Eclissi 1.kapitola

Spisovateľ/ka: Sisuska | Vložené dňa: 14. mája 2009
http://citanie.madness.sk/view-22415.php

                                                                               

 Nový domov

 

„Sťahujeme sa," povedal mi otec, keď došiel domov.
„Nie," odpovedala som.
„Nechcem. Mne sa tu páči. Prečo? Mama s tým súhlasí?"spýtala som sa.
Cítila som, že sa mi trasie hlas od plaču. Nechcela som sa sťahovať. Páčilo sa mi v mojom doterajšom domove. Veď som tu bola len dva mesiace. Spolužiaci boli chápaví a škola bola super. Nechcela som sa toho vzdať.
„Prestaň Jessica. Nebuď, ako dieťa."
„Kam sa sťahujeme?"
„Uvidíš sama. Zbaľ sa," povedal a hodil mi kufor na posteľ.
S plačom som sa balila. Za dve hodinky sme náš dvojmesačný domov opúšťali. Sadla som si na zadné sedadlo a zaspala. Keď som sa zobudila, boli sme v kraji, ktorý bol zahalený tajomstvom. Kraj, bol skoro až po oblohu. Niektoré domčeky boli postavené hlboko v lese, iné boli postavené čo najbližšie k svetlu. Škola a ostatné úrady boli v strede toho kraja. Nazvala by som to aj dedinou, ale zdalo sa mi to príliš iné ako dediny v rôznych kútoch sveta. Náš dom bol blízko jazera a obklopený lesom. Jasné ako inak. Otec mohol vybrať aj lepšie miesto. Nie túto dieru. Nepáčilo sa mi tu. Odchádzala sme zo slnečného raja Californie a teraz som sa ocitla tu. V chladnom meste, ktoré je skoro vyľudnené. Čo tu chce, otec robiť? Má tu lepšiu prácu ako v Californii? To je nemožné. Prečo s tým mama súhlasila? Nechápem. „Koľko som spala? Kde sme?"spýtala som sa ešte stále trochu unavená.
„Spala si dosť dlho. Sami nechápeme ako si to dokázala. Musela si byť riadne naštvaná."
„Prečo?"spýtala som sa nechápavo.
„Pretože si spala vyše dvoch dní.
Zobudila si sa len vtedy, keď sme zastavili v moteli Blueline, a potom až ráno, keď sme sa išli na raňajky a zase na cestu. To si vôbec nepamätáš?"spýtala sa ma mama.
„No pravdu povediac, nie."
„Ešte si nahnevaná?"spýtal sa mam otec. „Áno, ešte stále som nahnevaná. A stále aj budem, nezmení sa to. Kde to vlastne sme?" spýtala som sa otca ešte stále ostro.
„Sme v Plaguy Queen," povedala mama s príjemným hlasom.
Ona bola vždy tá kľudná z našej rodiny.
„Si ale v poriadku, však?" spýtala sa ma mama starostlivo a pozrela na mňa, akoby sa pozrela či niečo nevymýšľam, ako malé decko. Mame bolo vždy jedno kam s otcom ideme. Pre ňu bolo dôležité, že je s ním. Bola vždy rodinou akoby posadnutá, ale hlavne otcom. Ja asi nikdy nepochopím zmýšľanie dospelých. Nikdy.
„Tak Jessica, toto je náš nový dom," povedal otec, keď zastavil pred domom, ktorý bol asi 3-krát väčší ako ten náš v Californii.
Aspoň niečo hralo v prospech tejto upadajúcej dediny. Na dedinách boli vždy domy lacnejšie ako v mestách.
„Ten dom je nádherný," povedala natešene a myslela som to vážne.
Dom bol obrovský. Mal tri poschodia a strecha bola do šikmá. Bol tehlový dom,ale obklad z vonku bol z dreva, teda vypadal ako prepychová chata. Vchodové dvere boli otočené k mestu. V prednej časti domu bol obrovský balkón, a užšie balóniky po stranách domu. Vošli sme dnu. Dom bol zariadení vkusne a prepychovo. Prešli sme po dlhej chodbe, na ktorej boli sochy pravdaže z kamenia. Sochy boli v tvare ľudí, zvierat a iné potvorky ale bolo to všetko veľmi detailne spracované, čo vzhľadu a elegancii len pridávalo. Po chodbe sme prešli rovno do uvítacej miestnosti kde bol gauč. V tejto miestnosti bolo schodisko, ktoré viedlo hore na poschodia. Mama a otec zostali dole, a ja som vybehla hore. Vybehla som na prvé poschodie a zastavila som sa, asi tak v strede chodby. A pozerala na štyri izby, ktoré boli na chodbe. Pobehala som všetky izby, ale ani jedna sa mi nepáčila. Jedna bola moc tmavá, druhá bola moc svetlá a tak to išlo aj na zvyšnom poslednom poschodí. Nepáčili sa mi steny, farba a ani tie ostatné veci. Som si istá, že by premaľovanie netrvalo dlho, ale bola som moc lenivá.
„To je hrozné," povedala som, keď skončila s obhliadkou.
Sadla som si na zem pri stenu a pozerala von oknom, ktoré viedlo do naše takzvanej záhrady. Pozerala som hodnú chvíľu, keď som si všimla, že nad oknom sú padacie dvere. Prezrela som zase izby ale teraz som hľadala rebrík. Nestrebalo, keď som podišla ku oknu, rebrík bol pripevnený k stene, len som si ho nevšimla. Vyliezla som po ňom k padacím dverám a otvorila ich. Izba ma hneď očarila bola skvelá, nádherná. Bola priestranná, svetlo bolo také, aké mi vyhovovalo. Okrem toho bola super zariadená. Okno z izby viedlo k smerom na jazero. Teda jazero sa len, tak trblietalo medzi špičkami stromov. Pri okne bol malý nočný stolík a vedľa neho bola posteľ. Túto podkrovnú izbičku som si zamilovala, bola síce oveľa menšia ako izby na poschodí, ale zdalo sa mi, že je tam viac priestoru ako v ostatných. V jednom kúte bola čierno-čierna tma, v ktorej boli ešte akési truhlice. Predpokladám, že je to ešte starých majiteľov, ktorí tu bývali pred nami. Takže som si ich nevšímala. Zbehla som dole a prebehla som chodbu, pri dverách kde ma čakala moja batožina. Prebehla som späť ku svojej novej izbe a začala som vybaľovať. Ani nie za pól hodinku som mala vybalené.„Mami, tati idem von," povedala som, keď som okolo nich prebehla. Zo sebou som si zobrala mp3-ku. Slúchadla som si zapla. Akurát som tam mala pesničku od Bryana Adamsa Here I am. Obišla som celý dom a dostala som sa pod okno mojej novej, špičkovej, izby. Pustila som sa do hlbokého lesa, nevedela som, že je to tak ďaleko. Kráčala som asi takých desať minút a ocitla som sa pri jazere, možno som kráčla aj viac. Jazero bolo pokojné, tiché a celkom čisté. Priam som videla na dno jazera. Na ktorom boli kamene. Okolo jazera boli samé stromy a cestička k brehu jazera. Pri brehoch bolo aj mólo. Na jedno som prišla a sadla som si. Nebolo tam veľa cestičiek, a niektoré viedli k domom. Ako som tam, len tak sedela a hľadela na jazero. Bola som s ním uchvátená. Vyzula som si topánku a dala dole ponožku a nohu som vložila do vody. Voda ma lákala. Priznávam moje nápady, neboli vždy celkom v poriadku. Ale tá voda ma lákala. Bola to hlúposť, tá voda nebola studené, bola priam ľadová čudovala som sa, že na nej neplávajú ľadovce, aj keď ma to mohlo napadnúť, keďže som si musela pred odchodom zobrať aj bundu. „Som hlúpa. Tá voda je ľadová. Na čo v poslednom čase myslím?" pýtala som sa samej seba. Obula som si topánky a rozbehla s k nám domov, pretože noha mi mrzla. Vôbec nič som si nevšimla, len som bežala domov. Konečne som zbadal dom. Vbehla som dnu bez toho, aby som si všimla, či som v našom novom dome. Prebehla som chodbou a zastavila som v miestnosti s obrovským televízorom. No, schodisko tam nebolo, bolo na chodbe. Pozrela som sa do okolia a zistila, že nie som u nás doma. Tento dom bol veľmi podobný nášmu, až na zmenu, že mal len dve poschodia. Ani chodba nebola taká, prekrásna ako naša. Od strachu, že som sa vlúpala do cudzieho domu som spanikárila a snažila som sa vybehnúť von. No po ceste som vrazila do niečoho tvrdého a odpadla som. Prebrala som sa v akej si izbe. Pomaly som si sadla a prezrela som si izbu. Izba bola asi o plovicu menšia ako to moja. Bola presvietené rôznymi farbami, kvôli tomu, že na okne boli farebné prúžky, ktoré vytvárali v izbe príjemnú zmes farieb. Posteľná bielizeň voňala po lesných stromoch a kvetoch. Táto vôňa bola veľmi príjemná. Keď som si konečne uvedomila, že nie som v našom dome vyskočila som z postele a zamierila k dverám.
„Môžem sa spýtať? Kam utekáš?"ozval sa hlas.
Nikoho som nevidela a hlas som si nevšímala.
„Prepáč, ale netočí sa ti náhodou hlava? Narazila si do steny. Ako sa ti to podarilo?" spýtal sa ma hlas znova.
Tento krát som sa obrátila a pri posteli bolo kreslo, ktoré som si predtým nevšimla, a na tom kresle sedel neznámy muž. Nevidela som ho poriadne, lebo do očí mi svietilo slnko. Ale jeho vlasy boli uhladené, ale nie tak nechutne, ale akosi inteligentne a pekne.
„Prepáč. Nechcela som ti vliezť do domu, ale som tu nová a myslela som si, že toto je môj dom. A tá stena, no ja som si ju nevšimla," povedala som.
Otočila som sa ku dverám hanbila som sa. Začal sa príjemne smiať.
„Si tu nová? A odkiaľ si prišla? Nie si náhodou dcéra Kleya Browna? Nie si náhodou Jessica?"
„Prosím? Nie, teda áno som Jessice Brownová. Prečo? Odkiaľ ma poznáš?"
„Dnes som bol u Vás na návšteve. Ale keby som vedel, že dôjdeš k nám tak by som zostal doma a čakal," povedal a usmial sa.
Bol to úsmev, ktorý som nevidela u žiadneho chalana v Californii a ani nikde, inde kde sme boli, a to sme boli už skoro všade. Ten úsmev vyžaroval nejaké zvláštne potešenie. Nevedela som to vysvetliť ale ten úsmev bol očarujúci.
„Aha. No ja som si myslela, že som u nás doma. Keď som zistila, že som vstúpila do cudzieho domu začala som stresovať a narazila som do tej steny. Nerozbila som Vám nič?"
„Nie padla si rovno na tvrdú zem. Práve že, sa čudujeme, že si sebe niečo nerozbila alebo nezlomila. Nebolí ťa nič? Nezoberiem ťa k doktorovi Memphisovi?"
„Nie ďakujem. Chcela by som ísť domov."
„Môžem ťa odprevadiť?" spýtal sa hlasom takým nežným a lahodným pre moje uši. Poznala som veľa chalanov ale nikdy také ho to. On bol niečím zvláštnym, niečím iným ako ostatní. Na mojej bývalej škole boli chalani, ktorí sa nevedeli chovať, teda až do vtedy kým ťa nechceli dostať do postele. Boli nevyspelí, proste ešte deti. Mali nulovú inteligenciu a ak sa nesprávali ako zvery, tak sa správali ako ročné deti. Neznášala som tie namyslené deti. Tí, ktorí boli ako tak inteligentní, boli outsidra a nikto si ich nevšímal, a ani ja. A teraz sa objavil on. Inteligentný fešák, ktorý ma chce odprevadiť domov. Ale nakoniec aj tak bude tupý, som si tým istá. Bude to skupinový typ, ktorý chce ako prvý spoznať nové dievča, zviesť ho a odkopnúť. No tak to v žiadnom prípade.
„Nie. Ak ti to nebude vadiť pôjdem sama. Len mi ukáž smer," povedala som mu.
„Pôjdeš smerom na západ a rovno, nie je to ďaleko," povedal mi.
Otvorila som dvere pri ktorých som stála a vyšla som z dverí na chodbu. Ešte predtým ako som úplne zavrela dvere som mu povedala „ahoj a.....ďakujem."
Schádzala som dolu schodmi, ktoré ma priviedli rovno pred vchodové dvere. Potichu som ich otvorila a vyšla som von. Ako som schádzala po verandových schodoch prišla ku mne staršia pani, bola pekná. Bola vyššej postavy a vyšportovaná. Mala oblečené tepláky a mikinu. Bola to tepláková súprava, ktorá bola modro-bledej farby, a žene s čiernymi vlasmi a striebornošedivými očami sa veľmi hodila. Spoznala som tú teplákovú súpravu, tá práve letela na našej škole, teda už na mojej bývalej škole, ale bábam na škole sa nehodila ako nej. Vlasy mala zopnuté do copu.
„Je ti lepšie? Tá stena musela byť tvrdá," povedala jemným melodickým hlasom.
„No....hmm....je mi dobre. Ďakujem a ospravedlňujem sa za to, že som Vám vbehla do domu. Prepáčte."„Nič sa nestalo, to je v poriadku. Kto vlastne si?"
„Som Jessica Brownová. Prišli sme, sem bývať pred asi štyrmi hodinami."
„Aha, Kley je tvoj otec? Ideš domov?"
„Áno."
„A prečo ťa Josh neodprevadil?" spýtala sa ma trochu ostrejšie ako do teraz.
„Nie je to potrebné. Viem, že mám ísť na západ."„Počkaj tu," povedala a vbehla do domu. Z domu sa ozvalo hlasité kričanie.
„Josh, sem poď."
Za počula som rýchle zbehnutie po schodoch. Zrazu bolo ticho. Myslela som si, že na mňa zabudla a tak som sa vybrala na západ. Nasadila som si slúchatká a zapla mp3-ku. Neišla som rýchlo, práve naopak. Išla som pomaly a vychutnávala si svieži vzduch lesa, ktorý mi pripomínal vôňu Joshovej izby. Josh! Pekné meno, ale určite je namyslený. Nemôže sa ti páčiť akýsi dedinský sexoš. Nie, nemôže. Hádala som sa sama zo sebou.
„Musím s tým prestať," povedala som si.
V diaľke som zabadala dom.
„Tento krát sa poobzerám, či som u nás."
Obehla som dom asi trikrát. Zdalo sa, že je môj - teda náš. Vykročila som k domu.
„To by som nerobil," povedal hlas za mnou.
„To si ty?" spýtala som sa ho. 
„Oni nebudú takí milí, ako sme my," povedal.
Otočila som sa. Tento človek mi chce robiť nervy. Nemôžem vstúpiť do vlastného domu?
„Ty mi zakazuješ ísť do môjho domu?" spýtala som sa.
„To nie je váš dom. Pozri sa na schránku, pri ktorej stojíš," povedal Josh.
Pozrela som na schránku. Na schránke bolo napísané rodina Zvárovských.
„Ďakujem," poďakovala som znova.
„Nie je zač. To sa stane každému. Domy sú tu veľmi podobné. A hlavne tieto dva. Domy sú si veľmi podobné," povedal so smiechom.
„Vtipné," zavrčala som medzi zubami.
„No poď, odprevadím ťa domov."
„Nie, ďakujem," povedala som stále naštvane.
Pustila som sa do lesa.
„Počkaj, no tak," zakričal s prosbou v hlase.
„Nie. Choď domov," zakričala som mu späť.
Obaja sme sa potom otočili, keď sme začuli otváranie dverí, z domu ktorý sme obišli.
„Vy chuligáni!" zakričal nepríjemný hlas dverí.
„Ak okamžite nezmiznete z môjho pozemku. Tak začnem strieľať," zahučal hlas.
Bola som taká naštvaná, že som si nevšimla hrozby starého človeka.
„Musíme vypadnúť," povedal Josh.
„Nie. Môžeme ísť pomaly sme ďaleko. Nedostrelí," povedala som isto.
No pri uchu som započula pišťanie guľky, ktorá zasiahla strom.
„Nedostrelí?" spýtal ja Josh a ťahal ma za ruku preč.
O chvíľku sme za počuli ďalší výstrel a ten skončil v mojej nohe. Zacítila som v nohe bolesť. Spadla som na zem so vzlykom a výkrikom.
„Preboha. On ťa trafil."
„Vážne!? Nevšimla som si," povedala som mu inronicky a on ma zobral na ruky.
„Čo to robíš? Okamžite ma pusť," zareagovala som okamžite.
„Nie," povedal ráznym hlasom.
„Ale áno. Až tak zranená nie som," povedala som.
„Počuj môžem sa ťa niečo spýtať?" spýtal sa ma, jeho otázka ma zarazila.
„Čo?" spýtala som sa ticho.
„Ty sa moc v zbraniach nevyznáš, však?" spýtal sa.
„Nie. Ale vo filmoch to vždy povedia."
„Filmy? No pekne," povedal a položil ma na zem.
Pomaly som krivkala domov. Konečne sme boli u nás. Mama a otec stály pred dverami.
„Jess čo sa ti stalo?"
Ako vždy mama začala panikáriť, že si ešte nezvykla.
„Mami som v poriadku," oznámila som jej pokojným hlasom.
Josh ma pustil, lebo celú cestu ma pridržiaval.
„Ďakujem za pomoc. Ahoj," povedala som a odkrivkala som dnu.
„Josh?" pozrel otec na Josha.
„Máš rád šach? Nechcel by si, si zahrať?"
A toto má byť čo? Vedela som že, môj otec je závislák na šachu a ani ja, ani mama sme s ním už nehrávali ale, nemohol si zavolať niekoho iného?
„Veľmi rád," povedal Josh a otec ho pozval dnu.
No pekne. Ja som pomaly odkrivkala som do svojej izby. Zastavila som pred rebríkom. No super. A ako sa dostanem tam hore? Noha ma bolí, nedokážem vyliezť po rebríku.
„Pomôžem ti?"
„Zase ty? Čo ma sleduješ? Čo nehráš šach?"
„Tvoj otec povedal, že ho más v izbe, v tvojej batožine."
Ozaj, práve keď som vybavovala tak som ho hodila na posteľ a nedala som ho dole. Myslela som , že som mu ho už dala.
„Počkaj podám ti ho."
„Ak chceš tak ti .........."
„Nie. Zvládnem to sama."
Dala som dolu rebrík a stúpala som pomaly po ňom hore. Noha začínala viac, a viac bolieť, a viac krvácala. Konečne som bola hore. Noha mi krvácala a od bolesti som nemyslela. Úplne som zabudla na šach.
„Jessica? Si v poriadku?" spýtal sa ma Josh.
„Áno."
Až vtedy som si spomenula na šach.
„Josh? Páči sa," povedala som mu a podala mu šach. Usmial sa, otočil a odišiel.
„Super. Kde mám tie lekárske pomôcky?" pýtala som sa samej seba.
Dostala som menší darček, keď som odchádzala z Califonie. Dostala som menší lekársky kufrík od kámošiek. Vedeli, že moja šikovnosť je nesmierna. Konečne som ho našla. Otvorila som ho. Boli tam injekcie s morfiom, tabletky proti bolesti, dezinfečné prostriedky, obväzy, tlakomer, teplomer, pinzety(pravdaže lekárske), nožnice a množstvo iných vecí. Ktovie, odkiaľ to baby zobrali. No jasné, Kattin chalan Jack. Jeho otec bol doktor v nemocnici. Tie baby sú šialené. Vybrala som tabletky a jednu som zjedla. Chcela som vedieť, vlastne potrebovala som vedieť či mám guľku ešte v nohe. Ale v tom prúde krvi som nič nevidela. Zobrala som teda tampón namočila si ho do dezinfekcie a priložila na nohu. Od tej štipľavej bolesti sa mi do očí hrnuli slzy. „Nebolí, nebolí," stále som si to opakovala.
„Jessica?" Ozvalo sa zo spodku.
„Áno, mami?" spýtala som sa.
„Si v poriadku?„Áno, mami. Som. Potrebuješ niečo?"spýtala som sa jej.
„Poď sa najesť," povedala mama.
„Neskôr mami," povedala som jej.
Už som len počula kroky na schodoch. Dlho som nič nepočula a tak som nemočila ďalší tampón a priložila ho na ranu. Nebola to veľká rana, ale krvácala veľmi. Zachvíľu sa z dola zase ozval hlas „Jess, si tam?" ozval sa hneď pri dverách.
„Áno, čo chceš?"spýtala som sa podráždene, bolo to kvôli tej prekliatej bolesti.
„Tvoja mama má za tebou poslala s jedlom. Môžem vojsť?" spýtal sa skoro nepočujúc. Keďže som nevládala vstať tak mi nič iného neostávalo len mu to dovoliť.
„Áno. Poď," povedala som mu.
Josh vošiel dnu a vystrašene na mňa pozrel, až teraz som si uvedomila, že celá posteľ, teda lepšie povedané lekárska plachta je celá od mojej krvi. Baby mysleli na všetko, za to som im vďačná.
„Preboha. Čo to tu stváraš?" spýtal sa.
„Čistím si ranu, ale neviem či mi tam zostal náboj," povedala som.
„Odkiaľ to všetko, vlastne, máš?"spýtal sa znova.
„Darček na rozlúčku," povedala a usmiala sa.
„Môžem sa na to pozrieť?" spýtal sa ma.
„Nie. Nie je to pekný pohľad," povedala som mu.
V rukách mal ešte, stále podnos s jedlom. Položil ho na najbližší stolček.
„Mne to nevadí, len mi to ukáž," povedal a podišiel k mojej posteli chytil mi nohu. Bola som už predrogovaná tabletkami proti bolesti, ale bolesť som ešte stále cítila. Nevedela som sa rozhodnúť, či je to bolesť ozajstná alebo len psychická. Pohladil ma po nohe a potom ju zobral do rúk.
„Au. Dávaj pozor," povedala som.
„Prepáč, nechcel som," povedal a usmial sa nádherným ospravedlňujúcim úsmevom.
„Mala by si ísť lekárovi. Guľka ti ostala v nohe."
„Nie. Neznášam lekárov. Vyber ju prosím ťa ty. Tu máš pinzetu," povedala som a podala mu ju do ruky pinzetu, dosť dlhú na to, aby dosiahol guľku. Pozrel na mňa nechápavo.
„Ja nie som lekár," povedal mi.
„Ale guľku si videl, alebo cítil takže približne vieš kde je. Zober si pinzetu a šklbnutím ju vyber."
„Si nejaká zaučená."
Nebola to otázka, bol to komentár.
„Tak trošku. Som trocha nešikovná, preto som dostala aj ten kufrík."
„Tak to si dám na teba pozor," povedal.
„Ty na mňa? Nechápem. Kvôli tebe som teraz tu- povedal si mi zlú cestu," povedala som mu vyčítavo a zlostne som na neho pozrela.
„Ja som sa navrhol, že ťa odprevadím, ale nechcela si."
„No dobre. Vyberieš mi tú guľku?"
„Jasné. Ale čo tvoji rodičia?" spýtal sa ma. Nechápala som jeho otázke.
„Čo je s nimi?" spýtala som sa ho.
Čo by s nimi malo byť? Veď sú dole a určite otec prehovára mamu k šachu.
„Budeš kričať," pripomenul mi.
„Tak mi daj tú injekciu," povedala a ukázala som na injekciu, ktorá v sebe mala morfium.
„Nič, len mi to podaj," Josh mi podal injekciu a ja som si ju, zobrala s úsmevom.
„Ak sa so mnou bude diať hocičo, tak neprestávaj."
„Dobre," povedal a ja som si pichla morfium do tela.
Pred očami sa mi zatmelo. Necítila som nič, nič som nevnímala. Za pár minút som zaspala.
„Jess, vstávaj," kričal nejaký hlas zdola. Mama? Čo zase potrebuje.
„Áno, mami?"„Vstávaj. Spíš už celý deň. Zaspala si ešte keď tu bol Josh, ani si najedla."
Koľko je vlastne hodín? Zobrala som zo stola mobil a pozrela na hodinky. Na hodinách bolo niečo po druhej hodine.
„Už vstávam," zahučala som dole. Rýchlo som sa obliekla a zbežne som si pozrela nohu. Pri posteli na nočnom stolíku som našla lístok:

Milá Jessica,
guľku som si ti vybral, ranu dezinfikoval. Potom čo si zaspala následkom morfia si začala z ničoho nič plakať, neviem následkom čoho. Našťastie guľka bola celá, takže máš šťastie. Guľku máš v šuplíku, máš ju na pamiatku. Ak ti to nebude vadiť tak dnes ťa prídem pozrieť. Tak sa zatiaľ maj.   
Josh
Možno nie je s tých debilkov, ako si myslím. Možno je normálny. Potom som sa znova pozrela na nohu. Bola pevne uviazaná, ale presakovala cez ňu krv. Otvorila som kufrík s lekárskym potrebami. Vybrala som denzinfikáciu a obväzy. Prvý obväz som celý strčila do Definica a dala som ho na nohu.
„Au.." trocha to za štípalo, ale dalo sa to vydržať.
No akurát mama bola pod mojími schodmi, teda pod mojím rebríkom.
„Čo je?"spýtala sa.
„Nič, všetko je v poriadku."
„Čo noha?" spýtala znova.
„Štípe," odpovedala som. Mohla som si myslieť, že mi mama teraz nedá pokoj. Po toľkých zraneniach čo som mala je toto nič. Prečo sa stále do mňa stará. Mohla by mi dať už pokoj. Veď o dva dni nastupujem na túto školu. To má, snáď nebude chcieť voziť. Aby sa mi niečo nestalo? Zišla som dole. Mama a otec ma čakali pri dverách.
„Čo je?" spýtala som sa ich.
Mamine oči hneď padli na moju nohu. Obväz bol vidieť, ale krv nepresakovala. Čo som bola vďačná, lebo keby to mama videla násilím by ma priviezla do nemocnice.
„Ideme do mesta. Ideš s nami?" spýtal sa ma otec. Otec nebol taký háklivý a stále si ma zastával, aspoň čo sa týkalo nemocníc.
„Jasné."
Vždy som sa rada potulovala po meste a nakupovala. No ako si som pozabudla na to, že sme v Plaguy Queen . Mesto bolo zase mŕtve. Prišli sme pred akýsi dom. „Poď so mnou," povedala mama.
„Dobre," odpovedala som jej. Do vnútra sme vbehli rýchlo, takže som si nevšimla nápis. Ale keď sme vošli dnu zacítila som známy pach, pach nemocnice.
„Mami? My sme v nemocnici. Čo tu robíme?" spýtala som sa jej. Mohlo ma to napadnúť.
„Áno sme. Musia sa ti pozrieť na tú nohu," povedala mama.
Povedala to akým si zvláštnym tónom nikdy, predtým som ho u nej nepočula.
„Mami?! Povedala som ti predsa, že som v poriadku. Poďme preč," povedala som.
„Jessica, neopováž sa odísť," povedala mi s tónom rodičovského príkazu, nikdy mi nadal príkaz, teda ak sa nejednalo o nemocnicu.
Vtedy sa zmenila na ozajstnú mamu. Sadla som si potichu do čakárne, kde to páchlo a mne sa zdvíhal žalúdok. Používali tam ten najsmradlavejší dezinfikačný prostriedok, aký som poznala. Mama podišla k recepčnej sestričke.
„Pána doktora Stewarda, prosím," povedala mama zase s pokojným hlasom.
„Chvíľku počkajte ešte má pacienta," povedala sestrička a mama prikývla. Poďakovala, otočila sa a odišla ku mne si sadnúť.
„Musí to byť, Jessica. Čo keď sa ti to zapáli? Hm? Čo budeme potom robiť?" spýtala sa ma mama. Otočila som sa jej chrbtom. Vždy je to tak, že človeku v nemocnici ubližujú. Neznášam to, keď dospelí za mňa rozhodujú. Prišiel doktor Steward.
„Ahoj Mari. To je tvoja dcéra?" spýtal sa mamy a obaja pozreli na moju nohu.
„Hej. Asi bude robiť problémy. Ale nedaj sa. Ona sa ukludni," povedala mama.
„No poď Jessica. Za chvíľku budeš v poriadku," povedal. Pozrela som na neho. Nechcelo sa mi to znova opakovať, ale čo som mohla.
„Ja som v poriadku," odpovedala som celkom pokojne, aj keď som mala chuť prísť k mame a vraziť jej. Mama sa nevinne usmiala a ja som išla s doktorom ďalej. Dal mi obväzy dole z nohy. A nohu mi zregeneroval. Za pár minút mal všetky vyšetrenia hotové a ja som zatiaľ čakala na jeho diagnózu.
„No guľka tam nie je. Nie je to čistý priestrel. Ty si si ju vybrala?" spýtal sa ma doktor. Prikývla som, nevedela som čo povedať.
„Bolí ťa niečo?" spýtal sa znova.
„Nie."
Potom študoval moju nohu dal si dole rukavice. Obviazal mi nohu a povedal, „všetko je v poriadku. Ranu máš čistú, žiaden zapáľ nehrozí. Len to moc nenaťahuj, a zbytočne nezaťažuj nohu."
Prikývla som, postavila som sa na nohy a smerovala k dverám.
„Óóóó Jess. Robila si si ten zákrok sama?"
„Prečo?" spýtala som sa.
„Lebo od tvojej mamy som počul, že si spala viac ako do druhej. Čo je symptóm morfia."
„No som šikovná," povedala a odišla. Nechcela som povedať, že mi Josh pomáhal. Nevedela som či o to stojí. Vychádzala som s izby. A za mnou vyšiel aj dr. Steward.
„Mari, všetko je v poriadku, nemusíš sa báť. Máš šikovnú dcéru," rýchlo som pozrela na doktora, ktorý pochopil, že mame nemá nič hovoriť.
„Už ju sem nemusíš vodiť," povedal.
A my sme odchádzali.
„Ó. Aby som nezabudol, keď budete niečo potrebovať tak Vám pošlem Josha," povedal doktor Steward.
Doktor Steward je Joshov otec? Zvláštne, preto ma nechal spať, preto bol taký jemný, taký opatrný, teda skoro. Jasné on sa volá Josh Steward. Vždy som vedela, že moje dedukcie sú skvelé. S mamou sme vyšli von z nemocnice. A smerovali sme k autu, hneď oproti nemocnici stála škola. No super, nebudem to mať ďaleko. Nastúpili sme.
„No čo?" spýtal sa otec a pozrel na moju nohu a potom na hodinky.
„Neboli ste tam dlho."
„Nie. Pretože je všetko v poriadku."
„Super, tak to môžme ísť domov."
„Konečne," povedala som a pozerala von oknom. Celou cestou som mlčala. Mama ma podviedla. To bola hanba. Nechápem prečo ma nemôže aspoň raz nechať žiť môj život. Konečne sme zastali pred naším domom. Ako prvá som vybehla z auta, a treskla s dverami auta. Vbehla som do domu.
„Jessica!"zahučal otec, ale ja som ho ignorovala.
„Jessica! Okamžite poď dole."
„Nejdem a daj mi pokoj. Si zradca. Končím s Vami," zahučala som dole.
Ešte sa bude na mňa rozkrikovať. Ľahla som si na posteľ, zapla mp3-ku a zaspala. Ani sama neviem ako rýchlo.Vstala som asi o hodinku. Pozrela som na nohu. Už nekrvácala. Ale pre istotu som si ju skontrolovala. Dala som si dole obväz. Rana nebola veľká, a už ani nekrvácala. No chcela som ju ešte raz pred hojením vyčistiť. Otvorila som kufrík a vybrala Definic. Zobrala som si tampón a ešte raz som prešla pre rane a ďalší som použila na ranu. Nič ma nebolelo. Keď som dokončila ošetrenie. Pomaly som schádzala dolu po schodoch, chcela som sa ospravedlniť mame a otcovi za môj výstup. Hlava sa mi točila od Definicu, z toho pachu. Ja som mala oveľa lepší ako bol v nemocnici, lebo tento voňal ale bolo aj tak cítiť tou dezinfikáciu. Z čoho mne bolo zle. Zišla som dole a hľadal rodičov, ale nikde neboli. Na stolíku som objavila keksy, jeden som si zobrala a po zjedení sa ozval môj žalúdok. Pozrela som na hodinky. Ktovie kde naši môžu byť? Veď väčšinou o takom to čase nikam nechodia. Pól šiestej a ich nikde. Prešla som do kuchyne a na chladničke som našla lístok: 

Jess s otcom sme boli pozvaní ku rodine Stewardovcov na večierok. Spanie je v pozvánke, takže večer nebudeme doma. Spala si a mi s otcom sme ťa nechceli budiť. Ak budeš chcieť môžeš za nami prísť, ale ak nie tak v chladničke máš jedlo.
          Mama

No super. To som si teda dala. Mala by som si to užiť. Otvorila som chladničku. Na druhej poličke som našla svoje jedlo.
„Pečienka a zemiaky?" pýtala som sa samej seba. Tá moja matka si nevie zapamätať čo jedávam, a čo nie. To snáď, nie je možné. Ja pečienku neznášam, nie som ako otec. Fuj. Dala som to späť a buchla som dvermi od chladničky, až v nej všetko zahrkotalo. Otvorila som mrazničku a našla som svoju obľúbenú zmrzlinu. Bola to jogurtová s višňami a na to čokoládová poleva. Potom som otvorila chladničku, z ktorej sa hrmotom vysypal tanier z pečienkou. Spadol na zem a rozbil sa, jedlo sa rozletelo na všetky strany. Rýchlo som to poupratovala. Potom som vybrala z chladnička kofolu. A k tomu som si zobrala ešte čipsy. Všetko som zobrala do obývačky pred veľký LCD televízor a poukladala som to na stôl. Ešte raz som vbehla do kuchyne a dala spraviť popcorn, dala ich do misky, a dala ich na stôl k ostatnému jedlu. Zapla som televíziu ako vždy môj fajnový večer pokazil televízny program zase nič nedávali. Vybehla som rýchlo do mojej izby a zobrala DVD-čká na ktorých boli koncerty a vopchala som ich do prehrávača. Pustila som sa do zmrzliny. No ako vždy, keď som bola sama a chcela som si užiť túto chvíľku zazvonil zvonček.
„Cŕŕŕŕŕŕŕń!"
„Idem!" zakričala som.
Keďže sa do mňa votrela dobrá nálada zo zmrzliny a kofoly,lete la som k dverám. Otvorila som dvere a v nich stál Josh.
„Josh? Ahoj," povedala som a vtiahlo som ho dnu.
„Ty si pila?" spýtal sa ma prekvapene.
„Nie prečo?"spýtala som sa nechápavo.
Nemala som potuchy, že ešte nevidel dievča, ktoré by sa dokázalo opiť zo zmrzliny alebo z kofoly. Vošiel dnu a uvidel môj súkromný a samotný mejdan.
„Máš tu mejdan?"spýtal sa.
„No....mm..... hej dá sa dať povedať. Naši odišli ku doktorovi Stewardovi a mňa tu nechali," trošku som sa posťažovala.
„Viem. Tvoja mam ma poslala s jedlom. Spomenula si, že nemáš rada pečienku a tak ma poslali s tvojím otcom s týmto," ukázal mi do zlata prepečené kura.
„No, ale ja nie som hladná."
„No ale nedoniesol som len to," a s tašky vybral fľašku.
„Čo to je?"„Ovoňaj," povedal a podal mi fľašu do rúk.
„Voní to ako kokos. Čo to je?" spýtal sa ma.
„Je to kokos a vodka. Tvoja mama povedala, že to ľúbiš. No pravdaže nevedia, že som to zobral," povedal s úsmevom.
„Takže je to malibu," odpovedala som mu. Josh prikývol a nalial do pohárov, ktoré som ja doniesla.
„Tak vitaj!" povedal a štrngli sme si. Takýchto privítaní sa odohralo asi ešte desať krát a mne alkohol začal vstúpať do hlavy a trošku aj Joshovi. Mám taký pocit, že predtým moc nepil. Boli sme takí ulovení, že sme nedokázalo stáť na nohách. Potom na mňa pozrel a spýtal sa ma „prečo ma nemáš rada? Čo som ti spravil?" Predpokladám, že sa to spýtal kvôli hladine alkoholu v jeho krvi.
„Nič si mi nespravil a ako ťa to napadlo, že ťa nemám rada?" spýtala som sa teraz vážnejšie.
„Keď si od nás včera odchádzala bola si ku mne zlá," povedal mi. Snažila som sa vybaviť si včerajšok, ale nedokázala som si vybaviť nič iné, ibú tú streľbu, ktorá mi prevŕtala nohu.
„Prepáč. Nechcela som ti ublížiť," povedala som. A myslela som to vážne.
„Prečo si ku mne taká bola?" spýtal sa ma a nalial ďalší pohárik.
„Nemali by sme toľko piť."
„Ozaj ako to, že naši ťa k nám poslali?" spýtala som sa, „nepovedali ti, že sa máš vrátiť?" spýtala som sa prekvapivo.
„Nie? Čo sa ti nezdá?" spýtal sa ma.
„A čo ten prekvapený výraz?"
„Mňa len tak samu nepúšťali ani von s chalanmi, nie to aby boli u nás doma. Je to veľmi čudné."
„Bojíš sa ma?" spýtal sa ma na rovinu.
„Chceš aby som odišiel?"
„Nie," povedala som rýchlo.
Mala som jeho spoločnosť rada. Ani nevie prečo ale zbožňovala som ho. A to by som nemala. Nevedela som čo je zač. Nevedela som aký je. Z celej dediny som poznala len jeho, jeho rodinu a muža ktorý ma postrelil.
„Si v poriadku?" spýtal sa ma.„Hej som. Odchádzať nemusíš." Viem opakovala som sa. No nechcela som byť sama vo svoj druhý večer v novom dome, stačí že som bola prvý. Možno to bola výhovorka a chcela som ho mať celú noc pri sebe, možno nie. Začal nalievať znova.
„Nie ja už nebudem," povedala som a zobrala som si skoro roztopenú zmrzlinu. Teraz som ju už dojedla, keďže Josh nechcel.
„No super," povedala som po chvíli ticha.
„Čo je?"
„Vypla nám hudba. A nemáme zmrzlinu," povedala som.
„To je škoda, ale šak ešte stále máme ostatné pochuťoviny."
No jeho oči zastali na fľaši, ktorá v sebe mala len na spodku. Bola to Malibu.
„No ja viem," povedala som a zobrala som kura. Pomaly som jedla a pila kofolu. Raz za čas som sa spýtala Josha či nechce. Potom som zapla tanečný koncert a začala som tancovať. (Pravdaže následok alkoholickej hladine. ) pozrela som na Josha,ktorý sa usmieval a zobrala som ho na náš tanečný parket. Začal tancovať. Ten pohľad, ktroý na mňa hodil bol taký iný ako všetky ostatné. Bol ako oheň a ľad, ako anjel a diabol. Neviem ich lepšie popísať. A jeho telo? Bolo lepšie ako telo profesionálnych futbalistov. Také silné, také mohutné, no proste mužné telo. To telo som teraz zbožňovala. Také telo o ktorom som vždy snívala. To telo som cítila na svojom tele, až moc dobre. Cítila som ako dýcha, ako sa mu dvíha jeho hruď pri každom nádychu. Cítila som jeho bijúce srdce, bilo rýchlo ale zdalo sa, že je v poriadku. Odtiahla som sa.
„Čo je? Stalo sa sa niečo?" spýtal sa ma prekvapene.
„Nie. Ja ... sommmm...len..smädná," povedala som trochu koktavo.
„Aha. Páči sa," podal mi pohár s kofolou a začali sme tancovať na slaďák.
„Pozrime si film," navrhla som.
„Prečo? Chceš pozerať film? Neviem tancovať?" spýtal sa ma.
„Nie, teda áno si výborný tanečník. Ale... nevládzem stáť," povedala som a vytrhla sa z jeho náručia. Sadla som si na svoje kreslo a Josh si sadol na gauč. Chvíľku sme pozerali televíziu. Akurát v nej išiel film o psychike človeka. Moc som ho nevnímala. Stále som rozmýšľala o malom bohovi , ktorý sedel vedľa na gauči. Nevedela som si predstaviť, že tento chalan by sa chcel so mnou baviť. Je to možné? Ja a on sme boli takí rozdielni. On bol akoby boh. A ja? Ja som bola ako ľudský červ. Červ, ktorý sa snažil o úspech. Len jedným očkom som si ho prezrela. Bol nehybne a sledoval film. Bolo to naozaj také zaujímavé? Alebo len sa tak tváril? Chvíľku som teda pozerala aj ja. Nič zaujímavého tam nebolo. Jednalo sa tam o masochizmus - väčšinou o mužoch, ktorí sa nechávajú byť ženami. Vôbec ma to nezaujímalo.
„Fuj. To je humus," povedala som, keď sa na obrazovke objavil vychradnutý muž v koženom olečený, no bolo to nechutné.
„Nepáči sa ti to?" spýtal sa Josh. Pozrela som na neho svojím pohľadom a on to odvolal.
„No dobre, som ticho," povedal a usmial sa. Keď som sa už nemohla ďalej pozerať na ten humus začala som odkladať zo stola. Josh sa postavil a zobral naše špinavé riadi. Ja som k nemu pribehla a vytrhla mu ich z ruky.
„Ty si hosť, tak si sadni a pozeraj televíziu," prikývol a sadal si späť na gauč. Riad som nahádzala do umývačky riadu, potom som ho odložila. Potom som si sadla späť na svoje miesto. V televízii už bežal iný film.
„Inak čo tvoja noha?" spýtal sa ma.
„Ozaj ty si mi nepovedal, že tvoj otec je doktor. Dnes ma vyšetroval."
„Bola si v nemocnici? Prečo? Pohoršilo sa ti?" spýtal sa ma.
„Nie, som v poriadku, ale moja mama. Oklamala ma," povedala som zúfalo.
„No a čo ti, teda, povedal môj otec?"spýtal sa ma.
„Som v poriadku, zapáľ nehrozí."
„Super. Mmmm..... nehovorila si môjmu otcovi, že to ja som ti vybral tú guľku, však ?"
„Nie," povedala som mu. Ale bola čudné, že nechce aby jeho otec vedel aký je šikovný.
„Super, ďakujem," povedal.
„Prečo?" spýtala som sa, neodolala som.
„Lebo nechcem šľapať v otcových šľapajách. Chcem byť to čo ja uznám za vhodné."
„Ale, veď si v tom dobrý."
„Už som to robil viacerým," povedal.
„Viacerým? A prečo si mi to nepovedal?" spýtala som sa.
„Lebo si včera bola na mňa zlá a ja nie som na to zvyknutý."
A už je to tu. Nie je zvyknutý na to, že je na neho niekto zlý. Musím s tým skončiť. On je zlý. Čo je to za slovo zlý?
„Prepáč. Musím si odskočiť," povedala som mu a vstala som zo sedačky.
„Nie, teda áno. Teda nie," povedala som trochu zmätene. Vybehla som hore, vbehla som do svojej izby. Pohľadala som v šatníku sveter. Mala som pocit, že som na ľahko oblečená. Zbehla som dole a ozvala sa moja noha. Spomínala som čo mi hovoril dr.Steward. presne sa mi to vybavilo ordinačka a aj slová pána doktora Stewarda, „a nenamáhaj moc nohu."

Spisovateľov komentár k príspevku

sklopit usi nemusim ....m ani to nemam v umysle , ale osm zvedava na dalsie tvoje kritiky, ked si taky mudry:D



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Ak si to písala ako 12-13ročná, tak to tak trochu chápem. Čo nechápem, je tvoja ješitnosť : "keby Vase kritiky boli opodstatnene ale neradte m ako mam pisat.." - po tomto to ani nemám v úmysle...ale ak si myslíš, že píšeš dobre a nezniesla by si radu ako písať aj kvalitne...asi spíš viac ako tvoja hrdinka v úvode a si úplne mimo reality ešte viac ako ona... Ak dozrieš, vymaž ten svoj komentár, sklop ušká a nechaj si poradiť od viacerých...nemusíš to brať...môžeš si dokonca vyberať z možností alebo čakať na ďalšie... Takže som si to rozmyslel a skúsim... Po prvé toto nebude poviedka...zrejme to má mať pokračovanie. Po druhé : prešľap úplne vedľa je nenašské prostredie ( krajina, mená, motívy a pod. ) Po tretie veľmi veľa štylistických aj gramatických chýb !!! Po štvrté nie každá veta v dialógu mesí mať uvádzaciu vetu typu povedal, spýtal sa...to sú brzdiče, čo kvalite vôbec nepridajú. Po piate, ak je to psychogygiena fajn...ale PS : bolo by toho viac...bolo to dosť "opodstatnené" ? :-)  
Spisovateľ/AutorMirič Pridané dňa15. mája 2009 21:43:37
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8