Ďeďe, tak dobre, nechaj to tak

Spisovateľ/ka: Mirič | Vložené dňa: 13. mája 2009
http://citanie.madness.sk/view-22402.php

  

 

   Všetci sú ženatí, len ja budem spisovateľom. Vytrvalo bubnujúce chápadlá olovrantového slnka prisávajú sa mu o líce, lepia, pichajú, dotieravo oslintávajú. Komínik  orbitkového  vzduchu v  nádychových intervaloch vypúšťaný na zasiahnutú stranu tváre prispieva kvapôčkami újdených slín a lepí, lepí a lepí. Čo ešte ?! Viečka neovievajú, držia štrbinu krátkozrakých očí v takmer neviditeľnom pásiku ledva odhaľujúcom realitu. Monitor mrzne. Ešte stále mrzne. Čaká na pripojenie... Tak takúto debilinu som už dávno nezosmolil. A ide to tak rýchlo.

   Skúsime oko kamery. Druhý pokus.

   Scéna zostáva. Jáj...scéna. Ale to ju nemôžem takto, len tak... Balzakovsky na dvadsať strán. To by bolo čajové, trápne, suchopárne... to lepšie adjektíva nemáš ?!... Zaber, zaber...V tomto si bol macher. Vlastne som čakal, že sa neožením a ...ale jasné, ješitne som si predsavzal, že v literatúre budem dobrý. Bol by som bol mohol býval byť... Tak tento štylistický hybrid mi nezožerie ani... ani ja. Ale rozhodol som sa, že nebudem škrtať. Nechám Hemingvejovi. ( Viem ako sa píše hemingvej, ale mne sa sem hodí hemingvej, tak napíšem hemingvej a nie hemingvej. Neuveril si, čo...) A vôbec netuším, kde sú transkripčné zátvorky na tom sprepadenom PC a prečo mi to „pán dôležitý“ stále podčiarkuje červeným ( ani toto nie je bohvieaké adjektívum, mój...a to „mój“ si komu ráčil ukradnúť ?...).

  Takže trápny opis nemocničnej izby, jej predpotopného socialistického ( „Jéžiš“, to si nemal, to je totálne trápne, neumelecké. No, ale keď si sa rozhodol neškrtať...Mój.) zariadenia, vetchých starcov a ich  lepkavých návštevníkov akože vynechám, nech si čitateľ potrápi svoju obrazotvornosť. Že aký čitateľ ? Predsa ty. Snáď mi nechceš povedať, že si skončil hneď pri prvej vete a keď nie, tak končíš práve tu. Neblafuj. A nemohol by si to dočítať ? Nalomil som ťa ?Nie som si istý. Veď kto ti dokáže, že si to nečítal. Kto ti dokáže, že si to čítal. Jasné, jasné, končím, lebo si to ozaj rozmyslíš a prejdeš k ďalšiemu príspevku. Ale ja som sa oženil, aby si vedel, takže spisovateľom už nebažím byť...cha-cha. Teraz by sem patril nejaký trápny smajlík. Si ješitný ? OK, OK...Pokračujem. Akože to, že dedko umiera a rodinní príslušníci niekoľkých generácií sa s ním prišli rozlúčiť, som tiež vynechal. Padám. Vpadám rovno do deja. In medias res. 

  Akú má vypnutú svetloružovú pleť. Keby stál, bolo by to ... skrátka omladol. Tu ? V starých knihách je v izbách umierajúceho vždy šero. V našich nemocniciach ti doprajú jedovatého slnka do zásoby, akoby to malo byť naposledy. Vidí ho naposledy. On jeho nie. Bol to jeho „ďeďe“ a ... Minule som si myslel, že takto je to dobre. Chcelo to odstup času. A po ňom som si povedal, že je to takto dobre, tak to nechávam tak.  Mama ho hladká po stále čiernych hustých vlasoch, nástojčivo, ťažkou rukou, vždy od vlasov okolo celej tváre. On pozerá mimo ňu. Známa sestrička v domove dôchodcov mi vravela, že oni vedia, že pacient umrie. Má vraj biele vši. Keď má raz biele vši, už umrie. Sestričky to vidia, iní nie. Nemá biele vši. Nič nevidím...a na čiernych vlasoch by to bolo vidno. Bolo... Aj toto sa mi zdalo dobré. Také dobré, že som si to prečítal hádam aj štyri razy. Nie, napíšem šesť...alebo osem...alebo stále dookola. Dement. Vtedy mi to povedala táborová zdravotníčka. Bola tučná a mala strašne veľké prsia a veľa rečí. A raz sa zabudla obliecť a sedela na posteli do pol pása nahatá a tie prsia položené na stehnách a vošiel nejaký vedúci a vôbec si nevšimol, že je nahá a sadol si a debatoval s nami akoby nič a ona si to potom uvedomila, že nemá nič a skríkla a strašne sa rehotala a rehotala a prsia sa jej začali natriasať a vykukli bradavky, aj prsné dvorce, lebo dovtedy boli schované a prilepené o stehná a potom si aj ten vedúci všimol, že je nahá a bolo mu to trápne a on sa nesmial a potom už neviem, čo sa stalo. Z “všivavého“ rozjímania ho  preberá mamin hlas.

  „Dedko, dedko náš... a som v prdeli ! Tak toto som teda nedomyslel. Ono, pôvodne tu hlavnú úlohu mala hrať nejaká babenka, nie ako babka, skôr baba, taká medzi 20-30, tipoval by som. A k nej pasovala aj pointa, síce nič moc, ale pointa. Vydrž, teraz ti ju nemôžem prezradiť. Ale potom som nechcel vytočiť emancipované, že sa akože pletiem do ich vnútra, keď prd o tom ako chlap viem, tak som sa nominoval do hlavnej ja, akože on, akože...je to v prdeli. No, nič. Keďže neškrtám, do polovice tam bude on a teraz akože zmena, je tam ona. Keď to dočítaš, tak to prepíšem... Takže replay :

    „Dedko, dedko náš,  Ruženka je tu. Ruženka prišla.“ Chápte, vlastne teraz, keď nepoznáte pointu nechápete...skrátka potreboval som to meno. Ruženka. Čo mám dať Ružliak ? Akože hypokoristikum? Akože  domáci sú trochu mignutí a ...a navyše je to suché ! Toto je celé suché. Nedá sa prejsť od skvelej pasáže k blbej vete. K trom blbým vetám. Že ? Vieš čo, nebudem dávať básnické otázky. Neber to nijak osobne, ale už sa ti neozvem. Akoby si tu nebol. Aj keď viem, že si, lebo to chceš ( musíš, mal by si ...doplň si, čo chceš ...dočítať ) Teraz neviem, či som sa rozhodol neškrtať len surový text, či aj poznámky, či čo... No nič, tak sa rozhodnem teraz. Neškrtá sa nič. A ani to nebolelo. Už len jednu poznámočku, dúfam, že si zaregistroval, že to „gro“, to ako „poviedku“ píšem iným typom písma, tou kurzívou.

  Pozerá mame do pleca. Nepozerá. Iba oči mu tam smerujú. Nevládnou rukou mimovoľne trasie tik. Ale druhú ... aj na tej má napnutú kožu. Prekrýva hrubé žily a krvavé chrasty po ihlách infúzií. Druhú pomaly, pomaly, pomaličky dvíha. Zbadal ju. Ju. Najskôr som tam mal teda ju, potom autorského rozprávača. A možno sa to tak nevolá, skrátka akože je autor aj hlavnou postavou. Zmenil som to. Ale aj tak mám pocit, že sa vždy viac páčilo, bralo, prijímalo...brzdi sa ... keď postava bola...JU.

 Chce ju pozdraviť. Zakývať. Jej „ďeďe“! Rozplakala  sa. Nemo. Ďeďe. Dajako tých blbých viet pribúda. Teraz by bodlo čosi ako : „Keď umrela babka, pochopili sme s mamou pominuteľnosť života a kúpili si hamburger.“ Nie, to som už raz použil. Alebo : „Všetci sú ženatí, len ja budem spisovateľom.“ Ako mohol Heler strúhať bombastické vety ?! Jednu za druhou. A to sa mi „hlava 22“ ani moc nepáčila. Ja som za celý život vymyslel asi dve. Podľa mňa. Trošku to tam rozohrám.

  Zdvihnutou rukou kývol. Kývol tak...akoby zaháňal muchu, ako slovo „nech“, ako nech ide preč, ako nechcem ju vidieť...tá ma nezaujíma. Pokúsil sa zdvihnúť hlavu. Dlhé vlasy mu prúd po prúde padajú do tváre, mama ich nestačí hrebeňom prstov začesávať späť. Hovoril očami, hovoril perami ale až po chvíli sa rozplakanou izbou roznesie skôr vydýchnuté ako povedané :

  „Kde je Hanka ?“ Som na rozpakoch. Dať tam minulý čas alebo prítomný. Roznieslo...Roznesie... Roznáša...Nesie...

  Teraz  už neplakala nemo. Neplače...Neplakala... Nebude plakať... Nedá sa zabudnúť na ten pohyb druhou rukou. To odkývnutie. To opovrhnutie. To odvrhnutie... Ako sa volá tá figúra, kde sa opakuje to isté vždy na začiatku. A... A...Anafora. A načo sem trepem básnické prostriedky...

  Sestra sa doobzerala v skle otvoreného okna. Ešte párkrát pretrie peru o peru kým zaregistruje, že dnešná, z jej strany iba formálna, návšteva sa začína zvŕtať. Mama sa ešte raz pokúsi :

  „Dedko, ale tvoja Ruženka je tu...“

  „Hanku !“ zachripel nástojčivo, hoci len šeptom. A pridáme tú anaforu, poriadne to vygradujeme, totálna hyperbolizácia, pekne až takmer nadsádzka.

  Hanku ! Hanku, čo ani nepozná. Hanku, čo mu nikdy hrmotom z kočíka nekibicovala do kanasty...Hanku, čo si nenamáčala ruku s dudlom do pohára striku...Hanku, čo mu nesedávala na kolenách...Hanku, čo neniesla zapálenú cigaretu do záhrady...Hanku, čo nezaspávala pred telkou opretá o jeho brucho... neučil ju hodinky, nenútil vypísať tri strany, kým cez slzy v očiach sama nevidela, že to A je už ako-tak podobné predlohe, nedonútil zašiť si roztrhnuté pančušky... nepredvádzal twist „Radeji sem neměla ten romáááán...“ ...Hanku. Hanku čo mu na pohreb donesie jednu ružu, donútiac babu na tržnici rozobrať hotovú kyticu, lebo ona chce iba jednu ružu...Iba jednu.

  Ale to sa fakt stalo. Celá kytica stála 90sk ( neaktualizujem, žiadne prerátanie na euro...) Tie ružičky boli také úbohé, malinké púčiky, tmavočervené, ošľahnuté akoby mrazom, listy jakbydal. Len to tak trčalo tej babke  z kýbla, omotané tou najlacnejšou mašľou. Ona ju toľko presviedčala, až ju presvedčila a tú jednu ružu jej predala. Za 33 korún. Si pridala daň. Baba.

  „...čo ak mal výčitky svedomia, že celý život sa venoval iba jednej vnučke ?!“pootočila pohárom, vyzerajúc cez sklo s nalepenou tortou von na ulicu. Bolo treba akože prejsť. Nejaký strih a začína nová kapitola, ktorá to všetko zhrnie. Dovysvetľuje.

  „Nie, nie, on mi chcel dať najavo svoje opovrhnutie...“ ďobká slamkou do popola, čo uletel z popolníka a rozotiera ho po obruse.

  „ O čom to trepeš ? Vždy si bola jeho číslo jeden .Si u neho bola viac ako doma. Len jeho Ruženka. Si študovaná, máš doktorát.  Uvedomuješ si, že si jediná z celej rodiny ?!“

  „Sklamala som ho...Viem to. ..On to nevedel. Nikto to vtedy nevedel...On to vycítil. Sklamala som ho.“

  „Myslíš Ruda ? Bláhová ! Všetci v rodine vedeli, že sa s ním vláčiš. Neni si prvá, ani posledná...Veď vieš... Má to vyzerať prirodzene. Dialóg v cukrárni. Taký voľný, prirodzene plynúci, kopa slangových slov, nedokončených výpovedí, teda apoziopézy a podobne. Také babské trkotanie a vylievanie si bôľov a nafukovanie a robenie z komára somára a potom bum....Posledná apoziopéza. Nič. Nedopovedané. Otvorený záver. A teraz je to už aj tak jedno. Rodinu si mu nerozbila, život s ním si nespackala, tak čo ?! To by ti odpustil...V tom musí byť niečo iné, hovorím ti, mal výčitky svedomia, že si Hanu vôbec celé roky nevšímal.“

  „ Potom, na chodbe som sa jej spýtala, čo jej vtedy chcel...“

  „ A ?!“

  „ Ružu... Že mu má do truhly doniesť jednu červenú ružu... Nesmej sa...“

  „ A to čo z toho robíš takú vedu ? Tak chcel ružu. Čo má byť ?...“

  „...že prečo ju nechcel odo mňa. ..“

  „ To si fakt taká ješitná ? Si normálna ? ...začala sa rehotať. „To ti je strašidelné. Veď on si ťa chcel zobrať do hrobu...to ber symbolicky...“ máva, krúži rukami, začarováva a rehoce sa...“ Moju Ružu, Ruženku mi dajte do truhly, mi dajte na hruď... Spamätaj sa !“

 „ To mi akože teraz má byť lepšie ?!“

 „Čo vlastne chceš ? OK, máš pocit, že ste sa nerozišli v dobrom, že ti niečo nevedel odpustiť, niečo ti vyčítal, že si ho sklamala, nechcel ťa ani vidieť že, že, že ... Zomrel. Nechaj to tak... Myslíš si, že to „nechaj to tak“ by mal byť aj nadpis poviedky ? Nič nevrav, viem, čo chceš povedať...

                                                                                                                        

 

 

Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
odporúčam
:-)  
Spisovateľ/Autornočná Pridané dňa14. mája 2009 14:16:07
dandan
odporúčam
.preco tu nikto necita poviedky? /zaciatkom som sa prehryzal. az prehryzol. a . som spokojny/  
Spisovateľ/Autordandan Pridané dňa14. mája 2009 12:09:41
Ďakujem. Ak budeš mať čas, daj vedieť, o tom "prehrýzaní sa" - zaujíma ma kritika : čo a prečo nie ( z pohľadu čitateľa ) Díky. :-)  
Spisovateľ/AutorMirič Pridané dňa14. mája 2009 21:21:00
dandan
.neskor. ale tak napriklad hned uvod. prvy odsek. pokial sa clovek cezen "dostane" ma spolovice vyhrano. ja potrebujem uvodnu facku. nie rozbiehanie. :)  
Spisovateľ/Autordandan Pridané dňa17. mája 2009 20:44:34
ale čítame..dandan..čítame  
Spisovateľ/Autornočná Pridané dňa14. mája 2009 14:15:53
dandan
.ta zato.  
Spisovateľ/Autordandan Pridané dňa14. mája 2009 14:17:02
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8