do knižnice. Schody som bral po dvoch a takmer som sa zrúbal dole, keď sa mi noha na jednom pošmykla.

Vletel som do knižnice ako šialený a hneď aj som zašmátral za skrinkou, ktorú som včera uložil späť za policu. Nenamáhal som sa ani len zapáliť jediné svetlo. Opatrne som vtiahol malý úlomok zrkadla, ktorý som ešte minulú noc považoval za celkom zbytočný. Sotva som ruke pocítil studené sklo, už aj som uháňal hore schodmi, ktoré vedú do podkrovia.

Cez sklenené škridlice sem prenikalo slabé mesačné svetlo, ktoré dostatočne osvetľovalo celú povalu. Stál som pred vysokou, teraz už otvorenou skriňou a srdce mi bilo ako splašené. Nevedel som, čo môžem očakávať a musím priznať, že som mal strach i keď niekde v hĺbke som cítil nevýslovné vzrušenie.

Priložil som odlomený kúsok na kraj, kde chýbal. Okamžite zapadol. Tenkú prúžok, ktorý naznačoval, kde bolo zrkadlo zlomené začal pomaly miznúť akoby sa zrkadlo zrástlo dohromady, hoci to znelo šialene.

Ako náhle zmizla jazva, ktorá ho hyzdila, zrkadlo sa zableslo silným striebristým svetlom a jeho povrch sa zmenil. Už to nebolo chladné sklo, ale niečo celkom odlišné. Rám vypĺňala zrejme nejaká tekutina. Povrch toho, čo bolo kedysi zrkadlom, žiaril striebristým svetlom a jemne sa vlnil. Pripomínal mi hladinu jazierka, po ktorom prebehnú malé vlnky, keď zafúka jemný nočný vánok za svitu luny. Bolo to čarovný pohľad. Ako omámený som neprestával očami hypnotizovať hladinu zrkadla.

Mimovoľne som zdvihol ruku, aby som sa ho mohol dotknúť. No len pár milimetrov pred ním som zaváhal. Je vôbec rozumné pchať ruky do hmoty, ktorú nepoznám? Rozum mi kázal, že by som sa mal stiahnuť a však zvedavosť ma povzbudzovala, aby som to skúsil. Stačí len vystrieť prsty a dotknem sa ho.

Kašlať na zdravý rozum. Načo ho poslúchať, keď jedna jeho časť ma presviedča, že to nie je možné, že to neexistuje? Čo nie je, to mi nemôže ublížiť, zhodnotil som napokon filozoficky a konček prstov zaboril do hladiny zrkadla.

Striebristá hmota pripomínala skôr smotanu ako vodu v jazierku. Bola hustejšia a nebola ani zďaleka taká studená. S malou dušičkou som vytiahol prsty a obzeral si ich, či mi tento môj pokus nemohol nejako ublížiť. A však žiadne zranenie som si neuvedomoval, čo ma len podporilo.
Teraz som skúsil nabrať do rúk kúsok tej hmoty. No ako náhle som ruky vytiahol, predo mnou zase stálo obyčajné zrkadlo. Len v jeho strede, na mieste kde som skúsil vziať trocha bol diera a v mojich rukách bol drobný úlomok zrkadla.

Opäť som ho priložil na miesto, odkiaľ som ho vzal a zrkadlo sa znova zacelilo a zmenila sa celá jeho štruktúra na striebristú hmotu. Tento krát som už nezaváhal, neskúšal som to len s prstami, ale zhlboka som sa nadýchol a ponoril sa do čarovnej tekutiny celý.

***

Ako prvé som si uvedomil, že nie som ponorený v nijakej tekutine a môžem sa pokojne zhlboka nadýchnuť. Oči som otvoril až keď som si niekoľkokrát naplnil pľúca vzduchom. Nemôžem povedať, čo som očakával, že uvidím. Nad tým som sa ani nezamýšľal, keď som sa ponoril do hlbín zrkadla. Ale toto to určite nebolo.

Človek by čakal, že sa vynorím za zrkadlom, nalepený na zadnej stene skrine, v ktorej bolo roky ukryté pred zrakmi. Ani v najdivokejšie fantázii ma nenapadlo, že sa ocitnem niekde úplne inde. V inej krajine. V inom svete.

Predo mnou sa rozprestierala planina plná zrkadiel. Krásnych honosných, v drevených, zlatých rámoch i bez rámov, rôznych tvarov. Každé bolo niečím iné a však všetky mali niečo spoločné. Každému chýbal úlomok tak, ako tomu môjmu. Každé je zrejme bránou do nejakého iného sveta. Alebo možno sú všetky z toho istého, len východ je na iných miestach. Či dokonca v inom čase.

Pristúpil som k tomu najbližšiemu opatrne našľapujúc tak, aby som nepošliapal kvety, ktoré sa mi rozprestierali pod nohami. Zrkadlo nemalo honosný rám, ako to, do ktorého som vošiel. Vyzeralo celkom obyčajne a predsa ma niečím lákalo.

Chcel som vedieť, aký svet sa za ním skrýva. Ale to mi zrejme už súdené nebolo. Nemal som malý úlomok, ktorý mu chýbal na ľavej strane v strede. Ibaže ... Bolo by možné úlomok nahradiť kúskom môjho zrkadla? Načo sa nad tým zamýšľať, keď to môžem otestovať rovno v praxi?!

Otočil som sa na päte a dvoma krokmi som sa opäť ocitol pred strieborným jazierkom môjho zrkadla. Ruku som ponoril na mieste, kde chýbal úlomok tomu obyčajnému, ktoré ma tak napohľad okúzlilo. Pokúsil som sa nabrať tekutinu do ruky, ale zjavil sa mi tam malý úlomok. Presne ako som čakal. Bože, len nech tam pasuje. Modlil som sa v duchu.

Priložil som úlomok k zrkadlu a čakal. Nič. Vôbec nič sa nedialo. Akoby zrkadlo vedelo, že táto časť nepatrí k nemu. Vystrel som ruku a chcel som ho odtiaľ vybrať a však až po tak dlhej chvíli sa začalo znova zrastať. No neskutočne pomaly. Pozorne som sledoval ako sa i posledná prasklina zacelila a zrkadlo sa zmenilo.

Nezalesklo sa striebristým svetlom, skôr som mal dojem, že po jeho povrchu prebehol blesk. A ani sa nezmenilo na striebristé jazierko ako to moje. Tento krát som videl blesky šľahajúce po nočnej oblohe. Ale povrch sa jemne vlnil ako keby búrka neprinášala zo sebou studený vietor, ale len jemný vánok.

Opäť som len ponoril končeky prstov i keď som mal pocit, že je to zbytočné. Niekde v hĺbke som vedel, že mi ani teraz neublíži. A mal som pravdu. Pokojne som sa hneď mohol ponoriť do ďalšieho jazierka, i keď tento raz o niečo viac studeného.

***

Tento raz som sa ocitol v lese. Nemohlo to byť však ďaleko od jeho okraja. Medzi stromami prenikalo matné svetlo. Zrejme zapadalo alebo možno vychádzalo slnko. Poobzeral som sa, dúfajúc, že nájdem náznak, ktorý mi prezradí, kde sa nachádzam. Nič také som však nevidel.

Na hladine zrkadla sa stále odrážali blesky. Ponoril som ruku do jeho hlbín, aby som si mohol vziať svoj úlomok. V ruke ma však nechladilo sklo, ale kameň a predo mnou nestálo zrkadlo, ako som očakával, ale skala. Skala, ktorá zrejme bola pred stáročiami sochou či nejakou pohanskou modlou.

Nemal som ani tušenie, kde sa môžem nachádzať, ale ani trochu mi to nevadilo. V duši som mal zvláštny, a však príjemný nepokoj. Narastalo vo mne vzrušenie. Rozum mi hovoril, že toto všetko je nemožné, že je to len sen. No ak je to sen, v tom prípade sa zobudiť nechcem. Chcem si ho dosnívať až do konca, aj keby sa mal zmeniť na nočnú moru. I to by mi bolo milšie než realita.

Najradšej by som zotrval na mieste a vychutnával si krásy prírodu, ktorú som vo svojom svete nemal veľa možností obdivovať. No zvedavosť ma posielala ďalej.

Pozorne som sa zahľadel na kameň, ktorý bol ešte pred chvíľou zrkadlom. Snažil som sa vriť si do pamäti každý detail, ktorý by mi pomohol, ak by som sa stratil. No okrem sochy, ktorá sem ako jediná nezapadala, bolo všetko až desivo rovnaké.

Vykročil som teda za svetlom, ktoré prenikalo pomedzi stromy. Možno aspoň zistím, kde som, možno nájdem nejakú indíciu. A však nemôžem zablúdiť. Ak nenájdem sochu, ako sa dostanem domov?

Netvrdím, že by mi moje preafektované spolužiačky či spolužiaci chýbali. Nebudem ľutovať ani hádky s otcom, ktorých sa takto môžem zbaviť. No je tu mamina. Keď nie je nič iné, aspoň kvôli nej sa oplatí ísť späť.

Musím, len dúfať, že to nájdem. Hlavne sa snažiť ísť rovno, zbytočne nerobiť obchádzky, aby som našiel cestu späť.

Ako som sa presvedčil, slnko zapadalo. Po koži mi prebehli zimomriavky a viditeľnosť už nebol ani len taká dobrá, ako keď som sa ocitol na tomto mieste.

Už po pár krokoch som vyšiel na čistinku, kde som uprostred nej rozoznával obrysy menšieho kopčeka. Podišiel som pár krokov a až teraz som si uvedomil, že na tom "kopčeku" nebude niečo v poriadku.

Z jeho útrob vychádzalo svetlo. Toto nebol kopec, skôr som typoval nejakú chatrč či zemľanku. Svetlo napovedalo, že vo vnútri sú ľudia, že je určite obývaná.

Hoci mi rozum našepkával vrátiť sa späť, kým ešte nie je tma, znova len som neposlúchol a vkročil vpred. Pod mojimi nohami niečo chruplo. Hodil som rýchly pohľad na zem a to čo som uvidel mi vyrazilo dych.