Neviem... (pokracovanie)

Vošiel do vchodu. Cítil sa zničený a vyčerpaný, aj napriek tomu, že vonku bol krásny a slnečný deň a všetko bolo priam nasiaknuté životodarnou energiou. Vošiel do výťahu. Mechanicky stlačil malý kovový gombík s čislom 7 a pozoroval ako sa zatvárajú dvere. Oprel sa o chladné kovové steny a pozrel sa na svoj odraz v zrkadle. Na okolo bledý odraz sa nenaho rovnako neprítomne pozrel a zažmurkal...

„Bledý, s prázdnymi očami, bez výrazu, akoby bez života. Takto podľa teba vyzerá človek, ktorý si užíva život plnými dúškami a je spokojný s tým, čo vidí okolo seba?“, osopil sa na neho odraz. „A keď nebudeme riešiť, čo vidí okolo seba, tak čo vidí, keď sa pozrie na seba? Neklameš len tak náhodou sám se....“

Odvrátil pohľad a prerušil hlbokú úvahu jeho odrazu.

Dvere sa otvorili a on ešte zničenejší chvíľkovou kázňou svojho odrazu vystúpil. Odomkol dvere, vyšiel po schodoch a s hlbokých vzdychom trúbiacih sloníčat sa zvalil na postel...

Otvorila oči. Prišiel jej autobus. Akoby neprítomne nastúpila a sadla si na jej obľúbené sedadlo pri okne. Letmým pohľadom preletela ostatných spolucestujúcich. Robievala to vždy. Každého z nich preletela jemným letmým pohľadom. Vždy z nich vedela aspoň niečo vyčítať. Či mala aj pravdu nevedela. Ale aj tak to robievala vždy. Tento krát jej pohľad na chvíľku zaujala oproti sediaca mladá pani. Alebo ešte slečna. Prsteň si nevšimla. Bola mladá, takých 25 až 30 rokov. Slušne a pekne oblečená. Jej pozornosť zaujali hlavne jej veľmi pekné nohy. Zjavne dlhé štíhle nohy v bledých pančuškách s jemnými ornamentálnymi kvetmi v pravidelných zoskupeniach. Nohy pôsobili naozaj prvotriedne. Štíhle a pevné lýtka končili v karamelových lodičkách. Jej pohľad smeroval trochu vyššie k oblasti stehien. Oproti sediaca ich usilovne tlačila k sebe, pretože sa očividne snažila zakryť intímne partie, v čom jej dĺžka jej sukne naozaj nepomáhala. Pri dlhšom pozorovaní tých nôh si všimla, že sú akoby v neprirodzenom kŕči. „toľko námahy...“ pomyslela si. „Pritom by stačilo si preložiť jednu nohu cez druhú a problém by bol vyriešený..“ Ale nezazlievala to oproti sediacej. Takto jej nohy naozaj vynikajú. Prešla rýchlym pohľadom okolo sediacich a všimla si, že takmer nikoho pohľadu a tie nohy nevyhli. Jemne sa pousmiala. Zadívala sa na trochu rozmazaný svet za oknom. Svietilo slnko a lúče jeden po druhom vykúkali spoza stromov a opatrne šteklili jej tvár. Opatrne a pomaly vdýchla vôňu slnka a potom sa naposledy obzrela po spolucestujúcich a vystúpila...

Keď sa zobudil, slnko prenikajúce cez strešné okno osvetlovalo jeho stolík. Ešte nie úplne pri zmysloch sa načiahol pravou rukou na podlahu a zdvihol svoj telefón. 16:47 ukazovali malé digitálne číslice na displeji. „Bude päť“ opakoval si v mysli pre seba. „Asi najvyšší čas sa zdvihnúť...“ Nemotorne ako malé zvieratko vstal a ponaťahoval svoje stuhnuté telo. Pár krát sa zhlboka nadýchol a potom odišiel do kúpeľne na malú potrebu. Potom si načapoval ohromnú porciu tekutého mydla a umyl si ruky. Nevedomky sa pozrel na svoj odraz v zrkadle, no keď začul jeho hlas : „Ty zase vyzeráš“, odvrátil svoj pohľad. Otočil batériu na stranu studenej vody a veľkými dlaňami si vytvoril malé lesklé jazierko, ktoré si potom šplechol do tváre. Utrel sa a bez ďalšieho pohľadu do zrkadla opustil kúpeľňu.